Yeah, je tomu už dosť dávno, čo som čítal poviedku Andrášiovská pivnica od Dušana Fabiana na zaniknutom hororovom serveri Hlboký hrob. Pred nedávnom som si na túto poviedku spomenul a aj na meno jej autora, na moje prekvapenie som zistil, že Dušan má za sebou už aj knihy. Vyhľadal som si ho na nete a nakontaktoval, samozrejme Dušan bol hneď ochotný zodpovedať moje otázky a navyše jeho zmysel pre temnotu, H. P. Lovecraftovské mystérium a samozrejme aj pre Metalovú hudbu dalo za to, aby vznikol tento krátky pokec. Takže Dušan, máš slovo...
Na začiatok klasická otázka, kedy si v sebe našiel zmysel pre tajomno, mystiku, strašidelno?
Neviem si to spojiť s nejakým konkrétnym momentom. Mám pocit, že som k strašidelným a temným veciam inklinoval odjakživa. Pamätám sa na dovolenku z môjho útleho detstva v Čechách na Šumave - uprosil som rodičov, aby ma vzali na prehliadku katakomb v klatovskom kostole Početí Panny Marie. Dodnes je tam jedna z najúžasnejších kolekcií mumifikovaných tiel v strednej Európe. Síce ma z tohto „zážitku“ mátalo ešte mesiace, ale nikdy som ani na sekundu neoľutoval, že som tam bol.
Vždy to proste bolo niekde hlboko vo mne. Zatiaľ čo iné deti čítali Nevedkove dobrodružstvá, ja som hltal Alfreda Hitchcocka a Troch pátračov. A kým si ostatní spolužiaci navzájom požičiavali pirátske verzie Ramba, ja som doma na videu dookola pretáčal 130-tu kópiu Lesného Ducha. Pod takýmto názvom sa vtedy po Československu šíril Evil Dead. Keby Sami Raimi vedel...
Kedy si začal s písaním poviedok? Ako k tomu prišlo? Bol za tým nejaký vzor, spisovateľ, alebo to bolo niečo ako osvietenie?
S písaním som takisto nezačal odrazu, ale pozvoľne. Prvé pokusy o zachytávanie príbehov na papier by sa dali vystopovať už do mojich školopovinných rokov. Spočiatku to bola len taká hra pre vlastné potešenie. Veľa som čítal a bolo mi ľúto za každým svetom a postavou, ktoré som opustil. Tak som sa z času na čas na vlastnú päsť pustil do ich rozvíjania - kdesi v pivnici by som možno ešte našiel útržky neautorizovaných pokračovaní fantastických príbehov od Kira Bulyčova, Roberta E. Howarda alebo H. P. Lovecrafta. Počas tejto hry sa vo mne musel zobudiť nejaký tvorivý gén, ktorý ma dodnes núti pravidelne sadať za PC a ťukať do kláves. Neskôr - okolo dvadsiatky - som sa rozhodol vyjsť s kožou na trh a zistiť, čo si o mojich textoch myslia iní. Napísal som zopár serióznejších poviedok a poslal ich do rôznych súťaží a časopisov. Veľa z nich mi redaktori a porotcovia vrátili (a patrične otrepali o hlavu), ale niečo sa aj chytilo. Zvyčajne to, čo malo aspoň malú tú štipku originality navyše...
Pamätám sa ešte na poviedku Andrášiovská pivnica, ktorú som našiel na serveri Hlboký hrob v časoch minulých. Vtedy ma dosť zaujala, dá sa ešte niekde táto poviedka zohnať? Čo by si k tejto poviedke napísal s odstupom času?
V tejto chvíli ju bežne nezoženieš - jedine ak na osobné vyžiadanie u autora ;) Ale čoskoro by sa to malo zmeniť. Aktuálne chystám prierezovú zbierku svojich poviedok - podľa všetkého by mohla byť vonku ešte tento rok - a práve Andrášiovská pivnica je jedným z mála mojich raných textov, ktoré prešli výberovým sitom a nebudú v nej chýbať. Z dnešného pohľadu - je to klasický hororík o výprave do podzemia. So slušnou atmosférou, no príliš neprekvapí. Zaujímavý text z neho robí vlastne iba jeho forma - príbeh je podaný ako policajný prepis záznamu z nájdenej diktafónovej pásky. Taký slovenský Blair Witch Project na papieri. No okrem formy... hm... povedzme, že ak nič iné, tak katakomby sú stále cool.
Zdá sa, že tvojou špecialitou je svet Elementálov, zaujímaš sa o mágiu aj prakticky? Je Invocatio Elemetalium tvojím prvým dielom, kde si sa touto témou zaoberal? Prečo práve Elementáli?
Moja tvorba má pomerne široký záber - od hororov, cez mysteriózne príbehy až po splattery plné „veselého násilia“. No pravdou je, že príbehy zo sveta elementálov tvoria asi najobjemnejší balík mojich prác. Úplne najstarším textom, v ktorom som reálie dnešnej Európy okorenil prítomnosťou nadprirodzených bytostí a ľudí ovládajúcich mágiu, je poviedka Tri čierne utorky. Dá sa voľne stiahnuť z môjho webu a samozrejme bude aj v chystanej zbierke. V dvoch z mojich románov - Invocatio Elementalium a jeho voľnom pokračovaní Pestis Draconum - som vlastne už len rozvíjal staršiu myšlienku a skúšal popisovať hotový svet očami rôznych postáv. A prečo táto téma? Hm. Mágia a viera v existenciu vyšších inteligentných síl, ovládajúcich všetko živé i neživé vôkol nás, ma proste fascinuje. Vždy lačne chmatnem po každej novej knihe o ezoterike alebo okultizme, na ktorú narazím v kníhkupectve. No nie som žiadnym „praktikujúcim hermetikom“. Napriek spomínanej fascinácii totiž neverím na zázraky - maximálne tak na silu sugescie (v ponímaní klasickej psychológie) alebo na niektoré, povedzme zatiaľ vedecky neuchopiteľné schopnosti ľudskej mysle. V knihách o mágii hľadám skôr inšpiráciu pre písanie - materiál, na ktorom napokon postavím intelektuálnu hru medzi autorom a čitateľom. Hru, ktorá má priniesť v prvom rade pobavenie. Pretože to je - aspoň podľa mňa - hlavný cieľ fantastickej literatúry ;)
Momentálne zrejme propaguješ svoje najnovšie dielo Živého ma nedostanú, môžeš prezradiť nejaké bližšie detaily a privábiť tak prípadných čitateľov k tvojej knihe?
Môj najnovší román ide úplne pomimo „elementálskej“ línie. Patrí do vyššie spomínanej skupiny splatterových textov. Niektorých fanúšikov mojich predchádzajúcich kníh som možno trochu šokoval vydaním strelenej akčnej rúbanice s hláškujúcim nemŕtvym v hlavnej úlohe, no osobne v tom nevidím žiadnu schizofréniu. Každý - nech má svojich tradičných hrdinov akokoľvek rád - si od nich z času na čas potrebuje oddýchnuť. Prípadne zaexperimentovať v odlišných štýlových vodách. (Napríklad hudobníci to robia pravidelne.) Čitatelia, ktorí nemajú na podobné úlety žalúdok, si proste počkajú na moju ďalšiu knihu s latinským názvom. A ostatní... tí si dobrodružstvá oživnutej mŕtvoly v pseudo-historickom prostredí (Atlantída, 1250 pnl) proste vychutnajú. Na slabú predajnosť sa naozaj nemôžem sťažovať. Živého ma nedostanú je čitateľsky očividne atraktívna kniha. Myslím, že to má na svedomí predovšetkým humor. Knižiek, pri ktorých sa naozaj s chuti zasmejete, je na trhu málo. A čoho je málo, po tom je proste hlad...
Ako vnímaš sám seba ako autora na slovenskej knižnej literárnej scéne?
Ako jedno z mnohých mien na wikipédii? :) Ešte stále sa mi stáva, že sa nad označením spisovateľ niekedy pousmejem. Áno, vydal som tri knihy, dvanásť poviedok, niektoré z diel mi dokonca vyšli v troch jazykoch - slovenčine, češtine a poľštine - no v podstate sám seba stále vnímam ako obyčajného chlapíka, ktorý má - popri svojom normálnom zamestnaní - jeden zvláštny koníček. A môj vzťah k literárnej scéne ako takej? Je taký, ako u všetkých ostatných autorov fantastiky na svete. Spolu s Ďurom Červenákom, Sašou Pavelkovou a ďalšími slovenskými spisovateľmi stojíme tak trochu mimo záujmu veľkých médií, izolovaní na osobitnom regáli vo vybraných kníhkupectvách. Ale je nám tam dobre. Máme svoj okruh verných čitateľov, svoje cesty komunikácie. Vzťah fantastiky k literárnemu mainstreamu sa dá prirovnať trebárs k vzťahu metalovej muziky k mainstreamu hudobnému. Žijeme tak trocha v gete, ale náš svet je prístupný každej otvorenej mysli.
Je prinajmenšom zaujímavé, že slovenskí autori vydávajú zväčša svoje knihy v Čechách, napr. Karikove Zóny Stínu, Brány Meonu, taktiež knihy Dr. Miloša Jesenského a napokon aj tvoje...Taktiež vydavateľstvo Formát ktoré si zobralo na starosť vydanie Lovecfatových poviedok nedopadlo priamo najlepšie, čím si myslíš že to je?
Literatúra je v prvom rade biznis. I fantastika (alebo tebou spomínaná „literatúra faktu“), hoci sa v nej točia nepomerne menšie peniaze ako v mainstreame. Môžeš písať, no vydávať ťa budú len dovtedy, kým sa tvoje knihy budú predávať. A na to, aby sa predávali, potrebuješ dve veci - dopyt a fungujúci trh. Na českom trhu má fantastická literatúra už roky svoje pevné miesto. Súvisí to jednak s českou mentalitou (Česi patria k najviac čítajúcim národom v Európe) a jednak s bohatou tradíciou, na ktorú môže nadväzovať (takého Čapka alebo Součka im môžeme len závidieť). Do špecifických podmienok za socíku sa nejdem vracať, no po zamatovej revolúcii sa situácia vyvinula tak, že silný český knižný trh jednoducho ovládol v spomínaných oblastiach i ten slovenský. Prekladmi i pôvodnými dielami. O to majú „prebudení“ Slováci, ktorí to chcú v dnešnej dobe zmeniť, ťažšiu východziu pozíciu. Veľké vydavateľstvá sa odvážia vsadiť akurát tak na istoty - Pána Prsteňov, Harryho Pottera a podobne, malé vydavateľstvá sa fantastiky väčšinou úplne stránia. Sem-tam sa objavia ojedinelé lastovičky, v ktorých pracuje nejaký nadšenec a idú do rizika - ako kedysi Formát alebo dnes Artis Omnis a Európa. Za odvahu im patrí veľký potlesk, no ich snaha je často márna. Proste vo väčšine prípadov nie sú schopní Čechom konkurovať. A čo ostáva autorom? Ak nechcú vydávať samizdaty, prispôsobia sa situácii. Vydávajú vonku a spoliehajú sa na to, že v konečnom dôsledku sa ich texty tak či tak dostanú aj na náš domáci trh. Akurát v preklade. Ich lokal-patriotická tvrdohlavosť ich niekedy donúti zabojovať a presadiť dodatočne i vydanie v slovenskom jazyku - mne vyšla prvá kniha na pokračovanie časopisecky v dvojmesačníku Fantázia a druhá u vyššie spomínaných Artis Omis ;) No nie vždy to dopadne najlepšie. Stačí vziať do rúk spomínané Pestis Draconum...
Ako postupuješ pri písaní románov alebo poviedok? Je to zdĺhavá a prácna práca, alebo vieš písať aj „z fleku“? Nechávaš sa pri písaní inšpirovať aj reálnymi prostrediami (ktoré poznáš), alebo je všetko len súčasťou fantázie?
Tvorba je v mojom prípade vždy zdĺhavý proces. Relatívne malé množstvo textov, ktoré som vyprodukoval za posledných 10 rokov, jasne napovedá, že nie som žiadny grafoman. Som na seba proste príliš prísny, nepustím vonku hocičo. Najdlhšie zvyčajne trvá, kým sa vynorí nápad, ktorý stojí za to. Potom prichádza na radu štúdium podkladov - nikdy sa nestrápniš viac, ako keď nevieš, o čom píšeš. Aj preto dej príbehu tak často situujem na skutočné miesta, niekde, kde som naozaj bol, kde to poznám. Rád sa nechám inšpirovať „geniom loci“. Koncept niekedy vzniká - aj u tej najkratšej poviedky - týždne, mesiace. Ale samotné písanie textu - to už je potom rutina. Remeslo, ktorému sa proste časom naučíš.
Píšeš o mnohých temných stránkach alebo temnote samotnej. Veríš v nadprirodzeno, spiritualitu? Veríš v niečo konkrétne? Aká je tvoja filozofia?
Asi je pre mňa ľahšie definovať, v čo neverím. Určite neverím v Boha. V Jahveho, Allaha, Budhu ani Ježiša Krista. Dokonca ani v Perúna, Dia alebo Marduka. A nielen preto, že dôkazy o genéze, ktorou väčšina z týchto postáv vznikala - ako ich národy najprv kreovali z prírodných vier, neskôr odkukávali jeden od druhého - mi pripadajú presvedčivé. Hlavným problémom je pre mňa to, že pravda o Bohu môže byť z principiálneho hľadiska len jedna - a to jednoznačne vylučuje existenciu akýchkoľvek alternatív. Paradoxom teda je, že sa už roky vŕtam práve vo veciach spojených s vierou, náboženstvami a spiritualitou. Napriek môjmu skepticizmu ma tieto veci priťahujú viac, než čokoľvek iné. Odjakživa hľadám, zaujímam sa o najrôznejšie teórie (múdrejších a sčítanejších ľudí) - od prísne vedeckých (profesionálna deformácia - som zamestnanec SAV), až po tie najezoterickejšie. Kdesi v hĺbke najskôr tiež chcem veriť. Veriť, že „tam hore“ (alebo hoci aj „tam dole“) je niečo viac. Že vesmír - v celej svojej dokonalosti a zložitosti, ktorá presahuje ľudské chápanie, nemôže byť dielom náhody. Že všetko má nejaký vyšší zmysel, účel, cieľ. S mojou pochybovačnou dušou sa k nejakej skutočnej viere možno nikdy nedopracujem. No už aj samotné hľadanie ma z času na čas dokáže vcelku uspokojiť ;)
Ako vnímaš zas svet Lovecraftov? Myslím mýtus Cthulhu, Necronomicon...
Medzi mojimi „písomnosťami“ asi nenájdeš text, v ktorom by nebol zašitý aspoň jeden, hoci len úplne nenápadný odkaz na Lovecraftovo dielo. To - predpokladám - hovorí za všetko. Ešte aj vo svojom najnovšom románe - ktorý má od hororu skutočne ďaleko - som vystaval celú fiktívnu mytológiu a náboženstvo potopenej Atlantídy práve na mýte Cthulhu. Možno trochu svojská, ale pocta. HPL je pre mňa najvyšší veľkňaz temnoty. Jedinečný, neprekonateľný. Práve preto som ho nikdy nebral ako vzor alebo idol. Nemá zmysel sa mu pokúšať približovať. Druhý taký už proste nebude. Treba ísť svojou vlastnou cestou.
Je o tebe známe, že si fanúšikom metalovej hudby, dokonca si pôsobil aj v nejakých kapelách, odkedy si začal počúvať túto hudbu? Je pre teba hudba dôležitá?
Ide to ruka v ruke. Nemôžeš písať o temnote a počúvať pri tom dychovku. Určite ťa neprekvapí, keď poviem, že medzi spisovateľmi fantastiky to nie je nič výnimočné. Veď ešte aj Stephen King má rockovú kapelu. Nehovoriac o Ďurovi Červenákovi, ktorý v kuse chodí v mikine Cannibal Corpse. A fanúšikovia? To sú proste dve matematické množiny s obrovským prienikom - prídeš na hocijaký con (akciu pre fanúšikov fantastiky) a zistíš, že polovicu návštevníkov tvoria vlasatí maníci v tričkách In Flames.
A môj osobný postoj? Hudba je jednoducho mojim druhým najobľúbenejším koníčkom - hneď po literatúre. Dnes sa jej venujem už len pasívne, ale stále mám slušný prehľad ako o svetovej, tak domácej metalovej scéne. Vrátane undergroundu. Pravidelne píšem hudobné recenzie pre Rock Hard a Fantáziu. V druhom spomínanom časopise mám dokonca vlastnú rubriku. Šírim osvetu medzi nič netušiacimi nerdmi, ktorí sa skvele chytajú na pekné obálky metalových albumov. Niet sa čo čudovať, že to funguje - veď ich vlastne kreslia tí istí ľudia, čo obálky kníh :)
http://www.dusanfabian.sk/
Dušan 16. 2. 2011 Mortuary
Na začiatok klasická otázka, kedy si v sebe našiel zmysel pre tajomno, mystiku, strašidelno?
Neviem si to spojiť s nejakým konkrétnym momentom. Mám pocit, že som k strašidelným a temným veciam inklinoval odjakživa. Pamätám sa na dovolenku z môjho útleho detstva v Čechách na Šumave - uprosil som rodičov, aby ma vzali na prehliadku katakomb v klatovskom kostole Početí Panny Marie. Dodnes je tam jedna z najúžasnejších kolekcií mumifikovaných tiel v strednej Európe. Síce ma z tohto „zážitku“ mátalo ešte mesiace, ale nikdy som ani na sekundu neoľutoval, že som tam bol.
Vždy to proste bolo niekde hlboko vo mne. Zatiaľ čo iné deti čítali Nevedkove dobrodružstvá, ja som hltal Alfreda Hitchcocka a Troch pátračov. A kým si ostatní spolužiaci navzájom požičiavali pirátske verzie Ramba, ja som doma na videu dookola pretáčal 130-tu kópiu Lesného Ducha. Pod takýmto názvom sa vtedy po Československu šíril Evil Dead. Keby Sami Raimi vedel...
Kedy si začal s písaním poviedok? Ako k tomu prišlo? Bol za tým nejaký vzor, spisovateľ, alebo to bolo niečo ako osvietenie?
S písaním som takisto nezačal odrazu, ale pozvoľne. Prvé pokusy o zachytávanie príbehov na papier by sa dali vystopovať už do mojich školopovinných rokov. Spočiatku to bola len taká hra pre vlastné potešenie. Veľa som čítal a bolo mi ľúto za každým svetom a postavou, ktoré som opustil. Tak som sa z času na čas na vlastnú päsť pustil do ich rozvíjania - kdesi v pivnici by som možno ešte našiel útržky neautorizovaných pokračovaní fantastických príbehov od Kira Bulyčova, Roberta E. Howarda alebo H. P. Lovecrafta. Počas tejto hry sa vo mne musel zobudiť nejaký tvorivý gén, ktorý ma dodnes núti pravidelne sadať za PC a ťukať do kláves. Neskôr - okolo dvadsiatky - som sa rozhodol vyjsť s kožou na trh a zistiť, čo si o mojich textoch myslia iní. Napísal som zopár serióznejších poviedok a poslal ich do rôznych súťaží a časopisov. Veľa z nich mi redaktori a porotcovia vrátili (a patrične otrepali o hlavu), ale niečo sa aj chytilo. Zvyčajne to, čo malo aspoň malú tú štipku originality navyše...
Pamätám sa ešte na poviedku Andrášiovská pivnica, ktorú som našiel na serveri Hlboký hrob v časoch minulých. Vtedy ma dosť zaujala, dá sa ešte niekde táto poviedka zohnať? Čo by si k tejto poviedke napísal s odstupom času?
V tejto chvíli ju bežne nezoženieš - jedine ak na osobné vyžiadanie u autora ;) Ale čoskoro by sa to malo zmeniť. Aktuálne chystám prierezovú zbierku svojich poviedok - podľa všetkého by mohla byť vonku ešte tento rok - a práve Andrášiovská pivnica je jedným z mála mojich raných textov, ktoré prešli výberovým sitom a nebudú v nej chýbať. Z dnešného pohľadu - je to klasický hororík o výprave do podzemia. So slušnou atmosférou, no príliš neprekvapí. Zaujímavý text z neho robí vlastne iba jeho forma - príbeh je podaný ako policajný prepis záznamu z nájdenej diktafónovej pásky. Taký slovenský Blair Witch Project na papieri. No okrem formy... hm... povedzme, že ak nič iné, tak katakomby sú stále cool.
Zdá sa, že tvojou špecialitou je svet Elementálov, zaujímaš sa o mágiu aj prakticky? Je Invocatio Elemetalium tvojím prvým dielom, kde si sa touto témou zaoberal? Prečo práve Elementáli?
Moja tvorba má pomerne široký záber - od hororov, cez mysteriózne príbehy až po splattery plné „veselého násilia“. No pravdou je, že príbehy zo sveta elementálov tvoria asi najobjemnejší balík mojich prác. Úplne najstarším textom, v ktorom som reálie dnešnej Európy okorenil prítomnosťou nadprirodzených bytostí a ľudí ovládajúcich mágiu, je poviedka Tri čierne utorky. Dá sa voľne stiahnuť z môjho webu a samozrejme bude aj v chystanej zbierke. V dvoch z mojich románov - Invocatio Elementalium a jeho voľnom pokračovaní Pestis Draconum - som vlastne už len rozvíjal staršiu myšlienku a skúšal popisovať hotový svet očami rôznych postáv. A prečo táto téma? Hm. Mágia a viera v existenciu vyšších inteligentných síl, ovládajúcich všetko živé i neživé vôkol nás, ma proste fascinuje. Vždy lačne chmatnem po každej novej knihe o ezoterike alebo okultizme, na ktorú narazím v kníhkupectve. No nie som žiadnym „praktikujúcim hermetikom“. Napriek spomínanej fascinácii totiž neverím na zázraky - maximálne tak na silu sugescie (v ponímaní klasickej psychológie) alebo na niektoré, povedzme zatiaľ vedecky neuchopiteľné schopnosti ľudskej mysle. V knihách o mágii hľadám skôr inšpiráciu pre písanie - materiál, na ktorom napokon postavím intelektuálnu hru medzi autorom a čitateľom. Hru, ktorá má priniesť v prvom rade pobavenie. Pretože to je - aspoň podľa mňa - hlavný cieľ fantastickej literatúry ;)
Momentálne zrejme propaguješ svoje najnovšie dielo Živého ma nedostanú, môžeš prezradiť nejaké bližšie detaily a privábiť tak prípadných čitateľov k tvojej knihe?
Môj najnovší román ide úplne pomimo „elementálskej“ línie. Patrí do vyššie spomínanej skupiny splatterových textov. Niektorých fanúšikov mojich predchádzajúcich kníh som možno trochu šokoval vydaním strelenej akčnej rúbanice s hláškujúcim nemŕtvym v hlavnej úlohe, no osobne v tom nevidím žiadnu schizofréniu. Každý - nech má svojich tradičných hrdinov akokoľvek rád - si od nich z času na čas potrebuje oddýchnuť. Prípadne zaexperimentovať v odlišných štýlových vodách. (Napríklad hudobníci to robia pravidelne.) Čitatelia, ktorí nemajú na podobné úlety žalúdok, si proste počkajú na moju ďalšiu knihu s latinským názvom. A ostatní... tí si dobrodružstvá oživnutej mŕtvoly v pseudo-historickom prostredí (Atlantída, 1250 pnl) proste vychutnajú. Na slabú predajnosť sa naozaj nemôžem sťažovať. Živého ma nedostanú je čitateľsky očividne atraktívna kniha. Myslím, že to má na svedomí predovšetkým humor. Knižiek, pri ktorých sa naozaj s chuti zasmejete, je na trhu málo. A čoho je málo, po tom je proste hlad...
Ako vnímaš sám seba ako autora na slovenskej knižnej literárnej scéne?
Ako jedno z mnohých mien na wikipédii? :) Ešte stále sa mi stáva, že sa nad označením spisovateľ niekedy pousmejem. Áno, vydal som tri knihy, dvanásť poviedok, niektoré z diel mi dokonca vyšli v troch jazykoch - slovenčine, češtine a poľštine - no v podstate sám seba stále vnímam ako obyčajného chlapíka, ktorý má - popri svojom normálnom zamestnaní - jeden zvláštny koníček. A môj vzťah k literárnej scéne ako takej? Je taký, ako u všetkých ostatných autorov fantastiky na svete. Spolu s Ďurom Červenákom, Sašou Pavelkovou a ďalšími slovenskými spisovateľmi stojíme tak trochu mimo záujmu veľkých médií, izolovaní na osobitnom regáli vo vybraných kníhkupectvách. Ale je nám tam dobre. Máme svoj okruh verných čitateľov, svoje cesty komunikácie. Vzťah fantastiky k literárnemu mainstreamu sa dá prirovnať trebárs k vzťahu metalovej muziky k mainstreamu hudobnému. Žijeme tak trocha v gete, ale náš svet je prístupný každej otvorenej mysli.
Je prinajmenšom zaujímavé, že slovenskí autori vydávajú zväčša svoje knihy v Čechách, napr. Karikove Zóny Stínu, Brány Meonu, taktiež knihy Dr. Miloša Jesenského a napokon aj tvoje...Taktiež vydavateľstvo Formát ktoré si zobralo na starosť vydanie Lovecfatových poviedok nedopadlo priamo najlepšie, čím si myslíš že to je?
Literatúra je v prvom rade biznis. I fantastika (alebo tebou spomínaná „literatúra faktu“), hoci sa v nej točia nepomerne menšie peniaze ako v mainstreame. Môžeš písať, no vydávať ťa budú len dovtedy, kým sa tvoje knihy budú predávať. A na to, aby sa predávali, potrebuješ dve veci - dopyt a fungujúci trh. Na českom trhu má fantastická literatúra už roky svoje pevné miesto. Súvisí to jednak s českou mentalitou (Česi patria k najviac čítajúcim národom v Európe) a jednak s bohatou tradíciou, na ktorú môže nadväzovať (takého Čapka alebo Součka im môžeme len závidieť). Do špecifických podmienok za socíku sa nejdem vracať, no po zamatovej revolúcii sa situácia vyvinula tak, že silný český knižný trh jednoducho ovládol v spomínaných oblastiach i ten slovenský. Prekladmi i pôvodnými dielami. O to majú „prebudení“ Slováci, ktorí to chcú v dnešnej dobe zmeniť, ťažšiu východziu pozíciu. Veľké vydavateľstvá sa odvážia vsadiť akurát tak na istoty - Pána Prsteňov, Harryho Pottera a podobne, malé vydavateľstvá sa fantastiky väčšinou úplne stránia. Sem-tam sa objavia ojedinelé lastovičky, v ktorých pracuje nejaký nadšenec a idú do rizika - ako kedysi Formát alebo dnes Artis Omnis a Európa. Za odvahu im patrí veľký potlesk, no ich snaha je často márna. Proste vo väčšine prípadov nie sú schopní Čechom konkurovať. A čo ostáva autorom? Ak nechcú vydávať samizdaty, prispôsobia sa situácii. Vydávajú vonku a spoliehajú sa na to, že v konečnom dôsledku sa ich texty tak či tak dostanú aj na náš domáci trh. Akurát v preklade. Ich lokal-patriotická tvrdohlavosť ich niekedy donúti zabojovať a presadiť dodatočne i vydanie v slovenskom jazyku - mne vyšla prvá kniha na pokračovanie časopisecky v dvojmesačníku Fantázia a druhá u vyššie spomínaných Artis Omis ;) No nie vždy to dopadne najlepšie. Stačí vziať do rúk spomínané Pestis Draconum...
Ako postupuješ pri písaní románov alebo poviedok? Je to zdĺhavá a prácna práca, alebo vieš písať aj „z fleku“? Nechávaš sa pri písaní inšpirovať aj reálnymi prostrediami (ktoré poznáš), alebo je všetko len súčasťou fantázie?
Tvorba je v mojom prípade vždy zdĺhavý proces. Relatívne malé množstvo textov, ktoré som vyprodukoval za posledných 10 rokov, jasne napovedá, že nie som žiadny grafoman. Som na seba proste príliš prísny, nepustím vonku hocičo. Najdlhšie zvyčajne trvá, kým sa vynorí nápad, ktorý stojí za to. Potom prichádza na radu štúdium podkladov - nikdy sa nestrápniš viac, ako keď nevieš, o čom píšeš. Aj preto dej príbehu tak často situujem na skutočné miesta, niekde, kde som naozaj bol, kde to poznám. Rád sa nechám inšpirovať „geniom loci“. Koncept niekedy vzniká - aj u tej najkratšej poviedky - týždne, mesiace. Ale samotné písanie textu - to už je potom rutina. Remeslo, ktorému sa proste časom naučíš.
Píšeš o mnohých temných stránkach alebo temnote samotnej. Veríš v nadprirodzeno, spiritualitu? Veríš v niečo konkrétne? Aká je tvoja filozofia?
Asi je pre mňa ľahšie definovať, v čo neverím. Určite neverím v Boha. V Jahveho, Allaha, Budhu ani Ježiša Krista. Dokonca ani v Perúna, Dia alebo Marduka. A nielen preto, že dôkazy o genéze, ktorou väčšina z týchto postáv vznikala - ako ich národy najprv kreovali z prírodných vier, neskôr odkukávali jeden od druhého - mi pripadajú presvedčivé. Hlavným problémom je pre mňa to, že pravda o Bohu môže byť z principiálneho hľadiska len jedna - a to jednoznačne vylučuje existenciu akýchkoľvek alternatív. Paradoxom teda je, že sa už roky vŕtam práve vo veciach spojených s vierou, náboženstvami a spiritualitou. Napriek môjmu skepticizmu ma tieto veci priťahujú viac, než čokoľvek iné. Odjakživa hľadám, zaujímam sa o najrôznejšie teórie (múdrejších a sčítanejších ľudí) - od prísne vedeckých (profesionálna deformácia - som zamestnanec SAV), až po tie najezoterickejšie. Kdesi v hĺbke najskôr tiež chcem veriť. Veriť, že „tam hore“ (alebo hoci aj „tam dole“) je niečo viac. Že vesmír - v celej svojej dokonalosti a zložitosti, ktorá presahuje ľudské chápanie, nemôže byť dielom náhody. Že všetko má nejaký vyšší zmysel, účel, cieľ. S mojou pochybovačnou dušou sa k nejakej skutočnej viere možno nikdy nedopracujem. No už aj samotné hľadanie ma z času na čas dokáže vcelku uspokojiť ;)
Ako vnímaš zas svet Lovecraftov? Myslím mýtus Cthulhu, Necronomicon...
Medzi mojimi „písomnosťami“ asi nenájdeš text, v ktorom by nebol zašitý aspoň jeden, hoci len úplne nenápadný odkaz na Lovecraftovo dielo. To - predpokladám - hovorí za všetko. Ešte aj vo svojom najnovšom románe - ktorý má od hororu skutočne ďaleko - som vystaval celú fiktívnu mytológiu a náboženstvo potopenej Atlantídy práve na mýte Cthulhu. Možno trochu svojská, ale pocta. HPL je pre mňa najvyšší veľkňaz temnoty. Jedinečný, neprekonateľný. Práve preto som ho nikdy nebral ako vzor alebo idol. Nemá zmysel sa mu pokúšať približovať. Druhý taký už proste nebude. Treba ísť svojou vlastnou cestou.
Je o tebe známe, že si fanúšikom metalovej hudby, dokonca si pôsobil aj v nejakých kapelách, odkedy si začal počúvať túto hudbu? Je pre teba hudba dôležitá?
Ide to ruka v ruke. Nemôžeš písať o temnote a počúvať pri tom dychovku. Určite ťa neprekvapí, keď poviem, že medzi spisovateľmi fantastiky to nie je nič výnimočné. Veď ešte aj Stephen King má rockovú kapelu. Nehovoriac o Ďurovi Červenákovi, ktorý v kuse chodí v mikine Cannibal Corpse. A fanúšikovia? To sú proste dve matematické množiny s obrovským prienikom - prídeš na hocijaký con (akciu pre fanúšikov fantastiky) a zistíš, že polovicu návštevníkov tvoria vlasatí maníci v tričkách In Flames.
A môj osobný postoj? Hudba je jednoducho mojim druhým najobľúbenejším koníčkom - hneď po literatúre. Dnes sa jej venujem už len pasívne, ale stále mám slušný prehľad ako o svetovej, tak domácej metalovej scéne. Vrátane undergroundu. Pravidelne píšem hudobné recenzie pre Rock Hard a Fantáziu. V druhom spomínanom časopise mám dokonca vlastnú rubriku. Šírim osvetu medzi nič netušiacimi nerdmi, ktorí sa skvele chytajú na pekné obálky metalových albumov. Niet sa čo čudovať, že to funguje - veď ich vlastne kreslia tí istí ľudia, čo obálky kníh :)
http://www.dusanfabian.sk/
Dušan 16. 2. 2011 Mortuary
Dušan "Duke" Fabian
interview