Volám sa Ted, mám 26 rokov a som doktor medicíny. Vyrastal som v detskom domove a svojich rodičov si takmer nepamätám. Celý život som používal priezvisko Jones, no keď som odchádzal z decáku, dali mi rodný list s menom Ted Gates a tiež adresu kde som kedysi žil. Celú dobu ma kŕmili klamstvami a myšlienka zistiť pravdu o svojom pôvode mi často blúdila hlavou. Vždy ma lákala genetika, bunky prenášané z generácie na generáciu ako neoddeliteľná súčasť dedičstva a poznanie prečo som taký aký som. Tak som sa dostal sem, kde som cítil, že patrím - do laboratórií, kde sa tieto veci študujú, experimentuje sa s nimi a výsledok buď slúži na uzdravovanie ľudí postihnutých doteraz nevyliečiteľnými chorobami alebo naopak - práce s vírusmi, ktoré sú pre ľudstvo veľmi nebezpečné a preto musia byť prísne utajované a strážené. Nedávno som sa hrabal v archívoch a narazil som na významného doktora, ktorý sa volal presne ako ja - vtedy vo mne opäť ožila myšlienka pátrania po rodičoch - no keď som si nalistoval jeho meno v zozname lekárov našiel som len takmer prázdny hárok s poznámkou PRÍSNE TAJNÉ a rokmi narodenia a úmrtia 1934 - 1963. Zomrel... musel byť veľmi mladý - vlastne mal necelých 30! Prebehol mi mráz po chrbte a vzápätí ma opantal taký nečakaný a veľmi silný pocit smútku, až ma to samého prekvapilo nakoľko som si nepamätal ani jeho tvár. Nedalo mi to pokoj - v noci som takmer nezažmúril oko...
Hneď ráno som si o Dr. Gatesovi vyhľadal viac v kartotéke nemocnice. Našťastie nemá žiadneho menovca v danom obore a v jeho spisoch som objavil tiež fotografiu - pán v bielom plášti v spoločnosti dámy - doktorky Isabel Gatesovej? Jej tvár... je mi taká známa... mamička! Niet najmenších pochýb, našiel som ich... našiel som svojich rodičov! Cítim smútok a šťastie zároveň, prelínajú sa vo mne ako bláznivé aprílové počasie. Som zmätený, chveje sa mi celé telo, ešte raz si dôkladne prezerám fotografiu. Otec... takmer by som prisahal, že som to ja, tá podoba je neuveriteľná! Zaoberal sa experimentovaním s bunkami - presne to ma vždy lákalo - no celý zväzok je opäť ukončený slovami PRÍSNE TAJNÉ... Matka pracovala na ARO - určite bola veľmi silná osobnosť. Denne vidieť ako takmer mŕtvi ľudia opäť vstanú, uzdravujú sa a odchádzajú ku svojim blízkym a tiež prípady, ktoré im spred očí uchmatne zubatá - ľudia, ktorí si to vôbec nezaslúžili no napriek tomu im už nedokázala pomôcť... to každého stojí mnoho síl... Opäť roky?! Znova smrť, prenasleduje ma všade, nenávidím ju!!! Zomrela... aj ona je mŕtva, moja mamička... mala 26 ako ja keď mi zomrela... prirodzenou smrťou. Iste, čo si mám predstaviť pod tým pojmom? To isté bolo písané v otcových záznamoch - prirodzenou smrťou... Dvaja zdraví mladí ľudia si odídu z tohto sveta prirodzenou smrťou a zrovna to musia byť moji rodičia - tak veľmi som dúfal, že ich ešte dakedy objímem!!! Slza mi kvapla na ruku. Opäť som sám. Myslel som, že ma opustili, lebo ma nemali dosť radi, alebo kvôli práci - neviem... Mama zomrela zhruba rok pred otcom... aj tak mi ich už nik a nič na svete nevráti - utrápený si líham spať - je takmer pol štvrtej ráno.
Prebrali ma zlatisté slnečné lúče dopadajúce na moju tvár cez staré závesy - je nádherné ráno. Ráno? Je skoro pol dvanástej, von je teplo a vo mne opäť ožívajú spomienky, šíria sa ako vírus a zatemňujú moju ubolenú myseľ. Výsledkom je šialene melancholická depresia, beznádej... Som sám. Sirota. Nemám na tomto svete nikoho, komu by som sa mohol vyrozprávať. Mal som priateľku. Moja drahá Beth... Kde je? To nie je ťažké uhádnuť. Už som sa z toho dostal ale takmer ma to zabilo... samozrejme - zomrela. Byť tak teraz v nebi tak sa zbláznim od šťastia... lenže nie som. Balím si pár dôležitých vecí - doklady, peniaze, telefón, rodný list s adresou a už aj letím na hlavnú stanicu. Rýchlik odchádza o 15 minút, kupujem si veľkú bagetu a snažím sa ju čo najrýchlejšie nahádzať do prázdneho žalúdka, ktorý mi vŕzga ako staré dvere. Potrebujem nabrať silu, aj keď po jedle vôbec netúžim, skôr ma láka predstava opusteného stromu z ktorého visí slučka... ale túžba po poznaní mi bráni nehodiť si to pod práve prichádzajúci vlak. Cesta bola dlhá, ale čas som takmer nevnímal. Vystupujem takmer na opačnej strane štátu a s adresou v ruke hľadám Hyde Street. Stojím pred starším domom so zarastenou záhradou, takmer rozsypaným plotom a tabuľkou POZEMOK NA PREDAJ s telefónnym číslom sotva čitateľným... V telefóne počuť starý hlas - schôdzka o 20 minút. Dovtedy si obzerám dom a predsalen sa mi v mysli črtajú nejaké obrázky z raného detstva. Prichádza asi 70-ročná pani, odomyká schátralé drevené dvere a pred nami sa zjavuje dobové točené schodište, vzácne obrazy na sčernalých stenách aj hodnotný ebenový nábytok naznačujú čo-to o majiteľoch, teraz všetko pokryté hrubou vrstvou prachu a jemnými závojmi pavučín naberá nádych strašidelna. Všade sa rozlína prenikavý pach staroby. Už roky tu nik nebol, ospravedlňuje stav stará pani, ktorá sa mi predstavila ako Mary Parkerová. Bývam tu oproti tak som to nemala ďaleko, ukazuje z okna malý domček pripomínajúci skôr márnicu s nízkym plotom susediacim so starým cintorínom. Môj manžel je správca cintorína, ale je už veľmi starý a premáha ho choroba. Vtom som si všimol veľkú knižnicu - určite plnú vzácnych kníh, možno tam nájdem aj niečo o svojich rodičoch... Pani Parkerová mi odovzdala kľúč nakoľko súhlasila, aby som tu strávil noc a pomaly odkrivkala do prázdnoty.
Stmieva sa, elektrika je už roky odpojená a temnota mi nie je práve najmilší spoločník. Nachádzam strieborný svietnik - veľmi krásny, vyžaruje z neho jeho skutočná hodnota aj vek. Zapaľujem točené sviece - hneď sa chytá hebká pavučina a malý plamienok syčiac putuje po jej zákrutách, až kým sa neuhasí o hrubú knihu vyčnievajúcu zo zástupu ostatných v polici. Hneď ma zaujala a vyberám ju, čím narušujem statiku ostatných kníh, ktoré sa chamtivo posúvajú na jej pôvodné miesto. Kožený obal , stránky napohľad čisté, zožltnuté rokmi. Pri rozmazanom jase sviec akoby čary... na bledých stránkach zjavuje sa písmo! Záznamy z anatómie, biológie, genetiky... ktovie prečo písané týmto starým systémom - zrejme mliekom alebo citrónovou šťavou, ktoré len pri dymovom tanci ohňa naberajú skutočné kontúry. S úžasom začínam čítať... TED GATES - BYŤ ALEBO NEBYŤ ? ...
Ani neviem ako som zaspal, mal som čudný sen - počul som ťažké kroky, hlasy, zvuky vŕzgajúceho nábytku a čo bolo najčudnejšie - cítil som vôňu rozkladajúceho sa mäsa... No bol som taký unavený, že som ani nevládal otvoriť oči. Nie som si istý, či to bol sen alebo skutočnosť...
Zobudil som sa s hlavou na stole, celý dolámaný. Slnečné svetlo odhalilo temnú krásu starého domu a pach zatuchlých stien sa miešal s prenikavou vôňou kávy, ktorou ma vítala pani Parkerová. Roztiahla ťažké deravé závesy, čím rozvírila kúdol prachu. Kýchol som. Prihovorila sa mi, ako som sa vyspal a či už som rozhodnutý o kúpe tohto domu. Vtedy som jej povedal kto vlastne som a ona - s nemým úžasom v tvári - pritiahla si ma k sebe a v pevnom objatí mi povedala, že je moja stará mama. Hneď ma pozvala na návštevu a vôbec nečakala na odpoveď. V malom domčeku sedel bielovlasý starček s fajkou v ruke a zvedavo si ma prezeral kým mu starká šeptala niečo do ucha. Bolo pre mňa zvláštne konečne nájsť svoju rodinu a pritom cítiť, že sú mi úplne cudzí, neznámi... Starček len bafkal z fajky a neveriacky krútil hlavou. Malý Ted? Neveril by som, keby... Môj Ted vyzeral presne ako ty... lenže... Ja viem, už to viem... povedal som ticho a do očí sa mi opäť tlačili slzy. Konečne som mal pocit, že na svete niesom sám. Nič krajšie som necítil celé roky. Nasledovalo milión otázok z oboch strán...
Dozvedel som sa, že moji rodičia boli veľmi bohatí a slávni, že z ich lásky, ktorú im všetci závideli, som vznikol ja - jedináčik, nik však nevedel, že stále žijem. Jedného dňa matka vraj z ničoho nič zmizla aj so mnou a keď ju našli, bola psychicky na dne a tvrdila, že som zomrel. Zomrel! Nikdy už nebola ako predtým, zošalela a čoskoro vydýchla naposledy. Jej milujúci manžel prežil ešte rok - opustený a tiež napoly šialený, uzavrel sa do svojho sveta a v očiach susedov sa stal čudákom, bláznom, ktorý bol kedysi génius. Čoskoro sa pobral za svojou milou a svoje tajomstvo si odniesol so sebou do hrobu. Už sa znova stmieva, odchádzam nazad do starého domu, skúsim ešte nájsť nejaké odpovede na svoje otázky v knihe svojho otca. Dom ma privítal svojou typickou vôňou rokov, zvuky dverí, zábradlia, parkiet vydávajú tiché vŕzgajúce vzlyky a sviece opäť ožarujú tajomstvo starých stránok. Nedokážem presne pochopiť význam otcových zápiskov, niektoré výrazy sú viaczmyselné a ich preklady sú príliš neuveriteľné - abstraktné na to aby sa dali dosadiť a text mal pritom nejakú logiku. Ďalšia stránka pri dymovej clone odkrýva tajomstvo obrázku nejakej postavy rozkúskovanej na 12 častí, pričom ku každej z nich je písaný význam a funkcia na čo slúži, čím sa dá nahradiť v prípade, že už nebude fungovať ako by mala... vtom mi to celé začalo dávať význam, síce šialený, no pri mojej práci som sa už s niečím podobným stretol. To však zďaleka nebolo také vypracované do detailov a dávno zapečatené, aby sa jeho obsah v žiadnom prípade nezneužíval... šokujúce poznanie jeho životnej filozofie vo mne zanechalo hlboké ryhy a nikdy už nedokážem zabudnúť! Takmer som ten obrázok omylom podpálil - vekom vyhladované sviece sa už vrhali na poslednú hostinu aby navždy umlčali tieto bizarné štúdie - no čierna škvrna uprostred sa včas uhasila. Môj otec bol naozaj génius, ktorého myšlienky hraničili so šialenstvom... modlím sa, aby to nikdy na nikom neotestoval. Zaoberal sa životom po smrti, no nie z nadprirodzeného hľadiska ako sú tunely pred nebeskou bránou. Realisti uprednostňujú hmotnú existenciu bytia, našťastie - alebo nanešťastie - je môj otec dávno mŕtvy a tieto šialenstvá okrem mňa nikdy nikto nečítal.
Je streda, 3. deň mojej návštevy v meste. Vchádzam do malého obchodíka, kde na mňa ľudia ukazujú prstom a stále si niečo šepkajú. Už mi s tým lezú vážne na nervy! Vtom sa ozval predavač: Vy ste mladý Gates? Je pravda, že váš otec zabil vašu matku? Čo je pravdy na tom, že na starom cintoríne straší? A čo dom - aj tam vraj straší... Nestíham sa čudovať a radšej idem rýchlo preč. Starí rodičia sa vyhrievajú vonku na lavičke a ja ich opäť zahŕňam otázkami... Tvoj otec matku nezabil, kto ti to natáral? Tunajší ľudia sú hrozne zvedaví a poverčiví, nevšímaj si ich - inak z nich zošalieš. Na cintoríne nestraší, mŕtvych sa netreba báť. Nie sú nebezpeční. To živí ti môžu ublížiť. Toho cintorína sa natoľko boja, že už roky tam nikoho nepochovali, dokonca ho ohradili ostnatým drôtom a nik tam nemá odvahu čo i len vkročiť. Len poď, niečo ti ukážem... Prekračujeme drôt a ocitáme sa na zarastenej lúke posiatej starými náhrobnými kameňmi, daktoré rozbité, iné sa rozpadli vekom. Burina, ktorá sa tam rozpína, bola kedysi kvetmi nasadenými z lásky k svojim blízkym. Prechádzka týmto smutným miestom ma veľmi bolí, kráčame popri hroboch s menami mojich starých rodičov... alebo menovcov? Chcem sa ich na to opýtať, no akoby sa pod zem prepadli - asi sa vrátili do domu... Šero sa usádza na krajinu, purpurové oblaky pohlcuje temnota až sú takmer úplne čierne. Z tmavých kútov cintorína sa začínajú ligotať žlté svetielka, je ich čoraz viac... Stojím pred náhrobným kameňom, mená vyryté v útrobách chladného mramoru zachytili posledný odlesk slnečných lúčov - moji rodičia! Roky úmrtia už sčernali v tme - akoby tam ani nikdy neboli... Podišiel som bližšie či sa mi to len zdá - že nahmatám aspoň ryhy, keď vtom sa mi zem pod nohami otvorila a hrôzou som onemel... Prepadnutý v hrobke svojich predkov - pochovaný zaživa, zasypaný ťažkou hlinou, meravý strachom... blúznim, či spím? Chodby... celé bludisko chodieb... Svetlo - pod zemou - som v pekle alebo... zápach hnijúceho mäsa! Poznám ho z pitevní. Ale tento je navyše starý, plesnivý. Vôbec netuším čo robiť - nemôžem sa pohnúť. Telo odmieta poslušnosť. Zomriem?!? Nezomrieš, už si mŕtvy. Matka zošalela z tvojho večného revu, bol si hrozné dieťa. Nevydržala to a raz zmizla aj s tebou v lese. Zhodila ťa zo skaly za cintorínom, potom sa vrátila a celá sa chvela... Čoskoro ju to pripravilo o život a mňa takmer tiež. Šiel som ťa hľadať, no keď som ťa našiel, tvoje srdce už nebilo. To bola príležitosť vyskúšať to, na čom som dlhé roky tajne pracoval. Sledoval som tvoje reakcie keď si tajne po nociach čítal môj projekt.. Tuším ťa zaujal. Kvôli nemu ma vyhodili z práce - vraj je to príliš nebezpečné. Lenže ja som tomu veril, musí to vyjsť, ide predsa o život tak prečo neriskovať - nemám už čo stratiť! Mal si poškodené srdce a chrbticu. Jediná možnosť bola výmena za funkčné časti z iných tiel... nakoľko som už nemal prácu a tiež prístup k nepoškodenému materiálu, musel som vyhrabať tieto tunely a použiť diely z mŕtvych čerstvo pochovaných ľudí, pokým ešte ich bunky neodumierali pod čiernou zemou. Ako vidíš, experiment sa vydaril aj keď už som nemohol pomôcť nikomu inému, samozrejme okrem starých rodičov, ktorých životy vyhasli len nedávno, som hrdý na to, čo som v živote dokázal, hoci moja práca bude zatracovaná a znehodnotená, aby nik nemohol kráčať v mojich šľapajách. Vy ste neživí a nieste ani celkom mŕtvi, hoci vás ostatní vidia, cítite únavu, hlad, lásku, bolesť, nenávisť... ja som len monštrum, nedokázal som na sebe otestovať môj experiment, jediné čo vo mne žije, je myseľ a duša, všetko ostatné je rozožraté červami a spráchnivelé vlhkom. Taktiež tvoja matka - keď ju pochovali, cintorínom sa noc čo noc ozýval môj boľavý nepríčetný plač, ľudia zo strachu odmietali pochovať na toto miesto svojich blízkych zosnulých a môj prísun čerstvého materiálu sa skončil... Teraz poznáš moje tajomstvo... Starý pach zmiešaný s čerstvým vánkom sa prehnal chodbami, plamene sviec v podzemí sa roztančili a odkryli hrozné tajomstvo podzemia. Práchnivé kosti porozhadzované po tmavých uličkách, lebky škeriace sa večnosti a korene rastlín prenikajúce zo stropov bludiska hrôzy poprepletané starými pavučinami, to bolo posledné, čo si pamätám. Vybral som si dobrovoľnú smrť. Som blázon? Odmietol som druhý život. Nedokážem žiť, keď všetci, ktorých som kedy miloval, sú mŕtvi... Kráčam duchom neprítomný, úzky kamenistý chodník od cintorína ma vedie po stopách dávno minulých... pred očami sa mi rysuje skala, tá skala, pod ktorou mal skončiť môj život už dávno. Náhoda mi pomohla uskutočniť môj plán, keďže moja odvaha sa každou sekundou strácala... noha sa mi pokĺzla na vlhkom machu a moje bezvládne telo strmhlav padalo do údolia tieňov... Vidím svetlo. Som v nebi? Alebo peklo? Počuť známy hlas... Preberá sa! Začínam si uvedomovať, čo sa vlastne stalo. Otváram ťažké viečka a... to, čo vidím, ma uvádza do šialenstva. Nado mnou stoja 3 tmavé postavy. Otec a starí rodičia...
Moony
Hneď ráno som si o Dr. Gatesovi vyhľadal viac v kartotéke nemocnice. Našťastie nemá žiadneho menovca v danom obore a v jeho spisoch som objavil tiež fotografiu - pán v bielom plášti v spoločnosti dámy - doktorky Isabel Gatesovej? Jej tvár... je mi taká známa... mamička! Niet najmenších pochýb, našiel som ich... našiel som svojich rodičov! Cítim smútok a šťastie zároveň, prelínajú sa vo mne ako bláznivé aprílové počasie. Som zmätený, chveje sa mi celé telo, ešte raz si dôkladne prezerám fotografiu. Otec... takmer by som prisahal, že som to ja, tá podoba je neuveriteľná! Zaoberal sa experimentovaním s bunkami - presne to ma vždy lákalo - no celý zväzok je opäť ukončený slovami PRÍSNE TAJNÉ... Matka pracovala na ARO - určite bola veľmi silná osobnosť. Denne vidieť ako takmer mŕtvi ľudia opäť vstanú, uzdravujú sa a odchádzajú ku svojim blízkym a tiež prípady, ktoré im spred očí uchmatne zubatá - ľudia, ktorí si to vôbec nezaslúžili no napriek tomu im už nedokázala pomôcť... to každého stojí mnoho síl... Opäť roky?! Znova smrť, prenasleduje ma všade, nenávidím ju!!! Zomrela... aj ona je mŕtva, moja mamička... mala 26 ako ja keď mi zomrela... prirodzenou smrťou. Iste, čo si mám predstaviť pod tým pojmom? To isté bolo písané v otcových záznamoch - prirodzenou smrťou... Dvaja zdraví mladí ľudia si odídu z tohto sveta prirodzenou smrťou a zrovna to musia byť moji rodičia - tak veľmi som dúfal, že ich ešte dakedy objímem!!! Slza mi kvapla na ruku. Opäť som sám. Myslel som, že ma opustili, lebo ma nemali dosť radi, alebo kvôli práci - neviem... Mama zomrela zhruba rok pred otcom... aj tak mi ich už nik a nič na svete nevráti - utrápený si líham spať - je takmer pol štvrtej ráno.
Prebrali ma zlatisté slnečné lúče dopadajúce na moju tvár cez staré závesy - je nádherné ráno. Ráno? Je skoro pol dvanástej, von je teplo a vo mne opäť ožívajú spomienky, šíria sa ako vírus a zatemňujú moju ubolenú myseľ. Výsledkom je šialene melancholická depresia, beznádej... Som sám. Sirota. Nemám na tomto svete nikoho, komu by som sa mohol vyrozprávať. Mal som priateľku. Moja drahá Beth... Kde je? To nie je ťažké uhádnuť. Už som sa z toho dostal ale takmer ma to zabilo... samozrejme - zomrela. Byť tak teraz v nebi tak sa zbláznim od šťastia... lenže nie som. Balím si pár dôležitých vecí - doklady, peniaze, telefón, rodný list s adresou a už aj letím na hlavnú stanicu. Rýchlik odchádza o 15 minút, kupujem si veľkú bagetu a snažím sa ju čo najrýchlejšie nahádzať do prázdneho žalúdka, ktorý mi vŕzga ako staré dvere. Potrebujem nabrať silu, aj keď po jedle vôbec netúžim, skôr ma láka predstava opusteného stromu z ktorého visí slučka... ale túžba po poznaní mi bráni nehodiť si to pod práve prichádzajúci vlak. Cesta bola dlhá, ale čas som takmer nevnímal. Vystupujem takmer na opačnej strane štátu a s adresou v ruke hľadám Hyde Street. Stojím pred starším domom so zarastenou záhradou, takmer rozsypaným plotom a tabuľkou POZEMOK NA PREDAJ s telefónnym číslom sotva čitateľným... V telefóne počuť starý hlas - schôdzka o 20 minút. Dovtedy si obzerám dom a predsalen sa mi v mysli črtajú nejaké obrázky z raného detstva. Prichádza asi 70-ročná pani, odomyká schátralé drevené dvere a pred nami sa zjavuje dobové točené schodište, vzácne obrazy na sčernalých stenách aj hodnotný ebenový nábytok naznačujú čo-to o majiteľoch, teraz všetko pokryté hrubou vrstvou prachu a jemnými závojmi pavučín naberá nádych strašidelna. Všade sa rozlína prenikavý pach staroby. Už roky tu nik nebol, ospravedlňuje stav stará pani, ktorá sa mi predstavila ako Mary Parkerová. Bývam tu oproti tak som to nemala ďaleko, ukazuje z okna malý domček pripomínajúci skôr márnicu s nízkym plotom susediacim so starým cintorínom. Môj manžel je správca cintorína, ale je už veľmi starý a premáha ho choroba. Vtom som si všimol veľkú knižnicu - určite plnú vzácnych kníh, možno tam nájdem aj niečo o svojich rodičoch... Pani Parkerová mi odovzdala kľúč nakoľko súhlasila, aby som tu strávil noc a pomaly odkrivkala do prázdnoty.
Stmieva sa, elektrika je už roky odpojená a temnota mi nie je práve najmilší spoločník. Nachádzam strieborný svietnik - veľmi krásny, vyžaruje z neho jeho skutočná hodnota aj vek. Zapaľujem točené sviece - hneď sa chytá hebká pavučina a malý plamienok syčiac putuje po jej zákrutách, až kým sa neuhasí o hrubú knihu vyčnievajúcu zo zástupu ostatných v polici. Hneď ma zaujala a vyberám ju, čím narušujem statiku ostatných kníh, ktoré sa chamtivo posúvajú na jej pôvodné miesto. Kožený obal , stránky napohľad čisté, zožltnuté rokmi. Pri rozmazanom jase sviec akoby čary... na bledých stránkach zjavuje sa písmo! Záznamy z anatómie, biológie, genetiky... ktovie prečo písané týmto starým systémom - zrejme mliekom alebo citrónovou šťavou, ktoré len pri dymovom tanci ohňa naberajú skutočné kontúry. S úžasom začínam čítať... TED GATES - BYŤ ALEBO NEBYŤ ? ...
Ani neviem ako som zaspal, mal som čudný sen - počul som ťažké kroky, hlasy, zvuky vŕzgajúceho nábytku a čo bolo najčudnejšie - cítil som vôňu rozkladajúceho sa mäsa... No bol som taký unavený, že som ani nevládal otvoriť oči. Nie som si istý, či to bol sen alebo skutočnosť...
Zobudil som sa s hlavou na stole, celý dolámaný. Slnečné svetlo odhalilo temnú krásu starého domu a pach zatuchlých stien sa miešal s prenikavou vôňou kávy, ktorou ma vítala pani Parkerová. Roztiahla ťažké deravé závesy, čím rozvírila kúdol prachu. Kýchol som. Prihovorila sa mi, ako som sa vyspal a či už som rozhodnutý o kúpe tohto domu. Vtedy som jej povedal kto vlastne som a ona - s nemým úžasom v tvári - pritiahla si ma k sebe a v pevnom objatí mi povedala, že je moja stará mama. Hneď ma pozvala na návštevu a vôbec nečakala na odpoveď. V malom domčeku sedel bielovlasý starček s fajkou v ruke a zvedavo si ma prezeral kým mu starká šeptala niečo do ucha. Bolo pre mňa zvláštne konečne nájsť svoju rodinu a pritom cítiť, že sú mi úplne cudzí, neznámi... Starček len bafkal z fajky a neveriacky krútil hlavou. Malý Ted? Neveril by som, keby... Môj Ted vyzeral presne ako ty... lenže... Ja viem, už to viem... povedal som ticho a do očí sa mi opäť tlačili slzy. Konečne som mal pocit, že na svete niesom sám. Nič krajšie som necítil celé roky. Nasledovalo milión otázok z oboch strán...
Dozvedel som sa, že moji rodičia boli veľmi bohatí a slávni, že z ich lásky, ktorú im všetci závideli, som vznikol ja - jedináčik, nik však nevedel, že stále žijem. Jedného dňa matka vraj z ničoho nič zmizla aj so mnou a keď ju našli, bola psychicky na dne a tvrdila, že som zomrel. Zomrel! Nikdy už nebola ako predtým, zošalela a čoskoro vydýchla naposledy. Jej milujúci manžel prežil ešte rok - opustený a tiež napoly šialený, uzavrel sa do svojho sveta a v očiach susedov sa stal čudákom, bláznom, ktorý bol kedysi génius. Čoskoro sa pobral za svojou milou a svoje tajomstvo si odniesol so sebou do hrobu. Už sa znova stmieva, odchádzam nazad do starého domu, skúsim ešte nájsť nejaké odpovede na svoje otázky v knihe svojho otca. Dom ma privítal svojou typickou vôňou rokov, zvuky dverí, zábradlia, parkiet vydávajú tiché vŕzgajúce vzlyky a sviece opäť ožarujú tajomstvo starých stránok. Nedokážem presne pochopiť význam otcových zápiskov, niektoré výrazy sú viaczmyselné a ich preklady sú príliš neuveriteľné - abstraktné na to aby sa dali dosadiť a text mal pritom nejakú logiku. Ďalšia stránka pri dymovej clone odkrýva tajomstvo obrázku nejakej postavy rozkúskovanej na 12 častí, pričom ku každej z nich je písaný význam a funkcia na čo slúži, čím sa dá nahradiť v prípade, že už nebude fungovať ako by mala... vtom mi to celé začalo dávať význam, síce šialený, no pri mojej práci som sa už s niečím podobným stretol. To však zďaleka nebolo také vypracované do detailov a dávno zapečatené, aby sa jeho obsah v žiadnom prípade nezneužíval... šokujúce poznanie jeho životnej filozofie vo mne zanechalo hlboké ryhy a nikdy už nedokážem zabudnúť! Takmer som ten obrázok omylom podpálil - vekom vyhladované sviece sa už vrhali na poslednú hostinu aby navždy umlčali tieto bizarné štúdie - no čierna škvrna uprostred sa včas uhasila. Môj otec bol naozaj génius, ktorého myšlienky hraničili so šialenstvom... modlím sa, aby to nikdy na nikom neotestoval. Zaoberal sa životom po smrti, no nie z nadprirodzeného hľadiska ako sú tunely pred nebeskou bránou. Realisti uprednostňujú hmotnú existenciu bytia, našťastie - alebo nanešťastie - je môj otec dávno mŕtvy a tieto šialenstvá okrem mňa nikdy nikto nečítal.
Je streda, 3. deň mojej návštevy v meste. Vchádzam do malého obchodíka, kde na mňa ľudia ukazujú prstom a stále si niečo šepkajú. Už mi s tým lezú vážne na nervy! Vtom sa ozval predavač: Vy ste mladý Gates? Je pravda, že váš otec zabil vašu matku? Čo je pravdy na tom, že na starom cintoríne straší? A čo dom - aj tam vraj straší... Nestíham sa čudovať a radšej idem rýchlo preč. Starí rodičia sa vyhrievajú vonku na lavičke a ja ich opäť zahŕňam otázkami... Tvoj otec matku nezabil, kto ti to natáral? Tunajší ľudia sú hrozne zvedaví a poverčiví, nevšímaj si ich - inak z nich zošalieš. Na cintoríne nestraší, mŕtvych sa netreba báť. Nie sú nebezpeční. To živí ti môžu ublížiť. Toho cintorína sa natoľko boja, že už roky tam nikoho nepochovali, dokonca ho ohradili ostnatým drôtom a nik tam nemá odvahu čo i len vkročiť. Len poď, niečo ti ukážem... Prekračujeme drôt a ocitáme sa na zarastenej lúke posiatej starými náhrobnými kameňmi, daktoré rozbité, iné sa rozpadli vekom. Burina, ktorá sa tam rozpína, bola kedysi kvetmi nasadenými z lásky k svojim blízkym. Prechádzka týmto smutným miestom ma veľmi bolí, kráčame popri hroboch s menami mojich starých rodičov... alebo menovcov? Chcem sa ich na to opýtať, no akoby sa pod zem prepadli - asi sa vrátili do domu... Šero sa usádza na krajinu, purpurové oblaky pohlcuje temnota až sú takmer úplne čierne. Z tmavých kútov cintorína sa začínajú ligotať žlté svetielka, je ich čoraz viac... Stojím pred náhrobným kameňom, mená vyryté v útrobách chladného mramoru zachytili posledný odlesk slnečných lúčov - moji rodičia! Roky úmrtia už sčernali v tme - akoby tam ani nikdy neboli... Podišiel som bližšie či sa mi to len zdá - že nahmatám aspoň ryhy, keď vtom sa mi zem pod nohami otvorila a hrôzou som onemel... Prepadnutý v hrobke svojich predkov - pochovaný zaživa, zasypaný ťažkou hlinou, meravý strachom... blúznim, či spím? Chodby... celé bludisko chodieb... Svetlo - pod zemou - som v pekle alebo... zápach hnijúceho mäsa! Poznám ho z pitevní. Ale tento je navyše starý, plesnivý. Vôbec netuším čo robiť - nemôžem sa pohnúť. Telo odmieta poslušnosť. Zomriem?!? Nezomrieš, už si mŕtvy. Matka zošalela z tvojho večného revu, bol si hrozné dieťa. Nevydržala to a raz zmizla aj s tebou v lese. Zhodila ťa zo skaly za cintorínom, potom sa vrátila a celá sa chvela... Čoskoro ju to pripravilo o život a mňa takmer tiež. Šiel som ťa hľadať, no keď som ťa našiel, tvoje srdce už nebilo. To bola príležitosť vyskúšať to, na čom som dlhé roky tajne pracoval. Sledoval som tvoje reakcie keď si tajne po nociach čítal môj projekt.. Tuším ťa zaujal. Kvôli nemu ma vyhodili z práce - vraj je to príliš nebezpečné. Lenže ja som tomu veril, musí to vyjsť, ide predsa o život tak prečo neriskovať - nemám už čo stratiť! Mal si poškodené srdce a chrbticu. Jediná možnosť bola výmena za funkčné časti z iných tiel... nakoľko som už nemal prácu a tiež prístup k nepoškodenému materiálu, musel som vyhrabať tieto tunely a použiť diely z mŕtvych čerstvo pochovaných ľudí, pokým ešte ich bunky neodumierali pod čiernou zemou. Ako vidíš, experiment sa vydaril aj keď už som nemohol pomôcť nikomu inému, samozrejme okrem starých rodičov, ktorých životy vyhasli len nedávno, som hrdý na to, čo som v živote dokázal, hoci moja práca bude zatracovaná a znehodnotená, aby nik nemohol kráčať v mojich šľapajách. Vy ste neživí a nieste ani celkom mŕtvi, hoci vás ostatní vidia, cítite únavu, hlad, lásku, bolesť, nenávisť... ja som len monštrum, nedokázal som na sebe otestovať môj experiment, jediné čo vo mne žije, je myseľ a duša, všetko ostatné je rozožraté červami a spráchnivelé vlhkom. Taktiež tvoja matka - keď ju pochovali, cintorínom sa noc čo noc ozýval môj boľavý nepríčetný plač, ľudia zo strachu odmietali pochovať na toto miesto svojich blízkych zosnulých a môj prísun čerstvého materiálu sa skončil... Teraz poznáš moje tajomstvo... Starý pach zmiešaný s čerstvým vánkom sa prehnal chodbami, plamene sviec v podzemí sa roztančili a odkryli hrozné tajomstvo podzemia. Práchnivé kosti porozhadzované po tmavých uličkách, lebky škeriace sa večnosti a korene rastlín prenikajúce zo stropov bludiska hrôzy poprepletané starými pavučinami, to bolo posledné, čo si pamätám. Vybral som si dobrovoľnú smrť. Som blázon? Odmietol som druhý život. Nedokážem žiť, keď všetci, ktorých som kedy miloval, sú mŕtvi... Kráčam duchom neprítomný, úzky kamenistý chodník od cintorína ma vedie po stopách dávno minulých... pred očami sa mi rysuje skala, tá skala, pod ktorou mal skončiť môj život už dávno. Náhoda mi pomohla uskutočniť môj plán, keďže moja odvaha sa každou sekundou strácala... noha sa mi pokĺzla na vlhkom machu a moje bezvládne telo strmhlav padalo do údolia tieňov... Vidím svetlo. Som v nebi? Alebo peklo? Počuť známy hlas... Preberá sa! Začínam si uvedomovať, čo sa vlastne stalo. Otváram ťažké viečka a... to, čo vidím, ma uvádza do šialenstva. Nado mnou stoja 3 tmavé postavy. Otec a starí rodičia...
Moony
Byť či nebyť?
