Astrofyzik Kip Thorne berie za skúmanie tejto možnosti vysoký plat. Pracuje v California Institute of Technology a svojho času ho preslávili štúdie o gravitačných vlnách. Uverejnil ich vo fyzikálnych časopisoch - všetky pod zámerne nezrozumiteľnými titulkami, pretože nechcel laických čitateľov upozorniť na skutočnú podstatu svojej práce.
Thorneho výskum sa začal v roku 1985, krátko po návšteve Carla Sagana. Sagan mu položil otázku: „Vieš si predstaviť kozmické cestovanie nadsvetelnou rýchlosťou, ktorú teória relativity zakazuje?“ Sagan to potreboval na zdôvodnenie zápletky v sci-fi románe, ktorý práve písal.
Thorne našiel niekoľko riešení Einsteinovych rovníc, pohral sa s nimi, a celkom neočakávane našiel galaktické skratky, na ktorých by sa kozmická loď zaobišla aj bez nadsvetelných rýchlostí, a napriek tomu by čas predbehla. Tieto kozmické skratky nazval „červie diery“.
Červia diera je čosi ako čierna diera so zadným východom. Svojím spôsobom ide o najpodivnejší plod teórie relativity. Dnes už nikto nepochybuje, že čierne diery, tieto najzvláštnejšie objekty kozmu, naozaj existujú. Naposledy ich existenciu presvedčivo potvrdili röntgenové satelity, ktoré zviditeľnili ich gravitáciou pokrčený priestor. Za dokázaný sa považuje aj matematický predpoklad, že gigantická hmotnosť čiernych dier dokáže zastaviť aj čas. Pre čierne diery je príznačné, že nič z toho, čo nasal ich gravitačný pažerák, už do vesmíru nevrátia.
Naproti tomu červie diery by mali byť (aspoň podľa Thorneho výpočtov) také priehľadné ako rúry, takže cestujúceho v čase, ktorý ich použije, by mali bez úhony prepraviť na druhú stranu.
Kozmický časopriestor je totiž zakrivený, zvlnený, poprehýbaný, pripomína pahorkatinu; červia diera je čosi ako tunel v časopriestore. Hmota a ľudstvo musia predbežne s veľkou námahou zdolávať pahorkatiny a hrebene pokrčeného priestoru, ale dokonalejšie civilizácie sa cez červie diery poľahky premiestňujú do odľahlých končín kontinua časopriestoru. Pre budúcich obyvateľov Zeme by nemala byť (po zvládnutí príslušnej technológie) vylúčená ani návšteva sveta ich mladosti.
Pravdaže, ani bádateľ červích dier Thorne nepredpokladá, že stroj času sa niekedy podarí zostrojiť. Ani jemu nenapadá, odkiaľ by ľudstvo získalo obrovské množstvá „exotickej hmoty“, pomocou ktorej by dokázalo zakriviť časopriestor tak, aby sa v ňom otvorili červie diery.
Vo vedeckej pospolitosti sa napriek tomu objavili príznaky istého zneistenia - napokon ako vždy, keď sa platná paradigma, starý svetonázor, začína otriasať. Fyzici a filozofi sa dnes často dohadujú o problémoch, ktoré sa vynárajú v spojitosti s prípadným strojom času.
Kozmický mechanizmus príčin a následkov začal škrípať. Prípadné zostrojenie fungujúceho stroja času by mohlo mať paradoxné následky. Ukazuje sa, že teória dnes pripúšťa aj to, čo sa donedávna dialo iba v sci-fi filmoch: duševne chorá pasažierka, ktorá sa zaľúbi do mladistvej podoby svojho otca, že sa rozhodne, že sa vypraví do minulosti a zastrelí svoju matku ešte pred prvým pohlavným stykom.
Takéto možnosti, podľa scenáru Sofoklovej Elektry, nemožno zavrhnúť ani s odvolaním sa na Hawkingov argument, ktorý tvrdí, že cestovanie v čase je vylúčené, lebo v opačnom prípade by sa už na Zemi návštevníci z budúcnosti priam hemžili. Vedci sa však zhodujú v jednom: aj ten najdokonalejší stroj času by umožňoval návraty do minulosti iba v ten deň, keď ho zostroja.
Igor Novikov, ruský fyzik, ktorý dnes žije v Kodani (autor známych kníh o čiernych dierach), sa však pohral so vzorcami a v roku 1996 zverejnil šokujúci dôkaz, podľa ktorého sú síce cesty do minulosti možné, ale posádky do nej nijako nebudú môcť zasiahnuť. Môžu sa po minulosti potĺkať iba ako tichí pozorovatelia.
Ešte nenarodení kozmonauti by sa ponevierali medzi svojimi predkami tichí a neviditeľní. Táto duchárska predstava pripomína film francúzskeho spisovateľa Jean-Paul Sartra „Koniec hry“, kde sa mŕtvi (z doby Napoleona) pohybujú medzi živými bez toho, aby ich títo postrehli.
Novikovove výpočty vyvrátili najzávažnejšie výhrady proti výpravam do iných epoch: ruský astrofyzik dokázal, že ani stroj času nemusí narušiť zákonitú súslednosť príčin a následkov. Novikovov dôkaz je posledným ohnivkom v reťazi argumentov, ktoré pôvodné predstavy ľudí o podstate času zásadne zmenili.
Immanuel Kant už v roku 1770 vytušil súvislosti, ktoré fyzici objavujú až teraz. „Čas nie je ani objektívny ani reálny,“ napísal tento filozof z Königsbergu (dnes Kaliningrad). „Čas je formou vnútornej mysle“. Inými slovami: čas je osou vnímania, na ktorú človek navlieka a zoraďuje svoje skúsenosti. Čas vzniká v hlave.
Tento názor v posledných rokoch podopreli aj biológovia: americký časopis Science uverejnil nedávno článok o „jednom z najväčších vedeckých prelomov“. Manipulácie génov, čoraz podrobnejší výskum mozgu a nervovej sústavy umožnili vedcom prístup k vnútornému zdroju taktovky života.
Dnes vieme, že biologické hodiny existujú a neriadia iba vnímanie času, ale všetky podnety od narodenia až do smrti. Podľa niektorých mozgových špecialistov sú niektoré nervové centrá v mozgu dokonca kľúčom k pochopeniu vedomia.
Významná paradigma biológie padla. Vedecká pospolitosť vo viere, že čas je objektívny, vonkajší fenomén, si celé desaťročia uťahovala z kolegov, ktorí hľadali vnútorné hodiny, a označovala ich za zaslepených ezoterikov.
Pritom náznakov, že biologické hodiny majú rastliny, zvieratá i ľudia, bolo nadostač. Už v roku 1729 zverejnil astronóm Jean-Jacques d’Ortous de Mairan svoje pozorovania z parížskej botanickej záhrady. Všimol si, že kvety mimóz sa otvárajú a zatvárajú v rytme 24 hodín. Pod vplyvom slnečného svetla? Mairan umiestnil rastliny v tmavej izbe, ale aj tam tanec okvetia pokračoval v nezmenenom rytme.
Prírodovedec Carl von Linné, ktorý sa tento rytmus všimol aj pri iných rastlinách, vysadil vo svojej záhrade 12 rozličných kvetov do dvanástich segmentov kruhu a vyhotovil tak unikátne rastlinné hodiny. Okvetia dvanástich druhov sa postupne roztvárali a zatvárali v rytme svojich biologických hodín. Linného hodiny ukazovali čas s maximálnou odchýlkou 30 minút!
Aj v ríši zvierat sa množia nepriame dôkazy toho, že každý živočích sa riadi vlastnými biologickými hodinami. Aký mechanizmus riadi rýchlosť pohybu? Biológ Stephen Gould upozornil na to, že nápadný rozdiel rýchlosti pohybu prekvapuje iba vtedy, ak ho meriame zvonka, vo viere v absolútny čas. Ak však zrelativizujeme životné tempo a dĺžku života podľa veľkosti jednotlivých druhov, zistíme, že živé stvorenia (takmer bez výnimky) existujú v rámci jednotnej normy. Čím väčšie zviera, tým pomalšie plynie jeho čas.
Etnológovia objavili podobnú relativitu času aj pri ľuďoch: pri porovnávacích štúdiách sa ukázalo, ako nepatrne vplýva vonkajší čas na životné tempo. Obyvatelia veľkých miest sa pohybujú, rozprávajú a reagujú v priemere dvakrát tak rýchlo ako grécki sedliaci.
Iba v posledných rokoch objavili bádatelia mozgu a molekulárni biológovia orgány, ktoré plynutie vnútorného času dokázateľne riadia. Každý človek má v hlave dve centrá, ktoré určujú rytmus života:
- Uzol nervových buniek umiestnený za okom, slúži ako riadiaca centrála denného rytmu.
- Oblasť mozgu medzi ušami pracuje ako prírodné hodiny, pomocou ktorých odčítava mozog sekundy a minúty.
Istá americká univerzita je Mekkou všetkých hľadačov vnútorného času. Priamo z tohto centra diriguje chronobiológ Gene Block Projekt časového genómu. Cieľom nákladného projektu je zistiť, ako riadia gény životný rytmus všetkých stvorení.
Nervový uzol, ktorý Block vyoperoval z mozgu škrečka, nie je väčší ako špendlíková hlavička. Tento vyživovaný preparát ležal celé dni v tme. Napriek tomu neprestajne napájal elektrickým prúdom elektródy, tenké ako vlas, ktoré Bloch zapojil do mäkkých oblastí mozgu. Slabučké impulzy oscilovali v rytme 24,5 sekundy.
„Ide o autonómne mozgové centrum, ktoré riadi rytmus dňa,“ vyhlásil Block. Tento orgán, suprachiasmatický nukleus, slúži ako telesný budík. Včas ráno, ešte počas spánku, zvýši teplotu tela a stimuluje hormonálne žľazy. Nervová sieť v koži synchronizuje biohodiny s východom Slnka. Systém reaguje najcitlivejšie na slabé svetlo svitania.
Tento prírodný metronóm pracuje s presnosťou na jednu minútu. Počas noci nepresahujú výkyvy päť minút. To vysvetľuje, prečo sa mnohí ľudia zobudia krátko predtým, ako zazvoní budík.
Pomocou luciferinu, prírodného materiálu, ktorý svetielkuje, chce Block zistiť, ako telesné hodiny fungujú. Chce použiť gén, ktorý luciferin zaktivuje. Gén skonštruovali v istom druhu červov. Potom ho nasadili ho do embryí ovocnej mušky, či presnejšie na ich časové gény „per“ a „tim“.
Gény v prebudovaných muškách fungujú ako signálne lampičky. Keď sa zaktivizujú, prebudia molekulárne hodiny. V priebehu dňa vyprodukujú dva proteíny, ktoré sa usadia v bunke a pri súmraku činnosť génov „per“ a „tim“ utlmujú. V noci bunka proteíny rozloží; ráno sa však „per“ a „tim“ opäť prebudia - kolobeh sa obnoví, všetko sa začína od začiatku.
Časové gény však neblikajú iba v mozgu ovocných mušiek. Fungujú aj v tykadlách, ba dokonca aj v črevách. Skrývajú sa tam vari nejaké rezervné hodiny?
„Rytmy nachádzame všade. Ale prečo?“ čuduje sa Block. Sú vari tieto „zablúdené“ oscilátory reliktami evolúcie? Vznikli v dobe, keď sa ešte mozog nevyvinul, a každá bunka musela riadiť svoje usínanie a prebudenie sama? Asi áno: biohodiny sa našli aj v hubách a riasach.
Druhý vnútorný chronometer, ten medzi ušami, však nájdeme iba u vyšších živočíchov. Nervový mediátor, dopamin, vyrába v tomto časovom spínači plynutie času. Podobne ako piesok v piesočných hodinách, kvapká dopamin z istej štruktúry mozgu do bunečného zásobníka; tenučký nervový vodič dopraví dopamin do veľkého mozgu, ktorý posolstvo prečíta.
Zvieratá, ktorým odstránili buď zásobník, alebo nerv, ktorý transportuje dopamin, stratili schopnosť vnímať čas. Potkany, ktoré dostali veľkú dávku dopaminu, začali žiť oveľa rýchlejšie. Ako pominuté pobiehali po klietkach, bleskove plnili úlohy, neprestajne sa párili.
Parížska psychiatrička Chara Malapani je presvedčená, že dopamin dokáže narušiť vnímanie času u človeka. Pacienti trpiaci Parkinsonovu chorobu, nedokážu rozlíšiť intervaly času, ani sa na ne rozpomenúť. Ich mozog im nedodáva dostaok dopaminu. Ak sa po použití príslušných liekov produkcia dopaminu zvýši, stratené schopnosti opäť nadobudnú. Malapani začína chod biologických hodín v mozgu študovať pomocou tomografu.
Jedno je isté: mozog je, viac ako ktorýkoľvek orgán, odkázaný na mimoriadne presné časovanie. Schopnosť vyvolávať obrazy, spomienky, či produkovať myšlienky závisí od neprestajných búrok vo veľkom mozgu, ktoré stimulujú milisekundové impulzy.
Všetko v našom vedomí sa správa podľa pravidelného rytmu. Vnímanie plynúceho času je ilúzia. Mozog, poslúchajúc rytmus nervových bubnov, kúskuje čas na časti trvajúce tridsatinu sekundy. Ako sa na to prišlo? Vedci snímali rekacie osôb, ktoré reagovali na zvukové a svetelné podnety. Ak bol impulz kratší ako tridsatina sekundy, ľudia, nedokázali rozlíšiť; bez ohľadu na to, či išlo o svetelný, alebo zvukový podnet.
Táto nedokonalosť je však v skutočnosti geniálnym trikom, ktorý slúži optimálnemu spracúvaniu informácií: iba tak dokáže mozog spájať dojmy, ktoré sú síce previazané, ale do hlavy neprenikajú súčasne. Napríklad: postava človeka, i to čo hovorí.
Signály sa zhromažďujú v tzv. „okienku prítomnosti“, v miniatúrnom ostrovčeku na rozmedzí prítomnosti a budúcnosti. Na ostrovčeku zotrvajú 30 milisekúnd. To stačí, aby ich mozog ďalej spracoval. Prúd vedomia sa skladá, rovnako ako film, z jednotlivých políčok.
A naozaj: neurobiológovia objavili v elektrických prúdoch mozgu „prskavku“, ktorá má „nachlp“ rovnakú frekvenciu ako „ostrovček prítomnosti“. Tieto impulzy pokladá väčšina vedcov za hlas ducha. Všetko je však oveľa zložitejšie. Dokazujú to aj pokusy Američanov, ktorí dospeli k šokujúcemu poznaniu: „Človek nikdy nežije v prítomnosti“.
Benjamin Libet študoval mozog pacientov, ktorí sú počas operácie mozgu pri plnom vedomí. Obnažené nervové dráhy dráždil elektrickými impulzami. Aké bolo jeho prekvapenie, keď zistil, že pacienti podnet zakaždým pocítili o pol sekundy skôr ako ho vydal.
Tento zdanlivo paradoxný fenomén vysvetlil Libet ako trik mozgu, ktorý sa snaží svoju pomalosť zatušovať: nervové podnety preniknú normálne cez malý mozog do veľkého mozgu, a tým aj do vedomia s istým oneskorením. Aby však človeka nepomýlili, aby si nemyslel, že sa oneskoruje za skutočnosťou (aby optický vnem pichnutia či podráždenia bol v synchróne s bolesťou), posúva mozog všetky udalosti dozadu. Tým, že Libet podráždil veľký mozog priamo, podarilo sa mu prekabátiť pomalosť ducha. Napriek tomu mozgy pokusných osôb oneskorenie zaregistrovali, ruky sa pohli skôr.
Rovnako prekvapujúce výsledky priniesol výskum vôle. V tomto prípade sledovali pacienti hodinky, takže mohli povedať, kedy pocítili impulz. Vedci opäť zaregistrovali oneskorenú reakciu. Vo chvíli, keď ho pacienti pocítili, boli už neuróny dávno v strehu. Povel na pohyb vydali o tretinu sekundy skôr. Mozog sa pred definitívnym povelom ešte rozhodoval.
Je vari aj slobodná vôľa iba ilúziou? Má ľudský duch pomalé zapaľovanie? Vedci takéto uzávery odmietajú: „Ešte vždy nám ostáva dosť času, aby sme zámery podvedomia včas zmarili.“
Slabá útecha. Obavy z klamlivej podstaty času sa však nerozptýlili. Vnútorný čas nie je synchrónny s časom na náramkových hodinkách. Experimenty, ktoré nadviažu na spomínané pokusy, prinesú výsledky, s ktorými sa bude musieť vysporiadať aj filozofia vedomia; viera vo všeomocný čas sa však viditeľne rozplýva.
Poznatky biológov potvrdzujú to, čo kozmológovia tušia už dávno: hľadať podstatu času je zbytočné. Je nezmyselné hovoriť o čase mimo vecí a mimo života. Čas klíči zároveň s udalosťou, klíči z nej.
Od doby kamennej až podnes ľudia verili v jednotný čas. 5000 rokov sme potrebovali na to, aby sme si privykli na abstrakciu všetkozahrnujúceho času. V priebehu jediného desaťročia sa fyzikom a biológom podarilo tento obraz času zničiť.
Albert Einstein, veľký vizionár fyziky, tušil tento vývoj už v roku 1955: „Rozlišovanie minulosti, prítomnosti a budúcnosti je iba tvrdohlavou ilúziou.
Thorneho výskum sa začal v roku 1985, krátko po návšteve Carla Sagana. Sagan mu položil otázku: „Vieš si predstaviť kozmické cestovanie nadsvetelnou rýchlosťou, ktorú teória relativity zakazuje?“ Sagan to potreboval na zdôvodnenie zápletky v sci-fi románe, ktorý práve písal.
Thorne našiel niekoľko riešení Einsteinovych rovníc, pohral sa s nimi, a celkom neočakávane našiel galaktické skratky, na ktorých by sa kozmická loď zaobišla aj bez nadsvetelných rýchlostí, a napriek tomu by čas predbehla. Tieto kozmické skratky nazval „červie diery“.
Červia diera je čosi ako čierna diera so zadným východom. Svojím spôsobom ide o najpodivnejší plod teórie relativity. Dnes už nikto nepochybuje, že čierne diery, tieto najzvláštnejšie objekty kozmu, naozaj existujú. Naposledy ich existenciu presvedčivo potvrdili röntgenové satelity, ktoré zviditeľnili ich gravitáciou pokrčený priestor. Za dokázaný sa považuje aj matematický predpoklad, že gigantická hmotnosť čiernych dier dokáže zastaviť aj čas. Pre čierne diery je príznačné, že nič z toho, čo nasal ich gravitačný pažerák, už do vesmíru nevrátia.
Naproti tomu červie diery by mali byť (aspoň podľa Thorneho výpočtov) také priehľadné ako rúry, takže cestujúceho v čase, ktorý ich použije, by mali bez úhony prepraviť na druhú stranu.
Kozmický časopriestor je totiž zakrivený, zvlnený, poprehýbaný, pripomína pahorkatinu; červia diera je čosi ako tunel v časopriestore. Hmota a ľudstvo musia predbežne s veľkou námahou zdolávať pahorkatiny a hrebene pokrčeného priestoru, ale dokonalejšie civilizácie sa cez červie diery poľahky premiestňujú do odľahlých končín kontinua časopriestoru. Pre budúcich obyvateľov Zeme by nemala byť (po zvládnutí príslušnej technológie) vylúčená ani návšteva sveta ich mladosti.
Pravdaže, ani bádateľ červích dier Thorne nepredpokladá, že stroj času sa niekedy podarí zostrojiť. Ani jemu nenapadá, odkiaľ by ľudstvo získalo obrovské množstvá „exotickej hmoty“, pomocou ktorej by dokázalo zakriviť časopriestor tak, aby sa v ňom otvorili červie diery.
Vo vedeckej pospolitosti sa napriek tomu objavili príznaky istého zneistenia - napokon ako vždy, keď sa platná paradigma, starý svetonázor, začína otriasať. Fyzici a filozofi sa dnes často dohadujú o problémoch, ktoré sa vynárajú v spojitosti s prípadným strojom času.
Kozmický mechanizmus príčin a následkov začal škrípať. Prípadné zostrojenie fungujúceho stroja času by mohlo mať paradoxné následky. Ukazuje sa, že teória dnes pripúšťa aj to, čo sa donedávna dialo iba v sci-fi filmoch: duševne chorá pasažierka, ktorá sa zaľúbi do mladistvej podoby svojho otca, že sa rozhodne, že sa vypraví do minulosti a zastrelí svoju matku ešte pred prvým pohlavným stykom.
Takéto možnosti, podľa scenáru Sofoklovej Elektry, nemožno zavrhnúť ani s odvolaním sa na Hawkingov argument, ktorý tvrdí, že cestovanie v čase je vylúčené, lebo v opačnom prípade by sa už na Zemi návštevníci z budúcnosti priam hemžili. Vedci sa však zhodujú v jednom: aj ten najdokonalejší stroj času by umožňoval návraty do minulosti iba v ten deň, keď ho zostroja.
Igor Novikov, ruský fyzik, ktorý dnes žije v Kodani (autor známych kníh o čiernych dierach), sa však pohral so vzorcami a v roku 1996 zverejnil šokujúci dôkaz, podľa ktorého sú síce cesty do minulosti možné, ale posádky do nej nijako nebudú môcť zasiahnuť. Môžu sa po minulosti potĺkať iba ako tichí pozorovatelia.
Ešte nenarodení kozmonauti by sa ponevierali medzi svojimi predkami tichí a neviditeľní. Táto duchárska predstava pripomína film francúzskeho spisovateľa Jean-Paul Sartra „Koniec hry“, kde sa mŕtvi (z doby Napoleona) pohybujú medzi živými bez toho, aby ich títo postrehli.
Novikovove výpočty vyvrátili najzávažnejšie výhrady proti výpravam do iných epoch: ruský astrofyzik dokázal, že ani stroj času nemusí narušiť zákonitú súslednosť príčin a následkov. Novikovov dôkaz je posledným ohnivkom v reťazi argumentov, ktoré pôvodné predstavy ľudí o podstate času zásadne zmenili.
Immanuel Kant už v roku 1770 vytušil súvislosti, ktoré fyzici objavujú až teraz. „Čas nie je ani objektívny ani reálny,“ napísal tento filozof z Königsbergu (dnes Kaliningrad). „Čas je formou vnútornej mysle“. Inými slovami: čas je osou vnímania, na ktorú človek navlieka a zoraďuje svoje skúsenosti. Čas vzniká v hlave.
Tento názor v posledných rokoch podopreli aj biológovia: americký časopis Science uverejnil nedávno článok o „jednom z najväčších vedeckých prelomov“. Manipulácie génov, čoraz podrobnejší výskum mozgu a nervovej sústavy umožnili vedcom prístup k vnútornému zdroju taktovky života.
Dnes vieme, že biologické hodiny existujú a neriadia iba vnímanie času, ale všetky podnety od narodenia až do smrti. Podľa niektorých mozgových špecialistov sú niektoré nervové centrá v mozgu dokonca kľúčom k pochopeniu vedomia.
Významná paradigma biológie padla. Vedecká pospolitosť vo viere, že čas je objektívny, vonkajší fenomén, si celé desaťročia uťahovala z kolegov, ktorí hľadali vnútorné hodiny, a označovala ich za zaslepených ezoterikov.
Pritom náznakov, že biologické hodiny majú rastliny, zvieratá i ľudia, bolo nadostač. Už v roku 1729 zverejnil astronóm Jean-Jacques d’Ortous de Mairan svoje pozorovania z parížskej botanickej záhrady. Všimol si, že kvety mimóz sa otvárajú a zatvárajú v rytme 24 hodín. Pod vplyvom slnečného svetla? Mairan umiestnil rastliny v tmavej izbe, ale aj tam tanec okvetia pokračoval v nezmenenom rytme.
Prírodovedec Carl von Linné, ktorý sa tento rytmus všimol aj pri iných rastlinách, vysadil vo svojej záhrade 12 rozličných kvetov do dvanástich segmentov kruhu a vyhotovil tak unikátne rastlinné hodiny. Okvetia dvanástich druhov sa postupne roztvárali a zatvárali v rytme svojich biologických hodín. Linného hodiny ukazovali čas s maximálnou odchýlkou 30 minút!
Aj v ríši zvierat sa množia nepriame dôkazy toho, že každý živočích sa riadi vlastnými biologickými hodinami. Aký mechanizmus riadi rýchlosť pohybu? Biológ Stephen Gould upozornil na to, že nápadný rozdiel rýchlosti pohybu prekvapuje iba vtedy, ak ho meriame zvonka, vo viere v absolútny čas. Ak však zrelativizujeme životné tempo a dĺžku života podľa veľkosti jednotlivých druhov, zistíme, že živé stvorenia (takmer bez výnimky) existujú v rámci jednotnej normy. Čím väčšie zviera, tým pomalšie plynie jeho čas.
Etnológovia objavili podobnú relativitu času aj pri ľuďoch: pri porovnávacích štúdiách sa ukázalo, ako nepatrne vplýva vonkajší čas na životné tempo. Obyvatelia veľkých miest sa pohybujú, rozprávajú a reagujú v priemere dvakrát tak rýchlo ako grécki sedliaci.
Iba v posledných rokoch objavili bádatelia mozgu a molekulárni biológovia orgány, ktoré plynutie vnútorného času dokázateľne riadia. Každý človek má v hlave dve centrá, ktoré určujú rytmus života:
- Uzol nervových buniek umiestnený za okom, slúži ako riadiaca centrála denného rytmu.
- Oblasť mozgu medzi ušami pracuje ako prírodné hodiny, pomocou ktorých odčítava mozog sekundy a minúty.
Istá americká univerzita je Mekkou všetkých hľadačov vnútorného času. Priamo z tohto centra diriguje chronobiológ Gene Block Projekt časového genómu. Cieľom nákladného projektu je zistiť, ako riadia gény životný rytmus všetkých stvorení.
Nervový uzol, ktorý Block vyoperoval z mozgu škrečka, nie je väčší ako špendlíková hlavička. Tento vyživovaný preparát ležal celé dni v tme. Napriek tomu neprestajne napájal elektrickým prúdom elektródy, tenké ako vlas, ktoré Bloch zapojil do mäkkých oblastí mozgu. Slabučké impulzy oscilovali v rytme 24,5 sekundy.
„Ide o autonómne mozgové centrum, ktoré riadi rytmus dňa,“ vyhlásil Block. Tento orgán, suprachiasmatický nukleus, slúži ako telesný budík. Včas ráno, ešte počas spánku, zvýši teplotu tela a stimuluje hormonálne žľazy. Nervová sieť v koži synchronizuje biohodiny s východom Slnka. Systém reaguje najcitlivejšie na slabé svetlo svitania.
Tento prírodný metronóm pracuje s presnosťou na jednu minútu. Počas noci nepresahujú výkyvy päť minút. To vysvetľuje, prečo sa mnohí ľudia zobudia krátko predtým, ako zazvoní budík.
Pomocou luciferinu, prírodného materiálu, ktorý svetielkuje, chce Block zistiť, ako telesné hodiny fungujú. Chce použiť gén, ktorý luciferin zaktivuje. Gén skonštruovali v istom druhu červov. Potom ho nasadili ho do embryí ovocnej mušky, či presnejšie na ich časové gény „per“ a „tim“.
Gény v prebudovaných muškách fungujú ako signálne lampičky. Keď sa zaktivizujú, prebudia molekulárne hodiny. V priebehu dňa vyprodukujú dva proteíny, ktoré sa usadia v bunke a pri súmraku činnosť génov „per“ a „tim“ utlmujú. V noci bunka proteíny rozloží; ráno sa však „per“ a „tim“ opäť prebudia - kolobeh sa obnoví, všetko sa začína od začiatku.
Časové gény však neblikajú iba v mozgu ovocných mušiek. Fungujú aj v tykadlách, ba dokonca aj v črevách. Skrývajú sa tam vari nejaké rezervné hodiny?
„Rytmy nachádzame všade. Ale prečo?“ čuduje sa Block. Sú vari tieto „zablúdené“ oscilátory reliktami evolúcie? Vznikli v dobe, keď sa ešte mozog nevyvinul, a každá bunka musela riadiť svoje usínanie a prebudenie sama? Asi áno: biohodiny sa našli aj v hubách a riasach.
Druhý vnútorný chronometer, ten medzi ušami, však nájdeme iba u vyšších živočíchov. Nervový mediátor, dopamin, vyrába v tomto časovom spínači plynutie času. Podobne ako piesok v piesočných hodinách, kvapká dopamin z istej štruktúry mozgu do bunečného zásobníka; tenučký nervový vodič dopraví dopamin do veľkého mozgu, ktorý posolstvo prečíta.
Zvieratá, ktorým odstránili buď zásobník, alebo nerv, ktorý transportuje dopamin, stratili schopnosť vnímať čas. Potkany, ktoré dostali veľkú dávku dopaminu, začali žiť oveľa rýchlejšie. Ako pominuté pobiehali po klietkach, bleskove plnili úlohy, neprestajne sa párili.
Parížska psychiatrička Chara Malapani je presvedčená, že dopamin dokáže narušiť vnímanie času u človeka. Pacienti trpiaci Parkinsonovu chorobu, nedokážu rozlíšiť intervaly času, ani sa na ne rozpomenúť. Ich mozog im nedodáva dostaok dopaminu. Ak sa po použití príslušných liekov produkcia dopaminu zvýši, stratené schopnosti opäť nadobudnú. Malapani začína chod biologických hodín v mozgu študovať pomocou tomografu.
Jedno je isté: mozog je, viac ako ktorýkoľvek orgán, odkázaný na mimoriadne presné časovanie. Schopnosť vyvolávať obrazy, spomienky, či produkovať myšlienky závisí od neprestajných búrok vo veľkom mozgu, ktoré stimulujú milisekundové impulzy.
Všetko v našom vedomí sa správa podľa pravidelného rytmu. Vnímanie plynúceho času je ilúzia. Mozog, poslúchajúc rytmus nervových bubnov, kúskuje čas na časti trvajúce tridsatinu sekundy. Ako sa na to prišlo? Vedci snímali rekacie osôb, ktoré reagovali na zvukové a svetelné podnety. Ak bol impulz kratší ako tridsatina sekundy, ľudia, nedokázali rozlíšiť; bez ohľadu na to, či išlo o svetelný, alebo zvukový podnet.
Táto nedokonalosť je však v skutočnosti geniálnym trikom, ktorý slúži optimálnemu spracúvaniu informácií: iba tak dokáže mozog spájať dojmy, ktoré sú síce previazané, ale do hlavy neprenikajú súčasne. Napríklad: postava človeka, i to čo hovorí.
Signály sa zhromažďujú v tzv. „okienku prítomnosti“, v miniatúrnom ostrovčeku na rozmedzí prítomnosti a budúcnosti. Na ostrovčeku zotrvajú 30 milisekúnd. To stačí, aby ich mozog ďalej spracoval. Prúd vedomia sa skladá, rovnako ako film, z jednotlivých políčok.
A naozaj: neurobiológovia objavili v elektrických prúdoch mozgu „prskavku“, ktorá má „nachlp“ rovnakú frekvenciu ako „ostrovček prítomnosti“. Tieto impulzy pokladá väčšina vedcov za hlas ducha. Všetko je však oveľa zložitejšie. Dokazujú to aj pokusy Američanov, ktorí dospeli k šokujúcemu poznaniu: „Človek nikdy nežije v prítomnosti“.
Benjamin Libet študoval mozog pacientov, ktorí sú počas operácie mozgu pri plnom vedomí. Obnažené nervové dráhy dráždil elektrickými impulzami. Aké bolo jeho prekvapenie, keď zistil, že pacienti podnet zakaždým pocítili o pol sekundy skôr ako ho vydal.
Tento zdanlivo paradoxný fenomén vysvetlil Libet ako trik mozgu, ktorý sa snaží svoju pomalosť zatušovať: nervové podnety preniknú normálne cez malý mozog do veľkého mozgu, a tým aj do vedomia s istým oneskorením. Aby však človeka nepomýlili, aby si nemyslel, že sa oneskoruje za skutočnosťou (aby optický vnem pichnutia či podráždenia bol v synchróne s bolesťou), posúva mozog všetky udalosti dozadu. Tým, že Libet podráždil veľký mozog priamo, podarilo sa mu prekabátiť pomalosť ducha. Napriek tomu mozgy pokusných osôb oneskorenie zaregistrovali, ruky sa pohli skôr.
Rovnako prekvapujúce výsledky priniesol výskum vôle. V tomto prípade sledovali pacienti hodinky, takže mohli povedať, kedy pocítili impulz. Vedci opäť zaregistrovali oneskorenú reakciu. Vo chvíli, keď ho pacienti pocítili, boli už neuróny dávno v strehu. Povel na pohyb vydali o tretinu sekundy skôr. Mozog sa pred definitívnym povelom ešte rozhodoval.
Je vari aj slobodná vôľa iba ilúziou? Má ľudský duch pomalé zapaľovanie? Vedci takéto uzávery odmietajú: „Ešte vždy nám ostáva dosť času, aby sme zámery podvedomia včas zmarili.“
Slabá útecha. Obavy z klamlivej podstaty času sa však nerozptýlili. Vnútorný čas nie je synchrónny s časom na náramkových hodinkách. Experimenty, ktoré nadviažu na spomínané pokusy, prinesú výsledky, s ktorými sa bude musieť vysporiadať aj filozofia vedomia; viera vo všeomocný čas sa však viditeľne rozplýva.
Poznatky biológov potvrdzujú to, čo kozmológovia tušia už dávno: hľadať podstatu času je zbytočné. Je nezmyselné hovoriť o čase mimo vecí a mimo života. Čas klíči zároveň s udalosťou, klíči z nej.
Od doby kamennej až podnes ľudia verili v jednotný čas. 5000 rokov sme potrebovali na to, aby sme si privykli na abstrakciu všetkozahrnujúceho času. V priebehu jediného desaťročia sa fyzikom a biológom podarilo tento obraz času zničiť.
Albert Einstein, veľký vizionár fyziky, tušil tento vývoj už v roku 1955: „Rozlišovanie minulosti, prítomnosti a budúcnosti je iba tvrdohlavou ilúziou.