Dnešný svet je totálne uponáhľaný, celé dni driete v práci za pár drobných a keď konečne príde víkend, namiesto zaslúženého odpočinku doháňate doma čo ste cez týždeň nestihli a ani sa nenazdáte, a celý kolobeh začína odznova. Tento organizovaný chaos robí z ľudí profesionálne zdeformované stroje. Sú jedinci, ktorým to vyhovuje, ale ja medzi nich určite nepatrím, aj keď sa tiež často doma pristihnem, ako premýšľam o práci, kde už snáď ani nezaklamem keď poviem, že je to moje prechodné bydlisko. Dnes som mala zvláštny sen, v ktorom som myšlienkami zablúdila do minulosti... Mala by som na chvíľu vypadnúť a ísť si konečne obzrieť dom svojich rodičov, ktorý som zdedila - je to už pekných pár rokov, čo som osirela a dom je už určite nahlodaný zubom času. Je škoda nechať ho schátrať, rozhodla som sa teda vybrať týždeň dovolenky a vypariť sa z tohto bludného kruhu reality...
Mám už cez 30, ale osud mi nedoprial dostatok krásy, a tak sa o mňa chlapi netrhajú. Samotársky život mi už ale neprekáža, skôr by som povedala, že mi úplne vyhovuje. Nemusím nikomu nič vravieť a už balím pár nevyhnutných vecí. Celého pol dňa som sa trmácala vlakom. Krajina navôkol má však magickú moc, vôbec som sa nenudila a cesta mi ušla neuveriteľne rýchlo. Naši si museli žiť ako králi, v malebnej prírodnej scenérii sa utiahli na odľahlé miesto, kde si nažívali v neveľkej drevenici. Ako dieťa som to tu milovala a teraz sa mi ako na filmovom plátne premietali spomienky na všetku tú nádheru, o ktorú som sa v dospelosti sama pripravila a mestský život ma úplne pohltil. Domček už napohľad chátral, naposledy som tu bola keď rodičia ešte žili. Trochu neisto som vsunula kľúč do zámku a zhlboka sa nadýchla. Dvere vrzli a lenivo sa rozškľabili. Uvítala ma dokonalá spúšť...
Obraz, ktorý sa mi naskytol, by dokonale vyhovoval akémukoľvek hororovému režisérovi, mňa však striaslo hrôzou a takmer ma neudržali nohy. Nával práchnivého vzduchu ma úplne odrovnal!
Ani neviem kde sa vo mne nahromadilo toľko odvahy, že som vstúpila do útrob tohto desivého komba. To, čo kedysi býval útulný príbytok, dnes vyzerá ako laboratórium na skúmanie pavúkov... Pavučiny boli úplne všade, rôznych bizarných tvarov a veľkostí, vzorov a farieb! Tvorili pravidelné aj nepravidelné mnohouholníky, klenby, tunely, hniezda, ulity aj záclony preukrutných divokých vzorov, v toľkom odpore som objavila v sebe hlbokoskrytý obdiv k týmto malým nohatým monštrám. Blázon by v tom určite videl umenie a presne to som pocítila, čím sa sama môžem za blázna považovať. Vtom som si však uvedomila, že sa začína stmievať a ja nemám kde prenocovať. Radšej však budem spať von pod holým nebom, ako v tejto bezodnej studnici desu! Neďaleko som zbadala malé svetielko - vydýchla som si, bol to určite nejaký dom, snáď ma uchýlia na noc... Zamkla som za sebou a zamierila s nádejou, že nájdem chápavých "susedov". No čím viac som sa k domu približovala, tým viac ma opúšťala nádej, až som si uvedomila, že v dome sa v skutočnosti nesvieti - to len zapadajúce červenkasté slnko vrhlo posledné žeravé lúče na krajinu a rozbité okno na dome ich odrazilo, aby ma zmiatli. Dom nejavil známky života - neviedol k nemu žiadny chodník, záhradu zaplienila burina a strecha už dávno nechránila pred dažďom a nehostinným počasím. Napriek tomu som stlačila kľučku.
Dom mal len jednu miestnosť, takže prvé čo mi udrelo do očí bol staručký človiečik ležiaci na rozpadajúcej sa posteli. Pozdravila som a vysvetlila čo je vo veci. Roztrasený starček len kývol na súhlas a tak som bola zachránená. Zapálila som sviečku, čo oblepená prachom tvorila na stole roztečené potoky chladného vosku a po nekonečnej dobe temna osvetlila túto starú, no nemŕtvu kryptu. Stav kuchynských zásob bol na zaplakanie, no na starej hrdzou nahlodanej peci som vyčarovala jedlo mojej starej mamy - trhance, jednoduché a sýte. Starček však na moje prekvapenie odmietol jesť, hoci vyzeral zanedbane a určite už dlho nič nemal v ústach. Vyhladovaná som sa hodila s chuťou na sústo. Pri žiare sviece som si nenápadne prezerala toho zúboženého tvora. Mal celú tvár a telo posiate nejakými pľuzgiermi a myslela som, že ani nerozpráva, len divne chrčal, keď vtom z neho vyliezli divné piskľavé slová, akoby mal v pľúcach hélium. Prišlo mi to nesmierne smiešne, no výraz v jeho tvári ma zdesil. Nič som mu nerozumela napriek jeho veľkej snahe a keď si to uvedomil, zúfalo zmĺkol a po chvíli dumania načiahol sa po starom zdrape nažltnutých novín. Z očí mu sršal jed! Na žltom hárku čítam - nevysvetliteľné zmiznutia... Vraj sa tu roky strácajú ľudia, už tu bol aj televízny štáb bažiaci po senzácii, ale aj tí - celá posádka - bez stopy zmizli. Povedala som mu, že neverím na novinárske drísty, lebo tlač v meste je plná klamstiev a keby som bola taká naivka, ťažko by som tu teraz bola! Len vo mne stúpla zlosť a žlč mi vrela ako rozdivočená žltá masa. Ani neviem ako som zaspala na starom matraci...
Ráno som sa vrhla cestou popri odstavenej železnici nájsť civilizovaný svet. Päť kilometrov chôdze a bola som v malej dedine, kde som dokúpila zásoby potravín, metlu na devastovanie pavučín a sprej na likvidáciu hmyzu, čo nasvedčovalo tomu, že nemienim odtiaľto len tak zbabelo zdupkať a nechať dedičstvo napospas osudu. Navyše ma nesmierne vzrušovala túžba po dobrodružstve, lebo okrem domu som zdedila tiež horúcu krv. Vrátila som sa k susedovi doniesť čerstvé pečivo a mlieko, no zbytočne...
Starček mal vredy popraskané a žltý zaschnutý hnis ho celého oblepil. Jeho oči boli slepé. Bledé. Neprítomné. Mŕtve. Vôbec sa nespoznávam! Ani mnou nehrklo! Len som mlčky vyšla a namierila si to "domov".
Za bieleho dňa drevený domček pôsobil ešte hrôzostrašnejšie ale to ma neodradilo od apokalypsy, ktorú som sa rozhodla absolvovať.
Mráz mi behal po chrbte, slabý vánok mával jemnými závesmi pavučín a hrôza si pohrávala s mojou nadlomenou odvahou. Sám diabol mi viedol ruku, keď som krehké pavúčie závoje rozmetávala na franforce. Ich zhrčené zvyšky sa v chumáčoch lepili na černasté steny a vo farbách jari zanechávali na nich slabunké vzory. Miestnosť prepustila tlamou slnečné svetlo do temnoty. Až vtedy som si všimla, že na pavučinách nevidieť žiadneho pavúka, ani len malinké pavúčiatko. Všetky siete sú prázdne, ani ulovenej mušky, nikde nič! Moja práca nemala konca, pavučiny boli úplne všade a metla naberala odporné kontúry, musela som ísť von - aspoň trochu ju ošúchať o trávnik. Farebné pavučiny zanechali odtiene na rúčke a keď som šla pokračovať vo svojom ničivom diele, farebný prášok sa mi otrel o dlaň. Skúmavo som mu privoňala - a naozaj, mal ľahkú vôňu kvetov, pri dotyku sa rozotrel - takmer určite to bol peľ!
Moje tušenie sa potvrdilo - v rohu miestnosti, v hustom roji pavučín, skrútená nedostatkom miesta s lístkami vyblednutými od tmy práve odkvitala Lunária. Spomínam si, ako ju matka s láskou pestovala, naozaj často ometala od pavučiniek, štepila, polievala... Kedysi drobný izbový kvietok, dnes takmer strom tropického vzrastu v exotických rozmeroch, s ostrými tŕňmi a kvetom berúcim dych, len škoda, že už uvädá, je to naozaj pastva pre oči! Pokiaľ ma pamäť neklame, nikdy nekvitla... Pavúčia spúšť sa mi strácala pod rukami a Lunária už oslobodená odhalila svoj driek. Hrubý kmeň neuveriteľnej veľkosti sa vbíjal do popraskanej podlahy! Plazivé korene sa ovíjali kolo neho a hltali výživu zo zeme. Zaujímavé poznanie, ako si rastlina dokáže poradiť v núdzi, ma očarilo a pri hľadaní spojitosti s pavučinami ma napadlo jediné logické vysvetlenie... Lunária svojou podmanivou vôňou lákala hmyz a tiež pavúky, ktoré pradú pavučiny, aby omámené blanokrídlovce ulovili a okamžite strávili. Peľ z kvetu sa im nalepil na nôžky a tak vznikli pestrofarebné siete smrti. No a neprítomnosť pavúkov by v tom prípade znamenala, že Lunária sa zas živí nimi...
Posledné šermovanie metlou a práca bola konečne hotová. Omylom som však zavadila o list, ktorý sa zlomil a všimla som si dutinu v jeho stonke, s červenkastou obručou nejakej vyschnutej dužiny. Teda žiadna výživa, kvet je takmer suchý, ako je potom možné, že sa mu tak darí?
Dielo skazy dokonal sprej proti hmyzu. Strekla som ním do kúta a tiež na pár listov. Tie v okamihu sčerneli a scvrkli sa a až niekde z útrob zeme ozval sa hrozný šramot a ston. Srdce mi nedovolilo zničiť toľkú nádheru - navyše snáď poslednú pamiatku po rodičoch.
Deň ešte nekončil a tak som bola omrknúť suseda. Ležal stále s vyšpúlenými očiskami, sánka mu ovisla a koža mierne omodrievala. Prikryla som ho dekou a vrátila sa do dediny oznámiť to ľuďom, snáď sa nájde nejaký príbuzný, aby mohol vykonať dôstojný pohreb. Nevedela som však meno a podľa opisu miesta nik nevedel o existencii toho človeka. Po vyčerpávajúcom neúspešnom pátraní som sa radšej vrátila do domu, že ho aspoň zahrabem do zeme. Lenže - keď som vošla dnu, jeho telo bolo preč! Aspoň som sa nemusela naťahovať s jeho kostnatým telom, ktoré ale určite nemohlo byť ťažké. Ani trochu ma netrápilo čo s ním je, jednoducho som si vsugerovala, že sa predsa len našiel niekto z rodiny a mŕtveho úbožiaka odtiahol niekam preč. Aj tak to už bolo jedno... Zaspala som ako batoľa.
Na 3. deň som kúpila farbu a rozhodla sa vymaľovať dom. Budem ho využívať aspoň ako chatu keď budem chcieť uniknúť z reality ako teraz. Jeden domáci sa mi ponúkol, že mi pomôže. Taká pomoc sa mi môže iba hodiť, pomyslela som si. Chlapík mal cez 30 a bol stále fešák, urastený a navyše džentlmen. Platonicky som sa doň zamilovala na prvý pohľad a tuším ani jemu nie som ľahostajná! Ani neviem ako sa to všetko odohralo a strávila som prvú noc s chlapom! Bola som ním úplne posadnutá, bol dokonalý! V jeho prítomnosti však čas letel ako voda a musela som odcestovať späť do mesta. Nič však už nebolo ako predtým... Moje myšlienky patrili len jemu, v práci som bola nesústredená, úplne nemožná! Čoskoro som dala výpoveď, vybrala životné úspory a vyrukovala som do objatia svojej lásky. Dom po rodičoch sa stal naším malým rajom, naše spoločné šťastie sa zdalo byť nekonečné. No nič netrvá večne. Ani láska. Ani šťastie. Nič!
Nemohla som nájsť prácu, on však zarábal slušné peniaze, aby sme si žili spokojne a nič nám nechýbalo. Mal však prácu, pri ktorej musel byť stále niekam vo svete a veľa času na seba nám neostávalo. Boli týždne, kedy sme sa takmer nevídali. Bola som osamelá a len Lunária ma obdarúvala láskou. A ja ju. Starala som sa o ňu ako o malé dieťa, ometala pavučiny, leštila lístky... Jej korene boli stále zabodnuté v zemi, vyzeralo to dosť umelecky a zaujímavo, navyše len ťažko by som našla tak obrovský kvetináč, do ktorého by sa pomestili všetky tie podzemné chápadlá. Raz v noci, za splnu mesiaca som sa prudko zobudila. On tíško spal v mojom náručí, no jeho piskľavé chrápanie ma vytrhlo zo sna, akoby mal v pľúcach hélium... Ráno som ani nevedela rozoznať, či to bola skutočnosť, moje podvedomie, alebo sen.
Dni sa míňali a my sme sa tešili na leto. Šetrili sme si na spoločnú dovolenku pri mori. On mal ísť na služobnú cestu a mňa chcel zobrať tiež, že spojí príjemné s užitočným. Dva dni pred odchodom mi jemný hlások do telefónu oznámil, že žiaľ nemôžem ísť s ním. Bola to jeho sekretárka, mladučká elegantná dáma, navyše veľmi pekná a sexi, čo vo mne vyvolávalo príšernú vlnu žiarlivosti, ktorá sa začala valiť už dávno, keď on nechodil načas domov, dnes už ma táto vlna celú opantala a odnášala ma svojím tlakom do rohu, kde som čakala kým príde a všetko mi vysvetlí. No prišiel neskoro v noci a ja som už spala. Zavčasu ráno zmizol a nezanechal po sebe žiadny odkaz... Do pekla! Do pekla s chlapmi, musia mať každú sukňu, čo stretnú! Teraz si spolu užívajú niekde na pláži za spoločne ušetrené prachy, nenávidím ho! Už nikdy ho nechcem vidieť! Som sprostá naivka, že som mu uverila, keď vravel, že som preňho jediná na svete! Mala som ostať sama a nikdy ho nestretnúť...
V tú noc Lunária opäť zakvitla. Kvet šokujúcej krásy, piestiky aj tyčinky obalené jemným peľovým práškom, lupienky zarosené sladkým nektárom, lístky sviežo zelenkavé, lesknúce sa ostré tŕne, plazivé zvíjajúce sa mladé výhonky koreňov a to všetko so zvláštnym červenkavým nádychom krvavých žiliek, ktoré naplnili celú rastlinu, akoby ožila a v jej žilách kolovala skutočná krv! Noc sa mi zdala neskutočne dlhá - opustenej duši sklamanej láskou, chvíľkový letmý spánok rušilo občasné zapraskanie niekde v útrobách domu. Vtedy som mala divný sen...
Ráno som si z neho vedela vybaviť len úryvky, okrem iného som si spomenula na pivnicu pod domom, na ktorú som úplne zabudla! Sny čerpajúce zo skutočnosti ma prenasledujú už roky, som nimi posadnutá a takmer im môžem dôverovať, sú akoby výstrahou, sú tak skutočné, až mi to naháňa hrôzu. Tentoraz v spojitosti s pivnicou vylovila som v pamäti to miesto. Jej vchod zarástol divou trávou, ktorá kvitla drobnými bielymi kvietkami, akoby miniatúrnymi napodobeninami Lunárie, ba priam jej hybridom v zmenšených rozmeroch. Teraz ňou prerastali plazivé pahýle plné tŕňov. Malou sekerkou som vysekala vekom takmer zrútený vchod. Musela som dvierka podpáčiť hrubým konárom, až kým nepovolili. Z pivnice prerazil na svet živočíšny pach... Zbehla som do domu po baterku a tma ma pohltila ako malinu...
Nízka miestnosť ukrývala knižnicu, špajzu a ešte jednu miestnosť uzamknutú na veľký skorodovaný zámok. Stačil krátky ťah sekerou a výjav strašidelna sa zhmotnil do reality a zaboril sa do mňa ako dýka. V pavučinových klbkách rôznych farieb v čerstvom vánku pohojdávali sa vyschnuté mŕtve telá pravdepodobne stratených jedincov, celého televízneho štábu, mojich rodičov, taktiež suseda, ktorého larva ešte tuhla. Klbká časom scvrknuté, vysaté zo všetkých ľudských tekutín boli obklopené dymovými clonami smrti, ktorá panovala podzemím a svoj mŕtvolný plášť v zhmotnených pavučinách mala rozhodený po stenách a starom nábytku, visel zo stropu a tiež tvoril kobercový povlak po drevenej nahnitej dlážke. Kukly vo farbách jari pri troche premýšľania prezrádzali svoj vek. Existencia najstarších klbiek bola tmavšia, tie čerstvejšie obete boli svetložlté až oranžové. Na samom výslní desu visela čerstvá múmia môjho drahého posiata stovkami pavúkov, ktorí z neho vysávali krv a všetky životapotrebné tekutiny, ktoré potom svojimi jedovatými žihadlami vpichovali do dužín Lunárie, ktorá zvyšky tiel naveky ovila svojimi výhonkami koreňov. Smrť rozosiata pod domom ma zdolala, no môj mestský život ma naučil prežiť aj tam, kde to je takmer nemožné. Som natoľko silná, že stačilo niekoľko týždňov a opäť som sa vrhla do chladného mestského života. Dom sa stal minulosťou, benzín v žiare zápalky usmrtil všetko, čo tam predtým žilo aj nežilo a ako suvenír doniesla som si videokameru, ktorú tam zanechali reportéri. Jej obsah bol skutočný. Krutý.
"Lunária, latinsky Morpheus Arachnis. Rastlina nevyspytateľná a záhadná. O jej existencii sa celé roky nevedelo, až teraz sme o nej dostali správy. Na naše prekvapenie rástla celkom blízko a darilo sa jej prežiť aj v podmienkach, kde živiny na prežitie nie je až tak veľa. Jej zbraňami na prežitie sú pavúky rôznych odrôd, dokonca si svojimi látkami vytvorila vlastné hybridy. Tieto pavúky žijú v jej dutých stonkách a keď sa nablízku zjaví korisť, usmrtia ju svojím jedom a zavinú do pavučín. Rastlina im dáva podvedomé príkazy, jej obete umierajú prevažne za splnu mesiaca približne raz za rok, no nie je to pravidlom. Obeťami sú rôzne živočíchy, z ktorých pavúky vysávajú tekutiny a tie potom žihadlami vpúšťajú do rastliny. Lunária, ktorá rastie v našej krajine, sa natoľko prispôsobila nehostinným podmienkam, že strávi aj oveľa väčšie sústo, ako sú drobné zvieratá. Jej najobľúbenejšou stravou sa stali ľudia........." Vtom sa niečo stalo, kamera vypadla chlapovi z ruky a nebyť pavučín na dlážke, určite by pád neprežila. Teraz len ľahký otras trhol obrazom a záznam už bez kameramana sa automaticky natáčal ďalej. Všetky informácie, ktoré som doteraz videla na obrazovke, sa teraz ukázali v celej kráse krutej reality, smrť zaútočila... a zvíťazila! Vraždiace video pokračovalo, až kým páska v kamere nedošla do konca, až kým mŕtvoly vo vlhkých vláknach nezaoblili svoje kontúry do múmiovitých tvarov a neskončili v obrátenej polohe visieť zo stropu. Smrť je neúprosná. Smrť je spravodlivá. Smrť vie byť však aj dobrotivá. Prišla práve včas. Prišla, keď sa z môjho hrdla vydrali prvé chrapčavé zvuky, akoby som v pľúcach mala hélium. Nikdy by som neverila, že sa na smrť budem tak tešiť...
Moony
Mám už cez 30, ale osud mi nedoprial dostatok krásy, a tak sa o mňa chlapi netrhajú. Samotársky život mi už ale neprekáža, skôr by som povedala, že mi úplne vyhovuje. Nemusím nikomu nič vravieť a už balím pár nevyhnutných vecí. Celého pol dňa som sa trmácala vlakom. Krajina navôkol má však magickú moc, vôbec som sa nenudila a cesta mi ušla neuveriteľne rýchlo. Naši si museli žiť ako králi, v malebnej prírodnej scenérii sa utiahli na odľahlé miesto, kde si nažívali v neveľkej drevenici. Ako dieťa som to tu milovala a teraz sa mi ako na filmovom plátne premietali spomienky na všetku tú nádheru, o ktorú som sa v dospelosti sama pripravila a mestský život ma úplne pohltil. Domček už napohľad chátral, naposledy som tu bola keď rodičia ešte žili. Trochu neisto som vsunula kľúč do zámku a zhlboka sa nadýchla. Dvere vrzli a lenivo sa rozškľabili. Uvítala ma dokonalá spúšť...
Obraz, ktorý sa mi naskytol, by dokonale vyhovoval akémukoľvek hororovému režisérovi, mňa však striaslo hrôzou a takmer ma neudržali nohy. Nával práchnivého vzduchu ma úplne odrovnal!
Ani neviem kde sa vo mne nahromadilo toľko odvahy, že som vstúpila do útrob tohto desivého komba. To, čo kedysi býval útulný príbytok, dnes vyzerá ako laboratórium na skúmanie pavúkov... Pavučiny boli úplne všade, rôznych bizarných tvarov a veľkostí, vzorov a farieb! Tvorili pravidelné aj nepravidelné mnohouholníky, klenby, tunely, hniezda, ulity aj záclony preukrutných divokých vzorov, v toľkom odpore som objavila v sebe hlbokoskrytý obdiv k týmto malým nohatým monštrám. Blázon by v tom určite videl umenie a presne to som pocítila, čím sa sama môžem za blázna považovať. Vtom som si však uvedomila, že sa začína stmievať a ja nemám kde prenocovať. Radšej však budem spať von pod holým nebom, ako v tejto bezodnej studnici desu! Neďaleko som zbadala malé svetielko - vydýchla som si, bol to určite nejaký dom, snáď ma uchýlia na noc... Zamkla som za sebou a zamierila s nádejou, že nájdem chápavých "susedov". No čím viac som sa k domu približovala, tým viac ma opúšťala nádej, až som si uvedomila, že v dome sa v skutočnosti nesvieti - to len zapadajúce červenkasté slnko vrhlo posledné žeravé lúče na krajinu a rozbité okno na dome ich odrazilo, aby ma zmiatli. Dom nejavil známky života - neviedol k nemu žiadny chodník, záhradu zaplienila burina a strecha už dávno nechránila pred dažďom a nehostinným počasím. Napriek tomu som stlačila kľučku.
Dom mal len jednu miestnosť, takže prvé čo mi udrelo do očí bol staručký človiečik ležiaci na rozpadajúcej sa posteli. Pozdravila som a vysvetlila čo je vo veci. Roztrasený starček len kývol na súhlas a tak som bola zachránená. Zapálila som sviečku, čo oblepená prachom tvorila na stole roztečené potoky chladného vosku a po nekonečnej dobe temna osvetlila túto starú, no nemŕtvu kryptu. Stav kuchynských zásob bol na zaplakanie, no na starej hrdzou nahlodanej peci som vyčarovala jedlo mojej starej mamy - trhance, jednoduché a sýte. Starček však na moje prekvapenie odmietol jesť, hoci vyzeral zanedbane a určite už dlho nič nemal v ústach. Vyhladovaná som sa hodila s chuťou na sústo. Pri žiare sviece som si nenápadne prezerala toho zúboženého tvora. Mal celú tvár a telo posiate nejakými pľuzgiermi a myslela som, že ani nerozpráva, len divne chrčal, keď vtom z neho vyliezli divné piskľavé slová, akoby mal v pľúcach hélium. Prišlo mi to nesmierne smiešne, no výraz v jeho tvári ma zdesil. Nič som mu nerozumela napriek jeho veľkej snahe a keď si to uvedomil, zúfalo zmĺkol a po chvíli dumania načiahol sa po starom zdrape nažltnutých novín. Z očí mu sršal jed! Na žltom hárku čítam - nevysvetliteľné zmiznutia... Vraj sa tu roky strácajú ľudia, už tu bol aj televízny štáb bažiaci po senzácii, ale aj tí - celá posádka - bez stopy zmizli. Povedala som mu, že neverím na novinárske drísty, lebo tlač v meste je plná klamstiev a keby som bola taká naivka, ťažko by som tu teraz bola! Len vo mne stúpla zlosť a žlč mi vrela ako rozdivočená žltá masa. Ani neviem ako som zaspala na starom matraci...
Ráno som sa vrhla cestou popri odstavenej železnici nájsť civilizovaný svet. Päť kilometrov chôdze a bola som v malej dedine, kde som dokúpila zásoby potravín, metlu na devastovanie pavučín a sprej na likvidáciu hmyzu, čo nasvedčovalo tomu, že nemienim odtiaľto len tak zbabelo zdupkať a nechať dedičstvo napospas osudu. Navyše ma nesmierne vzrušovala túžba po dobrodružstve, lebo okrem domu som zdedila tiež horúcu krv. Vrátila som sa k susedovi doniesť čerstvé pečivo a mlieko, no zbytočne...
Starček mal vredy popraskané a žltý zaschnutý hnis ho celého oblepil. Jeho oči boli slepé. Bledé. Neprítomné. Mŕtve. Vôbec sa nespoznávam! Ani mnou nehrklo! Len som mlčky vyšla a namierila si to "domov".
Za bieleho dňa drevený domček pôsobil ešte hrôzostrašnejšie ale to ma neodradilo od apokalypsy, ktorú som sa rozhodla absolvovať.
Mráz mi behal po chrbte, slabý vánok mával jemnými závesmi pavučín a hrôza si pohrávala s mojou nadlomenou odvahou. Sám diabol mi viedol ruku, keď som krehké pavúčie závoje rozmetávala na franforce. Ich zhrčené zvyšky sa v chumáčoch lepili na černasté steny a vo farbách jari zanechávali na nich slabunké vzory. Miestnosť prepustila tlamou slnečné svetlo do temnoty. Až vtedy som si všimla, že na pavučinách nevidieť žiadneho pavúka, ani len malinké pavúčiatko. Všetky siete sú prázdne, ani ulovenej mušky, nikde nič! Moja práca nemala konca, pavučiny boli úplne všade a metla naberala odporné kontúry, musela som ísť von - aspoň trochu ju ošúchať o trávnik. Farebné pavučiny zanechali odtiene na rúčke a keď som šla pokračovať vo svojom ničivom diele, farebný prášok sa mi otrel o dlaň. Skúmavo som mu privoňala - a naozaj, mal ľahkú vôňu kvetov, pri dotyku sa rozotrel - takmer určite to bol peľ!
Moje tušenie sa potvrdilo - v rohu miestnosti, v hustom roji pavučín, skrútená nedostatkom miesta s lístkami vyblednutými od tmy práve odkvitala Lunária. Spomínam si, ako ju matka s láskou pestovala, naozaj často ometala od pavučiniek, štepila, polievala... Kedysi drobný izbový kvietok, dnes takmer strom tropického vzrastu v exotických rozmeroch, s ostrými tŕňmi a kvetom berúcim dych, len škoda, že už uvädá, je to naozaj pastva pre oči! Pokiaľ ma pamäť neklame, nikdy nekvitla... Pavúčia spúšť sa mi strácala pod rukami a Lunária už oslobodená odhalila svoj driek. Hrubý kmeň neuveriteľnej veľkosti sa vbíjal do popraskanej podlahy! Plazivé korene sa ovíjali kolo neho a hltali výživu zo zeme. Zaujímavé poznanie, ako si rastlina dokáže poradiť v núdzi, ma očarilo a pri hľadaní spojitosti s pavučinami ma napadlo jediné logické vysvetlenie... Lunária svojou podmanivou vôňou lákala hmyz a tiež pavúky, ktoré pradú pavučiny, aby omámené blanokrídlovce ulovili a okamžite strávili. Peľ z kvetu sa im nalepil na nôžky a tak vznikli pestrofarebné siete smrti. No a neprítomnosť pavúkov by v tom prípade znamenala, že Lunária sa zas živí nimi...
Posledné šermovanie metlou a práca bola konečne hotová. Omylom som však zavadila o list, ktorý sa zlomil a všimla som si dutinu v jeho stonke, s červenkastou obručou nejakej vyschnutej dužiny. Teda žiadna výživa, kvet je takmer suchý, ako je potom možné, že sa mu tak darí?
Dielo skazy dokonal sprej proti hmyzu. Strekla som ním do kúta a tiež na pár listov. Tie v okamihu sčerneli a scvrkli sa a až niekde z útrob zeme ozval sa hrozný šramot a ston. Srdce mi nedovolilo zničiť toľkú nádheru - navyše snáď poslednú pamiatku po rodičoch.
Deň ešte nekončil a tak som bola omrknúť suseda. Ležal stále s vyšpúlenými očiskami, sánka mu ovisla a koža mierne omodrievala. Prikryla som ho dekou a vrátila sa do dediny oznámiť to ľuďom, snáď sa nájde nejaký príbuzný, aby mohol vykonať dôstojný pohreb. Nevedela som však meno a podľa opisu miesta nik nevedel o existencii toho človeka. Po vyčerpávajúcom neúspešnom pátraní som sa radšej vrátila do domu, že ho aspoň zahrabem do zeme. Lenže - keď som vošla dnu, jeho telo bolo preč! Aspoň som sa nemusela naťahovať s jeho kostnatým telom, ktoré ale určite nemohlo byť ťažké. Ani trochu ma netrápilo čo s ním je, jednoducho som si vsugerovala, že sa predsa len našiel niekto z rodiny a mŕtveho úbožiaka odtiahol niekam preč. Aj tak to už bolo jedno... Zaspala som ako batoľa.
Na 3. deň som kúpila farbu a rozhodla sa vymaľovať dom. Budem ho využívať aspoň ako chatu keď budem chcieť uniknúť z reality ako teraz. Jeden domáci sa mi ponúkol, že mi pomôže. Taká pomoc sa mi môže iba hodiť, pomyslela som si. Chlapík mal cez 30 a bol stále fešák, urastený a navyše džentlmen. Platonicky som sa doň zamilovala na prvý pohľad a tuším ani jemu nie som ľahostajná! Ani neviem ako sa to všetko odohralo a strávila som prvú noc s chlapom! Bola som ním úplne posadnutá, bol dokonalý! V jeho prítomnosti však čas letel ako voda a musela som odcestovať späť do mesta. Nič však už nebolo ako predtým... Moje myšlienky patrili len jemu, v práci som bola nesústredená, úplne nemožná! Čoskoro som dala výpoveď, vybrala životné úspory a vyrukovala som do objatia svojej lásky. Dom po rodičoch sa stal naším malým rajom, naše spoločné šťastie sa zdalo byť nekonečné. No nič netrvá večne. Ani láska. Ani šťastie. Nič!
Nemohla som nájsť prácu, on však zarábal slušné peniaze, aby sme si žili spokojne a nič nám nechýbalo. Mal však prácu, pri ktorej musel byť stále niekam vo svete a veľa času na seba nám neostávalo. Boli týždne, kedy sme sa takmer nevídali. Bola som osamelá a len Lunária ma obdarúvala láskou. A ja ju. Starala som sa o ňu ako o malé dieťa, ometala pavučiny, leštila lístky... Jej korene boli stále zabodnuté v zemi, vyzeralo to dosť umelecky a zaujímavo, navyše len ťažko by som našla tak obrovský kvetináč, do ktorého by sa pomestili všetky tie podzemné chápadlá. Raz v noci, za splnu mesiaca som sa prudko zobudila. On tíško spal v mojom náručí, no jeho piskľavé chrápanie ma vytrhlo zo sna, akoby mal v pľúcach hélium... Ráno som ani nevedela rozoznať, či to bola skutočnosť, moje podvedomie, alebo sen.
Dni sa míňali a my sme sa tešili na leto. Šetrili sme si na spoločnú dovolenku pri mori. On mal ísť na služobnú cestu a mňa chcel zobrať tiež, že spojí príjemné s užitočným. Dva dni pred odchodom mi jemný hlások do telefónu oznámil, že žiaľ nemôžem ísť s ním. Bola to jeho sekretárka, mladučká elegantná dáma, navyše veľmi pekná a sexi, čo vo mne vyvolávalo príšernú vlnu žiarlivosti, ktorá sa začala valiť už dávno, keď on nechodil načas domov, dnes už ma táto vlna celú opantala a odnášala ma svojím tlakom do rohu, kde som čakala kým príde a všetko mi vysvetlí. No prišiel neskoro v noci a ja som už spala. Zavčasu ráno zmizol a nezanechal po sebe žiadny odkaz... Do pekla! Do pekla s chlapmi, musia mať každú sukňu, čo stretnú! Teraz si spolu užívajú niekde na pláži za spoločne ušetrené prachy, nenávidím ho! Už nikdy ho nechcem vidieť! Som sprostá naivka, že som mu uverila, keď vravel, že som preňho jediná na svete! Mala som ostať sama a nikdy ho nestretnúť...
V tú noc Lunária opäť zakvitla. Kvet šokujúcej krásy, piestiky aj tyčinky obalené jemným peľovým práškom, lupienky zarosené sladkým nektárom, lístky sviežo zelenkavé, lesknúce sa ostré tŕne, plazivé zvíjajúce sa mladé výhonky koreňov a to všetko so zvláštnym červenkavým nádychom krvavých žiliek, ktoré naplnili celú rastlinu, akoby ožila a v jej žilách kolovala skutočná krv! Noc sa mi zdala neskutočne dlhá - opustenej duši sklamanej láskou, chvíľkový letmý spánok rušilo občasné zapraskanie niekde v útrobách domu. Vtedy som mala divný sen...
Ráno som si z neho vedela vybaviť len úryvky, okrem iného som si spomenula na pivnicu pod domom, na ktorú som úplne zabudla! Sny čerpajúce zo skutočnosti ma prenasledujú už roky, som nimi posadnutá a takmer im môžem dôverovať, sú akoby výstrahou, sú tak skutočné, až mi to naháňa hrôzu. Tentoraz v spojitosti s pivnicou vylovila som v pamäti to miesto. Jej vchod zarástol divou trávou, ktorá kvitla drobnými bielymi kvietkami, akoby miniatúrnymi napodobeninami Lunárie, ba priam jej hybridom v zmenšených rozmeroch. Teraz ňou prerastali plazivé pahýle plné tŕňov. Malou sekerkou som vysekala vekom takmer zrútený vchod. Musela som dvierka podpáčiť hrubým konárom, až kým nepovolili. Z pivnice prerazil na svet živočíšny pach... Zbehla som do domu po baterku a tma ma pohltila ako malinu...
Nízka miestnosť ukrývala knižnicu, špajzu a ešte jednu miestnosť uzamknutú na veľký skorodovaný zámok. Stačil krátky ťah sekerou a výjav strašidelna sa zhmotnil do reality a zaboril sa do mňa ako dýka. V pavučinových klbkách rôznych farieb v čerstvom vánku pohojdávali sa vyschnuté mŕtve telá pravdepodobne stratených jedincov, celého televízneho štábu, mojich rodičov, taktiež suseda, ktorého larva ešte tuhla. Klbká časom scvrknuté, vysaté zo všetkých ľudských tekutín boli obklopené dymovými clonami smrti, ktorá panovala podzemím a svoj mŕtvolný plášť v zhmotnených pavučinách mala rozhodený po stenách a starom nábytku, visel zo stropu a tiež tvoril kobercový povlak po drevenej nahnitej dlážke. Kukly vo farbách jari pri troche premýšľania prezrádzali svoj vek. Existencia najstarších klbiek bola tmavšia, tie čerstvejšie obete boli svetložlté až oranžové. Na samom výslní desu visela čerstvá múmia môjho drahého posiata stovkami pavúkov, ktorí z neho vysávali krv a všetky životapotrebné tekutiny, ktoré potom svojimi jedovatými žihadlami vpichovali do dužín Lunárie, ktorá zvyšky tiel naveky ovila svojimi výhonkami koreňov. Smrť rozosiata pod domom ma zdolala, no môj mestský život ma naučil prežiť aj tam, kde to je takmer nemožné. Som natoľko silná, že stačilo niekoľko týždňov a opäť som sa vrhla do chladného mestského života. Dom sa stal minulosťou, benzín v žiare zápalky usmrtil všetko, čo tam predtým žilo aj nežilo a ako suvenír doniesla som si videokameru, ktorú tam zanechali reportéri. Jej obsah bol skutočný. Krutý.
"Lunária, latinsky Morpheus Arachnis. Rastlina nevyspytateľná a záhadná. O jej existencii sa celé roky nevedelo, až teraz sme o nej dostali správy. Na naše prekvapenie rástla celkom blízko a darilo sa jej prežiť aj v podmienkach, kde živiny na prežitie nie je až tak veľa. Jej zbraňami na prežitie sú pavúky rôznych odrôd, dokonca si svojimi látkami vytvorila vlastné hybridy. Tieto pavúky žijú v jej dutých stonkách a keď sa nablízku zjaví korisť, usmrtia ju svojím jedom a zavinú do pavučín. Rastlina im dáva podvedomé príkazy, jej obete umierajú prevažne za splnu mesiaca približne raz za rok, no nie je to pravidlom. Obeťami sú rôzne živočíchy, z ktorých pavúky vysávajú tekutiny a tie potom žihadlami vpúšťajú do rastliny. Lunária, ktorá rastie v našej krajine, sa natoľko prispôsobila nehostinným podmienkam, že strávi aj oveľa väčšie sústo, ako sú drobné zvieratá. Jej najobľúbenejšou stravou sa stali ľudia........." Vtom sa niečo stalo, kamera vypadla chlapovi z ruky a nebyť pavučín na dlážke, určite by pád neprežila. Teraz len ľahký otras trhol obrazom a záznam už bez kameramana sa automaticky natáčal ďalej. Všetky informácie, ktoré som doteraz videla na obrazovke, sa teraz ukázali v celej kráse krutej reality, smrť zaútočila... a zvíťazila! Vraždiace video pokračovalo, až kým páska v kamere nedošla do konca, až kým mŕtvoly vo vlhkých vláknach nezaoblili svoje kontúry do múmiovitých tvarov a neskončili v obrátenej polohe visieť zo stropu. Smrť je neúprosná. Smrť je spravodlivá. Smrť vie byť však aj dobrotivá. Prišla práve včas. Prišla, keď sa z môjho hrdla vydrali prvé chrapčavé zvuky, akoby som v pľúcach mala hélium. Nikdy by som neverila, že sa na smrť budem tak tešiť...
Moony
KVET ZLA