V údolí Nisu žiari ten prekliato ubúdajúci mesiac, predierajúc si cestu pre svoje svetlo nejasnými rohmi, cez osudné vrcholce lístia veľkých stromov. A v hlbočinách údolia, kam žiadne svetlo nedosiahne, pohybujú sa formy, ktoré nikto nesmie vidieť. Bujná je tráva na každom svahu, kde zlé vinné révy a popínavé rastliny sa plazia uprostred kamenia v troskách palácov, vinúc sa pevne okolo rozpadnutých stĺpov a podivných monolitov, nadvihujúc mramorové dlaždice, uložené zabudnutými rukami. A na stromoch ktoré giganticky rastú na rozpadajúcich sa nádvoriach, skáču malé opice, zatiaľ čo dovnútra a von z hlbokých krýpt pokladov, zvíjajú sa jedovaté hady a ohavné veci bez mena. Ohromné sú kamene ktoré spia pod pokrývkami vlhkého machu a mocné boli steny z ktorých spadli. Na večné časy ich postavili stavitelia a popravde stále vznešene slúžia, pretože šedá ropucha pod nimi prebýva.
Na samom dne údolia leží rieka Than, ktorej vody slizké a plné buriny sú. Zo skrytých prameňov vyviera a do podzemných jaskýň vlieva sa tak, že Démon Údolia nevie, prečo jej vody červené sú, ani kam smerujú.
Duch ktorý stráži mesačné lúče, povedal Démonovi Údolia: „Som starý a veľa som toho zabudol. Povedz mi o činoch, vzhľade a mene tých, čo postavili tie veci z Kameňa.“ A Démon odpovedal, „Som Pamäť a som múdry vo vedomostiach minulosti, no tiež som starý. Tie bytosti boli ako vody rieky Than, nepochopiteľné. Na ich činy si nespomínam, bol to len moment. Ich vzhľad si pamätám nejasne, bolo to niečo ako tie opice na stromoch. Ich meno si pamätám jasne, pretože sa rýmuje s riekou. Tie bytosti zo včerajška sa volali Človek (Man).“
Tak odletel Duch naspäť k mesiacu s tenkými rohmi, a Démon sa zámerne pozrel na malú opicu v strome, ktorý vyrástol na rozpadávajúcom sa nádvorí.
Na samom dne údolia leží rieka Than, ktorej vody slizké a plné buriny sú. Zo skrytých prameňov vyviera a do podzemných jaskýň vlieva sa tak, že Démon Údolia nevie, prečo jej vody červené sú, ani kam smerujú.
Duch ktorý stráži mesačné lúče, povedal Démonovi Údolia: „Som starý a veľa som toho zabudol. Povedz mi o činoch, vzhľade a mene tých, čo postavili tie veci z Kameňa.“ A Démon odpovedal, „Som Pamäť a som múdry vo vedomostiach minulosti, no tiež som starý. Tie bytosti boli ako vody rieky Than, nepochopiteľné. Na ich činy si nespomínam, bol to len moment. Ich vzhľad si pamätám nejasne, bolo to niečo ako tie opice na stromoch. Ich meno si pamätám jasne, pretože sa rýmuje s riekou. Tie bytosti zo včerajška sa volali Človek (Man).“
Tak odletel Duch naspäť k mesiacu s tenkými rohmi, a Démon sa zámerne pozrel na malú opicu v strome, ktorý vyrástol na rozpadávajúcom sa nádvorí.
H.P. Lovecraft
(Memory)
Pamäť