Untitled Page

Algernon Blackwood patrí nesporne k najlepším rozprávačom tajuplných príbehov od čias Edgara Allana Poea. Má mimoriadny dar ako votkať do zápletiek svojich príbehov nadprirodzené prvky, ktoré zmenia známu a obyčajnú situáciu v čosi zlovestné a záhadné. Píše vzrušujúcim a veľmi presvedčivým štýlom, ktorý čitateľa fascinuje, takže vyústenie reality do nadprirodzena mu pripadá ako nevyhnutné a preto ešte hrôzostrašnejšie. V hrdinoch jeho poviedok niet nič fantastického; sú to celkom reálne postavy čo pri konfrontácii s nadprirodzenom a nevysvetliteľnými javmi celkovú hrôzu ešte zvyšuje. Algernon Blackwood veril, že v ľuďoch sa skrývajú zvláštne schopnosti mimozmyslového vnímania ktoré sa v kritických okamihoch môžu prejaviť a práve príležitostné prejavy týchto schopností (napr. telepatia, alebo predvídanie budúcnosti) mu často poslúžili za námet jeho príbehov. Navyše, azda nijaký moderný autor sa nestretol s viacerými strašidelnými javmi a nezažil viac záhadných udalostí v rôznych končinách sveta ako on. Algernon Blackwood totiž precestoval nielen Ameriku, Kanadu a Európu, ale dostal sa i do Egypta a na východ. Jeho život bol rovnako zvláštny a záhadný ako jeho príbehy. Algernon Henry Blackwood sa narodil 14.3.1869 v Shooter’s Hill v Kente z druhého manželstva ovdovenej vojvodkyne z Manchesteru so sirom Stevensonom Arthurom Blackwoodom. Mladosť mal neradostnú keďže jeho rodičia konvertovali k mimoriadne prísnej kalvínskej sekte. Snivého, citlivého mladíka tiež vychovávali v tomto duchu a označovali ho za „zatrateného“, s čím sa mohol ťažko zmieriť. Zo vzdoru proti tomuto úzkoprsému prostrediu sa veľmi zavčasu zoznámil s Bhagavadgítou a rozličnou teozofickou literatúrou ako aj s indickými duchovnými cvičeniami. Študoval vo viacerých súkromných školách dokonca strávil rok v Königsfelde v Nemecku. Svoje formálne vzdelanie ukončil vo Wellingtonskom kolégiu v Cambridgi. Potom strávil nejaký čas vo Švajčiarsku a neskôr ho otec poslal obchodne do Kanady, kde sa neúspešne pokúšal o viaceré druhy podnikania. Roku 1872 odišiel do New Yorku kde sa stal reportérom Evening Sun a neskôr roku 1875 reportérom New York Times. Jeho finančná situácia sa postupne zlepšila, ale napriek tomu v New Yorku nebol šťastný: sužovali ho rozličné choroby a nedokázal sa zmieriť so životom medzi pasákmi, narkomanmi, cynickými, opitými redaktormi a skorumpovanými policajtmi. Preto sa roku 1899 vrátil do Anglicka, kde sa opäť pokúšal o rôzne druhy podnikania a opäť neuspel. V nasledujúcich rokoch veľa cestoval; precestoval Ameriku a Európu a navštívil aj Egypt a východ. Práve zážitky z týchto ciest mu neskôr poslúžili ako námety mnohých príbehov. Napriek tomu, že bol plodný reportér do svojich 35 rokov okrem reportáží toho veľa nenapísal. Na popud svojho starého priateľa Angusa Hamiltona však napísal zbierku krátkych príbehov o strašidelných a nadprirodzených javoch a poslal ju vydavateľovi. Vyšla v roku 1906 pod názvom Prázdny dom a iné strašidelné poviedky. O 2 roky neskôr Blackwood získal veľkú popularitu vďaka svojim príbehom o detektívovi Johnovi Silencovi, ktorý riešil rôzne záhadné a strašidelné prípady a potom už celý zvyšok svojho života trávil písaním. Veľmi plodné obdobie strávil v rokoch 1908 až 1914 vo Švajčiarsku. Počas 1.svetovej vojny bol agentom britskej tajnej služby. Po vojne sa vrátil do Kentu kde v tom období písal najmä články, eseje a kritiky a opäť cestoval po Amerike a Európe. Roku 1934 sa začala jeho nová kariéra čítaním strašidelných príbehov v rozhlase, vďaka čomu sa čoskoro stal veľmi populárnym. Od roku 1947 svojimi poviedkami pravidelne vystupoval v televízii a roku 1948 ho vyznamenali Medialou televíznej spoločnosti. Jeho popularita vyvrcholila roku 1949 keď mu v Buckinghanskom paláci udelili rad Veliteľ Britského impéria. Napriek zlyhávajúcemu zdraviu pokračoval vo svojej práci a ochromený mŕtvicou roku 1951 zomrel. Algernon Blackwood bol veľmi plodným spisovateľom, napísal vyše 200 fantastických a príšerných poviedok, 12 románov (za najlepší sa pokladá Kentaur na ktorý ho inšpirovala cesta na Kaukaz roku 1910), autobiografiu, 2 divadelné hry, reportáže, eseje a kritiky. Písal dokonca aj poéziu a knihy pre deti. Najznámejší sa však stal vďaka svojim krátkym poviedkam ktoré vyšli v početných antológiách a jednotlivé poviedky aj v antológiách vybraných autov tohto žánru. Poviedky mu získali najviac obdivovateľov nielen medzi čitateľmi ale všimli si ich aj súdobí spisovatelia. H.P.Lovecraft sa o Blackwoodovom diele vyjadroval v superlatívoch; osobitne vyzdvihoval jeho spôsob vyjadrovania zvláštnych prvkov v bežných situáciách a zážitkoch ako aj tlaku neskutočného sveta na náš svet. Blackwood mal nesporne talent niekoľkými slovami vytvoriť tajuplnú atmosféru a ozvláštniť tie najbežnejšie veci a udalosti. Neznižoval sa k tomu aby využíval príšerné rekvizity, neopisoval kanibalizmus ani mučenie - intenzívna hrôza jeho príbehov sa odohráva výlučne v duchovnej sfére. Pohybujú sa na hranici predstavivosti a reality a táto hranica v nich často nie je definovaná - vyskytujú sa v nich aj jedinci, ktorí zámerne zotrvávajú v predstavivosti a nedokážu prekročiť medze reality. V Blackwoodovych poviedkach majú k sebe rovnako blízko aj skutočné udalosti a nadprirodzene javy. Vďaka vynikajúcemu štýlu a fantázii dokázal navodiť „duchovný strach“ z ktorého čitateľom behajú po chrbte zimomriavky. Keďže toľko cestoval, jeho príbehy sa neodohrávajú vo vzduchoprázdne, ale v realisticky vykreslenom prostredí - či je to starý hostinec v Alpách, oáza na Sahare, alebo anglické vidiecke sídlo. Prostredie sa mení ale základná situácia sa opakuje - osamelý a bezbranný človek bojuje proti nadprirodzeným silám ktoré si síce uvedomuje ale celkom ich nechápe. Majstrovské sú jeho hrôzostrašné poviedky ktorých dejiskom je voľná príroda, napr. hrozivé kanadské lesy. Tam sa odohráva príbeh krvilačného lovca ktorý sa ženie za trofejou až na územie patriace indiánskemu bohovi a len - len že vyviazne (Údolie šeliem), študenta práv ktorý sa ocitne sám na opustenom ostrove v divočine a stretne sa s nepríjemne reálnymi prízrakmi indiánov (Strašidelný ostrov) a i najpoetickejší z nich, v ktorom rybár táboriaci cez dovolenku pri osamelom jazere, dokáže navrátiť pokoj duši indiána, ktorý sa pred stáročiami previnil proti kmeňovým tradíciám (Bežiaci vlk). Očarenie prírodou spôsobuje že u Blackwooda nielen živly ale aj stromy, skaly a najmä priestor sú obdarené záhadnými silami. Hrdinovia jeho poviedok nevysloviteľne miznú v priestore, alebo pomocou komplikovaných výpočtov a zrkadla (Pikestaffov prípad), alebo im na to postačí prejsť za určitých okolností cez miesto kde ľudia záhadne miznú - a nie vždy sa vrátia (Vchod a východ). Rovnako možné je preniesť sa pomocou obyčajnej čínskej maľby po určitom čase do Číny a súčasne až do svojej smrti zaujať svoje miesto na tomto obraze (Muž, ktorý bol Milligan). Hosť v alpskom hoteli pociťuje vo svojej izbe nevysvetliteľnú hrôzu pri pohľade na veľkú, zamknutú skriňu, v ktorej by mala byt garderóba turistky, ktorá sa do hotela nevrátila. Napätie v izbe sa stále stupňuje a keď sa stáva neznesiteľným, dochádza k príšernému rozlúšteniu záhady... (Obyvateľ izby). A takto by sa dalo ešte dlho pokračovať. Napriek tomu že označenie „klasik“ často vzbudzuje nesympatické asociácie, Algernon Blackwood v oblasti hrôzostrašnej, strašidelnej a tajuplnej poviedky klasikom nesporne je. Vo svojej tvorbe využíval vždy iba „čisté“ prostriedky: neobyčajnú fantáziu, mimoriadny zmysel pre všetky nadprirodzené javy, znalosť prostredia a pôsobivý, poetický štýl. (Anne Riceová, autorka známych románov o upíroch označila jeho štýl ako skvelý a erotický, napriek tomu, že Blacwood minimálne využíval erotické prvky). Blackwoodove poviedky sa už za jeho života zaslúžene rátali za najlepšie diela tohto žánru a toto miesto si udržal dodnes. Jeho štýl jednoducho nestarne a subtílna hrôza jeho poviedok sa prihovára dnešnému čitateľovi rovnako ako kedysi. Ten, kto v hrôzostrašných poviedkach nehľadá iba primitívne dráždenie zmyslov a lacné zimomriavky, sa i dnes s rozkošou zahrúži do tajuplného sveta tichej hrôzy, v ktorom miznú hranice medzi skutočnosťou a nadprirodzenom. I keď sa knihy Algernona Blackwooda v posledných rokoch temer nevydávali, nemožno ho nazvať zabudnutým autorom. Každý kto si od neho niečo prečíta a prepadne jeho čaru, sa presvedčí o tom, že vôbec nepatrí iba do minulosti.

Irena Lifková.