[home] [interviews] [reviews] [news] [stories] [about us] [beyond the veil] [contact]
 
 
Keď som bol ešte malý fagan, môj starší brat Erik prebral rodičom iniciatívu vychovávať ma a tak ma občas brával so sebou do lesov. Tam sa stretávali rôzni týpci, kde žili oddelene od civilizácie celé mesiace a robili divné veci, pre mňa neznáme a lákavé. Často som ich pozoroval, ako po nociach v čiernych rúchach so zahalenými tvárami za tanca plameňov odriekavali nezrozumiteľné vety. Stáli v kruhu kolo vatry so vzpriamenými rukami k mesiacu a keď frázy po chvíli zo šepotu prechádzali do nekontrolovateľného kriku a postavy v tranze chveli sa vzrušením, niekedy som aj sám videl "jeho", alebo "to", neviem presne opísať, čo som v skutočnosti videl. Skôr som to cítil, jeho prítomnosť, jeho auru, tieň, energiu... Bol to desivý a zároveň nesmierne vzrušujúci pocit, akoby som bol zhypnotizovaný alebo akoby som... spal... V snoch sa predsa dejú rôzne nevysvetliteľné veci, preto nemôžem odprisahať, že som v skutočnosti nezaspal lebo stavy, ktoré som prežíval, keď som sa nemohol pohnúť ani nadýchnuť, hoci som chcel skríknuť od desu a utiecť niekam preč, bolo to fakt čudné... Niekedy som sa zobudil ráno v stane s totálnou pamäťovou dierou a vyčerpaný, vycucaný z energie, slabý fyzicky aj psychicky... Inokedy som vydržal dlhšie v úlohe pozorovateľa a niekoľkokrát som bol svedkom javu, kedy sa kolo postáv ovíjal zelenkavý dym a neraz tiekla krv... veľa krvi! Ak som aj spal, vôňa krvi, jej sladkastá aróma bola až príliš skutočná, nechce sa mi veriť, že sny sú až takí dokonalí imitátori. Erik mal za bielych dní väčšinou neprítomný pohľad, bol hotový s nervami, súrne by potreboval dospať prebdené noci a tak sme občas zliezli do mesta, do civilizácie. Naši nás privítali so strachom v očiach, že kde sme boli tak dlho, vraj nás už dali hľadať políciou no po krátkej, zato búrlivej výmene názorov s Erikom nás vyhodili z domu, že už viac nie sme ich synmi. Prišlo mi to ľúto a brat s previnilým pohľadom sľúbil, že sa o mňa postará lepšie ako oni. Bol som ešte príliš malý na to, aby som chápal, čo sa okolo mňa deje. Ďalšiu noc sme prespali v starom schátralom dome, kde zrejme ponocovali bezdomovci, no nik tam tej noci neprišiel a konečne sme sa poriadne vyspali. Na ďalší deň už sme opäť patrili lesom... Mám rád lesy, najviac tie temné a husté, kde takmer neprenikne slnečný lúč, kde vôňa miazgy prúdi ovzduším, kde okrem stromov nerastie nič. Nič ako ničota, nič, čo by ma rozptýlilo, o čo by som zavadil v tej temňave, nič živé, čo by ma vyľakalo alebo by zaútočilo a nič neživé, až na "jeho" alebo "to", čo mnou prechádzalo počas seansí, čoho prítomnosť som cítil čoraz viac. Cítil som, akoby to občas vo mne zakotvilo, usídlilo sa v mojich útrobách. Brat sa mi zveril, že z tábora pomätencov miznú ľudia. No hej, keď robia hlúposti a zahrávajú sa s temnými silami? Po tom, čo som videl, sa vôbec nedivím. Divné stavy hypnózy, ktoré ich ovládali v kruhu, ma niekoľkokrát zasiahli, čo je nepochopiteľné, lebo kruh bol uzavretý a ja som bol predsa mimo! Cítil som triašku, chvel som sa nekontrolovane a oči mi obracalo dovnútra. Z úst mi vytekali sliny so... sladkavou vôňou? Krv! Aká lahodná je jej pachuť! Strašidelne chutná a lákavá... ach... čo do pekla je so mnou!? Vždy sa mi predsa z krvi obracal žalúdok! Dym už sa šíri ovzduším. Dym so zelenkavou žiarou... nemôžem sa pohnúť! Lesom sa ozývajú výkriky, ktoré mi drásajú lebku... temné postavy však neprestávajú hrať karty s Diablom. Zelené sú jeho oči a tlejú v tme ako kamene ZIGHIN-DU. Cítim jeho pohľad. Volá ma. No kruh je uzavretý, už niet kam vstúpiť. Som vyvolený, no zároveň nežiadúci. Cítim ničotu a... krv! Biele ráno ma pohladilo svojou nežnou čistotou umytou perlami rosy. Milosrdný les ma prijal, aby ma slnko príliš nevysušilo. Nejaké lúče už mi spálili ramená a vidím len vypálené diery so zelenkavou želatínovou hmotou vo vnútri. Zaschnuté krvavé ornamenty praskajú na koži pri každom pohybe tela. Nerozumiem hieroglifom napísaným živočíšnou tekutinou na svojom tele. Zaspal som a nepamätám sa na nič. V mojej pamäti je opäť diera, čierna diera, ničota... Vidím tri telá na zemi. Tri je silné magické číslo. Traja mŕtvi. Brat mi spomínal, že tri mŕtvoly znamenajú definitívum. ALMENOSTRIU. Koniec. To by znamenalo, že som posledný. Jediný, ktorý prežil? Kde je potom Erik? Včera som s ním bol! Obraciam tváre nahlodané slimákmi ale brat tam nie je. Nerozumiem. Potom musí žiť! Aspoň dúfam... Som v rozpakoch, neviem, čo ďalej. Kam ísť. Čo robiť. Stratil som všetko... Za svitu mesiaca, ktorý je dnes mimoriadne silný, sedím zúfalý pri vatre. Som odolný voči strachu. Nemám sa už čoho báť. Zvery majú panický strach z tohto kúsku lesa. Určite cítia potoky krvi, ktoré sa tadiaľto denne prelievali. Nemám strach pred ničím. Ničota, napadlo ma opäť. Už zo zvyku automaticky odriekavam vety, ktoré už poznám naspamäť, počul som ich nespočetnekrát, hoci ich význam mi nikto nikdy neobjasnil. Zvláštne, zelená žiara ma objíma ako had. Cítim, ako mi obopína vychudnuté rebrá a tlačí na hrudník. Nemôžem dýchať, kričať ani hýbať sa... a tak by som veľmi chcel! Cítim krv... krv? Koho? Moju? Strieka na všetky strany ako purpurový vodotrysk smrti. Ale stále predsa žijem! Aspoň myslím... Spím? Ach, sny sú zradné. Sú také reálne, živé, no pritom klamlivé. Som zmätený... Vôňa. Cítim vôňu. No nie krv. Vôňu sviežu ako vánok. Vôňu čistého prádla... Zobudil som sa vo voňavých perinách. Som doma! Nad posteľou stojí ustráchaná mama, vraj som kričal zo sna..."Kde je Erik?" "Erik? Si v poriadku? Ty si predsa Erik!" "Ja?" Vstávam a idem ku zrkadlu... No do frasa, čo je zas toto? Ja som Erik? Vidím tvár staršieho brata a hladím si jeho niekoľkodňové strnisko. "Hmm, ak ja som Erik, kde je potom Mike?" pýtam sa mamy. "Mike? Aký Mike?" "Môj brat predsa!" "Ty nemáš brata, si OK? Nemáš horúčku? Snívalo sa ti dačo alebo o čom to tu vlastne meleš?" pozerá mi mama upriamene do tváre. Sen? Bol to sen? Nechápem... Nie je tu čo chápať. Všetko je nejaké popletené. Kto vlastne som? Som vôbec niekto? Alebo som nik? Ničota... Kde vlastne hraničia sny a čo už je skutočnosť???

                                                                             Moony
Za zrkadlom reality