Prišla v noci na krídlach sna a priniesla kľuč pokrytý stáročnou hrdzou. Viedla ma cez polia a úzke chodníčky v objatí omamnej vône kvetov a živých plotov, ktoré sa prebúdzali do jarného úsvitu, k obrovskému sídlu s pyšnou strechou a prázdnym pohľadom temných okien, utopenému v tieňoch včasného rána. Všimol som si zatiahnuté čierne rolety a hlboké ticho ktoré sa vznášalo nad celým ponurým miestom.
- To je dom zabudnutia, - zašepkala. – Poď, prejdeme sa jeho izbami a chodbami, ale rýchlo, pretože kľuč mám iba na okamih a noc sa chýli ku koncu. Možno však na túto noc nezabudneš. Kľuč desivo zaškrípal v zámke a keď sa masívne vráta roztvorili do prázdnej haly a my sme vošli dnu, začul som šepot, plač a šuchot šiat, akoby sa ktosi pohol v spánku a začínal sa prebúdzať. V tom ma premkol pocit neopísateľného smútku, ktorý prenikal až do duše, v očiach ma pálili žeravé slzy a hlboko v srdci som pocítil pohyb čohosi, čo spalo celé veky. Nedokázal som vzdorovať priepastnej melanchólii a bolesti a počul som, ako sa bytosti okolo mňa hýbu a prebúdzajú sa. Kráčali sme po chodbách, tiché hlasy a vzlyky pred nami utekali stále hlbšie a hlbšie do vnútra domu. Uvedomil som si prítomnosť tisícok neviditeľných zdvihnutých rúk, vlajúcich odevov, padajúcich vrkočov a očí zakalených žiaľom a utrpením, ktoré vysušili moje vlastné slzy, márnotratné a smiešne v porovnaní s ich neznesiteľnou túžbou.
- Nesmieš sa poddať smútku, - zašepkal Sen vedľa mňa. – Prebúdzajú sa len zriedka. Spia už roky a roky. Komnaty sú vždy plné a pokiaľ ich nenarušia takí ako my, nikdy sa sami neprebudia. Stačí však, aby sa pohol iba jeden z nich a prebudí ostatných. Pohyb sa šíri ako požiar z izby do izby a napokon do celého Domu... Vtedy sa občas stáva, že bremeno žiaľu zatemní rozum. Preto sa nad nimi Pamäť zmiluje a prikrýva ich tým najsladším a najhlbším spánkom a ponecháva si tento prastarý, zhrdzavený kľuč, ktorý sa používa len zriedkakedy. – Teraz však počúvaj, - dodala a zdvihla ruku, - či necítiš, že v celom Dome sa chveje vzduch ako vzdialené šumenie vodopádu? Či si teraz...možno...nespomínaš? Nestačila ani dohovoriť a už som začul iný zvuk, ledva citeľný, a teraz už i hlboko v pivniciach pod nami, i na poschodiach obrovského Domu. Počul som šepot a jemný šuchot spiacich tieňov. Zvuk silnel a dvíhal sa ako chór mohutných, neviditeľných strún ukrytých hlboko v samých základoch Domu, ktorých chvenie preniklo cez všetky steny. V záblesku poznania som pochopil, že počujem pomalé prebúdzanie Duchov minulosti. Ó Pane! Strašný žiaľ ma zasiahol ako blesk, oči mi plávali v slzách a počúval som slabučké, mŕtve hlasy dávnej minulosti...Vskutku, celý Dom sa prebúdzal a vtedy som cítil jemnú, no nástojčivú vôňu vekov: dlho uchovávaných listov, napísaných dnes už vyblednutým atramentom a zviazaných zájdenými stužkami, navoňaných pramienkov vlasov, zlatistých i hnedých a uložených s nesmiernou láskou medzi vylisované kvety, ktoré si ešte udržali jemný závan zabudnutej arómy; parfum stratených spomienok – opojné kadidlo minulosti. Duchovia minulosti – stratení vo víre novších spomienok – ma obstúpili, chytili za ruky a šepkali o časoch, kam moja pamäť nesiahala. Uprostred večných vzdychov a vzlykov sa snažili vytriasť z vlasov a šiat nezameniteľný opar mŕtvych vekov a viedli ma Domom od izby k izbe, z poschodia na poschodie. Nie všetkých som rozpoznával rovnako jasne. U niekoľkých už plamienok života pomaly doháral a ich dotyky som pociťoval ako najjemnejší sen, ktorý po sebe zanecháva len neurčitý rozmazaný dojem. Tí ostatní na mňa vyčítavo hľadeli zastretým, vyblednutým zrakom; akoby nadovšetko túžili sa mi pripomenúť, a keď videli že ich nespoznávam, zniesli sa a ticho zmizli v tieňoch svojej izby, aby sa utiahli k nerušenému spánku, ktorý potrvá až do Súdneho dna, keď si spomeniem na všetkých.
- Mnohí spali tak dlho, - zašepkal Sen vedľa mňa, - že sa prebúdzajú iba s najväčšími ťažkosťami. Ale keď sa prebudia, spoznajú a pamätajú si ťa, hoci ty ich nie. Pretože taký je zákon v Dome minulosti: ak si Duchov minulosti nevybavíš celkom zreteľne, ak si presne nespomenieš, kedy si ich spoznal a s čím sa ti spájali v tvojom minulom vývoji, nemôžu bdieť. Ak si na nich nespomenieš, keď sa vám skrížia pohľady, ak nedáš ničím znať, že ich spoznávaš, musia opäť upadnúť do spánku, tichého a smutného, bez toho, že by im stisli ruku, vypočuli ich prosebný hlas, musia znovu zaspať a snívať, tam kde niet smrti, kde vládne iba nekonečná trpezlivosť, až kým... Vtedy jej slová zanikli v diaľave a ovládol ma pocit prenikavej radosti a šťastia. Čosi sa dotklo mojich pier, duša vzplanula v mocnom, nežnom plameni a krv v žilách mi vzkypela v návale vášne. Srdce sa mi divoko rozbúšilo, oči zvlhli a hrozný žiaľ tohto miesta zmizol akoby mávnutím čarovného prútika. Obrátil som sa a vydal zo seba výkrik radosti, ktorý hneď pohltil chór plaču a vzdychov, díval som sa... a inštinktívne vystrel ruky v šťastnom rozochvení k...k vízii Tváre... vlasy, pery, oči, zlaté kaskády sa dotýkali nežného hrdla a dávna, pradávna vôňa Východu – hviezdy, ako dávno – zavanula z jej dychu. Naše pery sa spojili v bozku, závoj jej vlasov mi zatienil zrak, objala ma a z jasných očí v ktorých sa odrážali hviezdy, prýštila láska jej prastarej duše. Ach, ten úžasný poryv, nevyslovený zázrak, keby som si len mohol spomenúť!... Ten jemný hmlový opar vzdialených vekov, kedysi tak známy...ešte pred tým, než vrchy Atlantídy sa týčili nad modrým oceánom a piesky púšte začali tvarovať lôžko sfingy. Ale veď...vracia sa to spať, začínam si spomínať. V duši mi padá jeden závoj za druhým a už vidím temer až nakoniec. Ale to príšerné, hrozné bremeno rokov, tisícov a tisícov... Srdce sa mi chveje a bojím sa. Dvíha sa ďalší závoj, otvára sa mi nekonečný priestor a stráca sa v hustých kúdoloch hmly. A hľa, i tie sa hýbu a strácajú sa. Konečne uvidím...už si spomínam...tmavá pokožka...východný pôvab, zázračné oči, v ktorých sa ukrýva poznanie Budhu a múdrosť Krista dávno pred tým, než sa im čo i len prisnilo o osvietení. Ako sen vo sne, znovu sa ma zmocňuje, opantáva mi telo i dušu...štíhle tvary...hviezdy na magických nebesiach Východu...šepot vetra v korunách paliem...šum rieky a hudba trstiny, ktorá sa skláňa a vzdychá na plytčinách zlatistého piesku. Pred tisíckami rokov v nezmernej diaľave. Pocit ustupuje a stráca sa a znovu akoby mocnel. Ten oslnivý úsmev, tie jemné viečka... Kto mi pomôže spomenúť si, všetko je hmlisté, tak ďaleko, nepamätám sa, a hoci moje pery čosi ševelia a ruky sú vystreté, všetko sa znovu stráca. Vidím výraz smútku, na ktorý nestačia nijaké slová, uvedomujem si, že ju nespoznávam...ona, ktorej číra prítomnosť dokázala pre mňa zatieniť celý vesmír...a odchádza ticho, pomaly, so zármutkom v očiach do hmlistého, úžasného spánku, snívať a snívať o dni, keď si na ňu budem musieť spomenúť a ona bude musieť prísť tam kam patri... Díva sa na mňa z konca izby, kde ju pomaly zahaľujú Tiene, zmocňujú sa jej, vystiera ruky a upadá do vekovitého spánku v Dome minulosti. celý sa trasúc, ešte stále cítim podivuhodnú vôňu a oheň v srdci. Odvrátil som sa a nasledoval môj Sen po širokých schodoch do ďalších častí Domu. Vyšli sme do horných chodieb a tu som začul spev vetra na streche. Tá hudba bola mojim posadnutím, akoby som sa celý premenil na srdce prekypujúce túžbou, bolesťou, žiaľom od ktorého išlo puknúť, a to všetko iba pre to, že som počul spievať vietor nad Domom minulosti.
- Pamätaj však, - zašepkal Sen v odpovedi na moju nevyslovenú otázku, - že počúvaš pieseň, ktorá sa spieva počas nevýslovne dlhých vekov nespočetným ušiam. Tá pieseň ťa vracia do úžasných diaľav a v tom jednoduchom žalospeve, dokonalom vo svojej strašnej monotónnosti, sú ukryté náznaky a spomienky na radosti, žiale a súboje všetkých tvojich predchádzajúcich existencii. Vietor, tak ako more prehovára k najhlbšie ukrytej pamäti, - dodala, - a preto jeho hlas obsahuje taký hlboký duchovný smútok. Je to pieseň o veciach navždy nedokončených a neuspokojených. A keď sme prechádzali izbami s klenbou, všimol som si, že sa v nich nikto nehýbal. Nepočul som nijaký zreteľný zvuk, zachytil som iba prchavý dojem hlbokého kolektívneho dychu, akoby tlmených poryvov oceána. A hneď som vedel, že izby sú preplnené nekonečnými radmi spáčov až k stenám... A z nižších poschodí sa dvíhal šum plačúcich Tieňov, ktoré sa ukladali k spánku a znehybneli v tichu, temnote a prachu. Prach...prach v Dome minulosti, hustý, prenikavý, jemný, dostával sa do hrdla a do očí, takmer bezbolestne, vonný prach, ktorý utišoval zmysly a zmierňoval bolesť srdca, mäkko sa stlal na jazyku, ticho padal, usadzoval sa na všetkom a vznášal sa vo vzduchu ako jemná hmla a nahrádzal spacím Tieňom rubáše.
- Títo sú najstarší, - povedal môj Sen, - spia najdlhšie – a ukázal na dlhé rady tichých spáčov. – Tu sa nikto nezobudil po veky, ktoré nemožno spočítať, a keby sa aj prebrali, nespoznal by si ich. Tak ako ostatní, aj títo patria tebe, ale sú to spomienky na najrannejšie obdobia veľkej Cesty evolúcie. Jedného dňa sa však zobudia a ty ich budeš musieť spoznať, odpovedať na ich otázky, pretože nedokážu zomrieť, kým sa nevyčerpajú cez teba, ktorý si umožnil ich zrod.
- Ach Pane, - pomyslel som si a ledva som stačil zachytiť, nieto pochopiť posledné slová, - čo za matky, otcovia, bratia musia spať v týchto komnatách, čo za verné lásky, naozajstní priatelia a pradávny nepriatelia! A to pomyslenie, že jedného dňa sa mi postavia tvárou v tvár a opäť sa im pozriem do očí, spoznám ich, odpustím a bude mi odpustené...spomienky na celú moju minulosť... Obrátil som sa k svojmu Snu, avšak ten sa už rozplýval v hmlách, a keď som sa znovu pozrel, celý Dom sa strácal v ranných zorách na východe a počul som spev vtákov a videl som oblaky, ktoré zatienili hviezdy vo svetle nadchádzajúceho dňa.
- To je dom zabudnutia, - zašepkala. – Poď, prejdeme sa jeho izbami a chodbami, ale rýchlo, pretože kľuč mám iba na okamih a noc sa chýli ku koncu. Možno však na túto noc nezabudneš. Kľuč desivo zaškrípal v zámke a keď sa masívne vráta roztvorili do prázdnej haly a my sme vošli dnu, začul som šepot, plač a šuchot šiat, akoby sa ktosi pohol v spánku a začínal sa prebúdzať. V tom ma premkol pocit neopísateľného smútku, ktorý prenikal až do duše, v očiach ma pálili žeravé slzy a hlboko v srdci som pocítil pohyb čohosi, čo spalo celé veky. Nedokázal som vzdorovať priepastnej melanchólii a bolesti a počul som, ako sa bytosti okolo mňa hýbu a prebúdzajú sa. Kráčali sme po chodbách, tiché hlasy a vzlyky pred nami utekali stále hlbšie a hlbšie do vnútra domu. Uvedomil som si prítomnosť tisícok neviditeľných zdvihnutých rúk, vlajúcich odevov, padajúcich vrkočov a očí zakalených žiaľom a utrpením, ktoré vysušili moje vlastné slzy, márnotratné a smiešne v porovnaní s ich neznesiteľnou túžbou.
- Nesmieš sa poddať smútku, - zašepkal Sen vedľa mňa. – Prebúdzajú sa len zriedka. Spia už roky a roky. Komnaty sú vždy plné a pokiaľ ich nenarušia takí ako my, nikdy sa sami neprebudia. Stačí však, aby sa pohol iba jeden z nich a prebudí ostatných. Pohyb sa šíri ako požiar z izby do izby a napokon do celého Domu... Vtedy sa občas stáva, že bremeno žiaľu zatemní rozum. Preto sa nad nimi Pamäť zmiluje a prikrýva ich tým najsladším a najhlbším spánkom a ponecháva si tento prastarý, zhrdzavený kľuč, ktorý sa používa len zriedkakedy. – Teraz však počúvaj, - dodala a zdvihla ruku, - či necítiš, že v celom Dome sa chveje vzduch ako vzdialené šumenie vodopádu? Či si teraz...možno...nespomínaš? Nestačila ani dohovoriť a už som začul iný zvuk, ledva citeľný, a teraz už i hlboko v pivniciach pod nami, i na poschodiach obrovského Domu. Počul som šepot a jemný šuchot spiacich tieňov. Zvuk silnel a dvíhal sa ako chór mohutných, neviditeľných strún ukrytých hlboko v samých základoch Domu, ktorých chvenie preniklo cez všetky steny. V záblesku poznania som pochopil, že počujem pomalé prebúdzanie Duchov minulosti. Ó Pane! Strašný žiaľ ma zasiahol ako blesk, oči mi plávali v slzách a počúval som slabučké, mŕtve hlasy dávnej minulosti...Vskutku, celý Dom sa prebúdzal a vtedy som cítil jemnú, no nástojčivú vôňu vekov: dlho uchovávaných listov, napísaných dnes už vyblednutým atramentom a zviazaných zájdenými stužkami, navoňaných pramienkov vlasov, zlatistých i hnedých a uložených s nesmiernou láskou medzi vylisované kvety, ktoré si ešte udržali jemný závan zabudnutej arómy; parfum stratených spomienok – opojné kadidlo minulosti. Duchovia minulosti – stratení vo víre novších spomienok – ma obstúpili, chytili za ruky a šepkali o časoch, kam moja pamäť nesiahala. Uprostred večných vzdychov a vzlykov sa snažili vytriasť z vlasov a šiat nezameniteľný opar mŕtvych vekov a viedli ma Domom od izby k izbe, z poschodia na poschodie. Nie všetkých som rozpoznával rovnako jasne. U niekoľkých už plamienok života pomaly doháral a ich dotyky som pociťoval ako najjemnejší sen, ktorý po sebe zanecháva len neurčitý rozmazaný dojem. Tí ostatní na mňa vyčítavo hľadeli zastretým, vyblednutým zrakom; akoby nadovšetko túžili sa mi pripomenúť, a keď videli že ich nespoznávam, zniesli sa a ticho zmizli v tieňoch svojej izby, aby sa utiahli k nerušenému spánku, ktorý potrvá až do Súdneho dna, keď si spomeniem na všetkých.
- Mnohí spali tak dlho, - zašepkal Sen vedľa mňa, - že sa prebúdzajú iba s najväčšími ťažkosťami. Ale keď sa prebudia, spoznajú a pamätajú si ťa, hoci ty ich nie. Pretože taký je zákon v Dome minulosti: ak si Duchov minulosti nevybavíš celkom zreteľne, ak si presne nespomenieš, kedy si ich spoznal a s čím sa ti spájali v tvojom minulom vývoji, nemôžu bdieť. Ak si na nich nespomenieš, keď sa vám skrížia pohľady, ak nedáš ničím znať, že ich spoznávaš, musia opäť upadnúť do spánku, tichého a smutného, bez toho, že by im stisli ruku, vypočuli ich prosebný hlas, musia znovu zaspať a snívať, tam kde niet smrti, kde vládne iba nekonečná trpezlivosť, až kým... Vtedy jej slová zanikli v diaľave a ovládol ma pocit prenikavej radosti a šťastia. Čosi sa dotklo mojich pier, duša vzplanula v mocnom, nežnom plameni a krv v žilách mi vzkypela v návale vášne. Srdce sa mi divoko rozbúšilo, oči zvlhli a hrozný žiaľ tohto miesta zmizol akoby mávnutím čarovného prútika. Obrátil som sa a vydal zo seba výkrik radosti, ktorý hneď pohltil chór plaču a vzdychov, díval som sa... a inštinktívne vystrel ruky v šťastnom rozochvení k...k vízii Tváre... vlasy, pery, oči, zlaté kaskády sa dotýkali nežného hrdla a dávna, pradávna vôňa Východu – hviezdy, ako dávno – zavanula z jej dychu. Naše pery sa spojili v bozku, závoj jej vlasov mi zatienil zrak, objala ma a z jasných očí v ktorých sa odrážali hviezdy, prýštila láska jej prastarej duše. Ach, ten úžasný poryv, nevyslovený zázrak, keby som si len mohol spomenúť!... Ten jemný hmlový opar vzdialených vekov, kedysi tak známy...ešte pred tým, než vrchy Atlantídy sa týčili nad modrým oceánom a piesky púšte začali tvarovať lôžko sfingy. Ale veď...vracia sa to spať, začínam si spomínať. V duši mi padá jeden závoj za druhým a už vidím temer až nakoniec. Ale to príšerné, hrozné bremeno rokov, tisícov a tisícov... Srdce sa mi chveje a bojím sa. Dvíha sa ďalší závoj, otvára sa mi nekonečný priestor a stráca sa v hustých kúdoloch hmly. A hľa, i tie sa hýbu a strácajú sa. Konečne uvidím...už si spomínam...tmavá pokožka...východný pôvab, zázračné oči, v ktorých sa ukrýva poznanie Budhu a múdrosť Krista dávno pred tým, než sa im čo i len prisnilo o osvietení. Ako sen vo sne, znovu sa ma zmocňuje, opantáva mi telo i dušu...štíhle tvary...hviezdy na magických nebesiach Východu...šepot vetra v korunách paliem...šum rieky a hudba trstiny, ktorá sa skláňa a vzdychá na plytčinách zlatistého piesku. Pred tisíckami rokov v nezmernej diaľave. Pocit ustupuje a stráca sa a znovu akoby mocnel. Ten oslnivý úsmev, tie jemné viečka... Kto mi pomôže spomenúť si, všetko je hmlisté, tak ďaleko, nepamätám sa, a hoci moje pery čosi ševelia a ruky sú vystreté, všetko sa znovu stráca. Vidím výraz smútku, na ktorý nestačia nijaké slová, uvedomujem si, že ju nespoznávam...ona, ktorej číra prítomnosť dokázala pre mňa zatieniť celý vesmír...a odchádza ticho, pomaly, so zármutkom v očiach do hmlistého, úžasného spánku, snívať a snívať o dni, keď si na ňu budem musieť spomenúť a ona bude musieť prísť tam kam patri... Díva sa na mňa z konca izby, kde ju pomaly zahaľujú Tiene, zmocňujú sa jej, vystiera ruky a upadá do vekovitého spánku v Dome minulosti. celý sa trasúc, ešte stále cítim podivuhodnú vôňu a oheň v srdci. Odvrátil som sa a nasledoval môj Sen po širokých schodoch do ďalších častí Domu. Vyšli sme do horných chodieb a tu som začul spev vetra na streche. Tá hudba bola mojim posadnutím, akoby som sa celý premenil na srdce prekypujúce túžbou, bolesťou, žiaľom od ktorého išlo puknúť, a to všetko iba pre to, že som počul spievať vietor nad Domom minulosti.
- Pamätaj však, - zašepkal Sen v odpovedi na moju nevyslovenú otázku, - že počúvaš pieseň, ktorá sa spieva počas nevýslovne dlhých vekov nespočetným ušiam. Tá pieseň ťa vracia do úžasných diaľav a v tom jednoduchom žalospeve, dokonalom vo svojej strašnej monotónnosti, sú ukryté náznaky a spomienky na radosti, žiale a súboje všetkých tvojich predchádzajúcich existencii. Vietor, tak ako more prehovára k najhlbšie ukrytej pamäti, - dodala, - a preto jeho hlas obsahuje taký hlboký duchovný smútok. Je to pieseň o veciach navždy nedokončených a neuspokojených. A keď sme prechádzali izbami s klenbou, všimol som si, že sa v nich nikto nehýbal. Nepočul som nijaký zreteľný zvuk, zachytil som iba prchavý dojem hlbokého kolektívneho dychu, akoby tlmených poryvov oceána. A hneď som vedel, že izby sú preplnené nekonečnými radmi spáčov až k stenám... A z nižších poschodí sa dvíhal šum plačúcich Tieňov, ktoré sa ukladali k spánku a znehybneli v tichu, temnote a prachu. Prach...prach v Dome minulosti, hustý, prenikavý, jemný, dostával sa do hrdla a do očí, takmer bezbolestne, vonný prach, ktorý utišoval zmysly a zmierňoval bolesť srdca, mäkko sa stlal na jazyku, ticho padal, usadzoval sa na všetkom a vznášal sa vo vzduchu ako jemná hmla a nahrádzal spacím Tieňom rubáše.
- Títo sú najstarší, - povedal môj Sen, - spia najdlhšie – a ukázal na dlhé rady tichých spáčov. – Tu sa nikto nezobudil po veky, ktoré nemožno spočítať, a keby sa aj prebrali, nespoznal by si ich. Tak ako ostatní, aj títo patria tebe, ale sú to spomienky na najrannejšie obdobia veľkej Cesty evolúcie. Jedného dňa sa však zobudia a ty ich budeš musieť spoznať, odpovedať na ich otázky, pretože nedokážu zomrieť, kým sa nevyčerpajú cez teba, ktorý si umožnil ich zrod.
- Ach Pane, - pomyslel som si a ledva som stačil zachytiť, nieto pochopiť posledné slová, - čo za matky, otcovia, bratia musia spať v týchto komnatách, čo za verné lásky, naozajstní priatelia a pradávny nepriatelia! A to pomyslenie, že jedného dňa sa mi postavia tvárou v tvár a opäť sa im pozriem do očí, spoznám ich, odpustím a bude mi odpustené...spomienky na celú moju minulosť... Obrátil som sa k svojmu Snu, avšak ten sa už rozplýval v hmlách, a keď som sa znovu pozrel, celý Dom sa strácal v ranných zorách na východe a počul som spev vtákov a videl som oblaky, ktoré zatienili hviezdy vo svetle nadchádzajúceho dňa.
V dome minulosti
(The House of the Past)
Algernon Blackwood