Prípad Lovecraft I.
V roku 1998 vyšiel v pražskom vydavateľstve Aurora poviedkový súbor Howarda Phillipsa Lovecrafta s názvom Bezejmenné město a jiné povídky (253 s. ISBN 80-85974-46-0). Výber predstavuje zásadný prierez poviedkovou tvorbou autora, ktorý stál pri zrode moderného hororu.
Pre upresnenie treba dodať, že spomínaný výber tiež obsahuje dva texty z pozostalosti, doteraz nepublikované a rozsiahlu štúdiu o poetike tzv. literatúry kozmického strachu (pokiaľ sa nemýlim, v slovenčine vyšla štúdia Nadprirodzená hrôza v literatúre ako samostatná knižná publikácia v roku 1997; písal som o nej v jednom z prvých koxáckych príspevkov).
Vlna záujmu o Lovecraftovo dielo má v našich zemepisných šírkach interval takmer jednej dekády. Na spoločnom československom knižnom trhu sa objavili "rodokapsové" Spisy H. P. Lovecrafta už v roku 1990, pri príležitosti 100. výročia narodenia autora - niekoľkodielnu sériu poviedkových súborov vydávalo nakladateľstvo Zlatý kůň (obálku a titulný list ilustroval Kája Saudek). Poviedkový súbor Bezejmenné město a jiné povídky je tak nostalgickou spomienkou na čitateľské okúzlenie z fiktívneho Lovecraftovho sveta.
Dagon a jiné horrory...
...je názov prvej časti spisov a obsahuje 7 poviedok: Dagon, Strom, Hudba Ericha Zanna, Vyděděnec, V kryptě, Šepot v temnotách a Proměna Juana Romera. Zakladajúca výrazová poloha Lovecraftovej hororovej poetiky - takmer fyzicky prítomná, ťažko vysvetliteľná a záhadná atmosféra, vyvierajúca z temných, neznámych a nekonečne vzdialených sfér vesmíru, ktoré odporujú prírodným zákonom - sa v jednotlivých poviedkach realizuje osobitými prostriedkami a kompozičným postupom. Z tohto hľadiska ich môžeme (aspoň pracovne) zaradiť do niekoľkých skupín.
Prvú skupinu tvoria poviedky Dagon, Hudba Ericha Zanna a Proměna Juana Romera. Spomínaná atmosféra sa v nich realizuje ako nečakané, bizarné a maximálne šokujúce stretnutie s nevysvetliteľným javom alebo fenoménom nadprirodzeného alebo mimozemského pôvodu, ktoré je príčinou doživotnej duševnej traumy a utrpenia, hraničiace s duševnou poruchou.
V poviedke Dagon (ide o autorovu prvú, oficiálne publikovanú poviedku v dnes svetoznámom magazíne Weird Tales) sa stroskotanec ocitne na brehu neznámej a bizarnej pevniny uprostred Tichého oceánu ("Obklopovaly mne rozkádající se zdechliny a další věci, které ani nelze popsat, jež vystupovaly z nechutně páchnoucího bahna té nokončící pláně. Snad by se ani neměl snažit vystihnout pouhými slovy nepopsatelnou ohyzdnost, jež může být obsažena v absolutním tichu a holé nezměrnosti. Nebylo tu nic slyšet a kromě širé plochy černého bahna, nic vidět; avšak naprostá nehybnost a stejnorodost krajiny ve mně vzbudzovaly svíravou hrůzu", s. 5), kde sa stretáva so starobylým náboženským kultom, jeho sakrálnymi artefaktami a samotným bohom ("Nápisy byly psány hieroglyfy, které jsem neznal a nikdy neviděl v žádné knize a jež se většinou skládaly ze stylizovaných symbolů - ryb, úhořů, chobotnic, korýšů, měkkýšů, velryb a jiných vodních živočichů. Několik symbolu zřejmě zobrazovalo cosi mořského, modernímu světu zcela neznámého, ale vzpomínám si, že jsem podobné tvory viděl na oné pláni vyvržené z oceánu", s. 6). Autor tu odkazuje do biblického boha Dagona, ktorému obetovali filištínci (v Starom Zákone sa meno tohto boha spomína v Knihe Sudcov, Knihe Samuelovej I a Paralipomenon I). Poviedka stojí na začiatku Lovecraftovho fantastického mýtu Cthulhu, ktorý autor vytvoril v poviedke Volání Cthulhu (budem o ňom hovoriť nabidúce).
V ďalšej poviedke hrôzostrašnú atmosféru vytvára sugestívna hudba ("Zvuky nebyly odpuzující, ale obsahovaly vibrace, které neměly nic společného s touto planetou", s. 9) nemeckého violončelistu, bývajúceho v manzarde starého domu v stratenej (neexistujúcej?) uličke Rue d´ Auseil. Pointou poviedky je zistenie hlavného hrdinu, že hudobníkovou umeleckou inšpiráciou je výhľad z okna jeho podkrovnej izby, ktorý je prienikom do inej dimenzie ("...neuviděl jsem pod sebou žádné město a žádná přátelská světla zářící ze známých ulic, ale jen černotu vesmíru bez hranic, nepředstavitelného vesmíru, žijíciho pohybem a hudbou a nepřipomínajícího nic pozemského", s. 10).
V poviedke Proměna Juana Romera sa pod bizarnú a neopísateľnú telesnú transformáciu podpíšu nevysvetliteľné sily bezodnej dimenzie v hĺbke zemských útrob, ktorú náhodou "otvoria" baníci v Kaktusových horách amerického západu.
Druhú skupinu by tvorili tematicky rôznorodé poviedky: Strom (inšpirovanú antickou mytológiou), V kryptě (jediná poviedka žánru čierneho humoru) a Vyděděnec, v ktorých rozhodujúcu úlohu pri vzniku hrôzostrašnej atmosféry zohrávajú sily a bytosti zo záhrobia. Posledne menovaná je originálna svojou rozprávačskou perspektívou: z hlavnej postavy (ktorá je súčasne rozprávačom príbehu), bez mena a pôvodu, ktorá žije v dokonalej samote bizarnej krajiny, sa v závere poviedky "stáva" diabolský prízrak, ktorý spoznáva svoju identitu v zrkadlovom odraze.
Osobitné miesto zaujíma rozsiahla poviedka Šepot v temnotách, ktorá patrí takpovediac k Lovecraftovej "klasike". Žánrovo by sme ju mohli označiť ako sci-fi horor. Inšpiráciu mu poskytli predovšetkým Necronomicon (Lovecraft ho vo svojich poviedkach často cituje alebo spomína; ide o grécky preklad arabského textu Al Azif; známy pod označením Kniha mŕtvych mien) arabského básnika Abdula Alhazreda (inšpirovať sa ním nechal aj autor kultového Votrelca - H. R. Giger) a tiež významná astronomická udalosť - objavenie planéty Pluto (v poviedke predstavuje planétu Yuggoth, ktorá je osídlená Cudzincami z vesmíru; treba podotknúť, že Lovecraft bol samoukom v astronómii, dokonca v tejto oblasti publikoval niekoľko štúdií). Príbeh rozpráva o kontakte človeka (akomsi "stretnutí tretieho druhu") s neznámou mimozemskou rasou a z kompozičného hľadiska je v prevažnej miere vybudovaná ako súkromná korešpondencia dvoch amatérskych vedcov-nadšencov. Lovecraft tu rozvíja spomínaný mýtus Cthulhu: ide o kult nasledovníkov neznámej a prastarej rasy Cudzincov, ktorí sa snažia o opätovné získanie vlády nad Zemou. Text obsahuje legendárnu Lovecraftovu fikciu: fonografický záznam rituálu neznámej rasy, ktorej hlas "v mé fantazii se měnil v morbidní ozvěnu přilétající sem přes nezbadatelné propasti z nepředstavitelných, neznámých pekel", s. 22-23).
Pripad Lovecraft II.
Volání Cthulhu a jiné horrory je názov druhého zväzku Lovecraftových spisov vydávaných v nakladateľstve Zlatý kůň. Ďalšiu sedmičku poviedok tvoria nasledovné tituly: Polaris, Slavnost, Krysy ve zdech, Děs redhookské čtvrti, Volání Cthulhu, Chladný vzduch a Alchymista.
Mnoho zo životných osudov a situácii H. P. Lovecrafta sa stalo inšpiráciou pre jeho literárne fikcie. Väčšina jeho poviedok je zasadená do zvláštnych a bizarných miest a zákutí Rhode Islandu, Nového Anglicka a New Yorku - miest, kde Lovecraft strávil prakticky celý svoj život. Rovnakou inšpiráciou sa pre Lovecrafta stali jeho osobné duševné a psychické problémy (predovšetkým nervozita, depresia a nervové vyčerpanie), ako aj obavy z ich dedičného pôvodu (predkovia z otcovej strany boli podozriví z incestu, otec umiera na alkoholizmus a syfilis). Okrem osobných skúseností tvorí druhý inšpiračný zdroj sama literatúra (jeho starý otec bol majiteľom rozsiahlej knižnice), s ktorou sa Lovecraft zoznamuje už vo veku štyroch rokov a ktorá mu neskôr supluje univerzitné vzdelanie (spomínané nervové poruchy mu totiž znemožnili ďalšie štúdium).
Skôr ako prejdem k poviedkam, ktoré sa stali "klasikou" tohto žánru, pár slov k ostatným textom. Pre Lovecraftove poviedky je častá a typická zvláštna naračná perspektíva: rozprávanie sa odohráva ako rekonštrukcia prežitých udalostí, pričom ich hodnovernosť je v úvode spochybnená rozprávačovým duševným stavom (ako následkom z prežitého).
Krátke poviedky ako Chladný vzduch a Alchymista sú vybudované na rovnakom princípe: príčina hrôzostrašnej atmosféry príbehu sa čitateľovi postupne odhaľuje počas jeho rozprávania, aby sa v napokon v poslednej vete iba naplno vyslovilo to, čo už čitateľ prostredníctvom zámerných narážok a náznakoch odhalil (v prvom prípade ide o šialený experiment vedca, manipulujúceho s myšlienkou posmrtného života, v druhom prípade ide o rovnaký motív, avšak v intenciách stredovekých alchymistických praktík a čiernej mágie, ktoré majú poslúžiť ako prostriedok na vykonanie dedičnej pomsty). Inokedy má záver príbehu podobu nečakanej a prekvapivej pointy.
V poviedke Slavnost sa takýto prekvapivý dejový zvrat buduje na kontraste medzi očakávaním a realitou: počas vianočných sviatkov sa do rodného mesta vracia jeden z jeho "stratených synov", aby sa stal nedobrovoľným účastníkom hriešneho a diabolského obradu, kedy sa z podzemných hĺbok vynárajú strašné necronomické bytosti, pričom pointou príbehu je skutočnosť, že opísané udalosti sa akoby odohrali vo sne, akoby mesto a jeho obyvatelia boli iba prízrakom, ktorý náhle zmizne.
Za najlepšiu z krátkych poviedok považujem Polaris: svet sna a reality sa plynulo preľnú a vymenia si svoje miesto; ich spojivkom sa stáva "Polárka, ďábelská a zrůdná, shlíží dolů z černé klenby oblahy a pomrkává děsivě jako šílené bdělé oko, které se zoufale snaží předat jakousi podivnou zprávu a nemůže myslet na nic jiného kromě jejího okamžitého předání" (s. 6).
K spomínanej "klasike" patria poviedky Krysy ve zdech, Děs redhookské čtvrti, Volání Cthulhu. Prvá z nich nám odhalí desivé tajomstvo prastarého šľachtického rodu, poznačeného dedičnou kliatbou, ktorej príčina leží v temných a nekonečne hlbokých pivničných útrobách rozpadnutého a znovu rekonštruovaného šľachtického sídla. Predpoveďou čohosi nečistého a diabolského je nočná prítomnosť neviditeľných vraždiacich krýs v základoch stavby a hrôzostrašný sen prenasledujúci posledného z dedičov sídla, ktoré ho dovedú na "černá mrchoviště plná roztříštěných kostí a rozpolcených lebek!...Na dno některých záře našich svítilen nedosáhla a čišela z nich nepopsatelná hrůza. Třeba tam jsou, pomyslel jsem si, krysy, které spadly do těchto pastí uprostřed temnot při cestě za kořistí v tomto hrůzném Tartaru" (s. 15).
Rovnako podzemie jedného z domov v brooklynskej štvrti Red Hook je bránou do bezrozmerných priestorov Zla, na tróne s kráľovnou Lilith, ktorú vyvolali nesväté rituály, tajné znamenia, nevinné krvavé obete detí a slová: "Ó příteli a noční spoleníku, ty, jenž nacházíš potěchu ve vytí psúůa v rozlité krvi, ty, jenž bloudíš mezi stíny hrobek, ty, jenž lačníš po krvi a děsíš smrtelníky, Gorgo, Mormo, měsíci s tisícem tváří, shlédni se zalíbením na naše oběti" (s. 19).
Ďalší z kľúčových Lovecraftových motívov je predstava Zeme ako miesta, ktoré je obývané bytosťami alebo fenoménmi (bez tvaru alebo v podobe, ktorú nedokáže ľudský rozum pochopiť; z tohto dôvodu Lovecraft často ich neopísateľný tvar pripodobňuje amorfným, slizkým a rôsolovitým telám morských živočíchov) z iných, človeku neznámych dimenzií, vzbudzujúcich hrôzu a des, zlo ukryté v hlbinách zeme alebo morských temnotách. V poviedke Volání Cthulhu Lovecraft vytvára už spomínaný fantastický mýtus Cthulu. Kompozične je poviedka vybudovaná ako tri samostatné rozprávania, ktoré spája zvláštny a tajuplný motív. K jeho náhodnému odhaleniu sa hlavný hrdina dopracuje prostredníctvom pátrania po tajuplných súvislostiach medzi písomnou pozostalosťou jeho prastrýca, prípadom inšpektora Legressa a dokumentom námorníka Johansena (pričom aj ostatné, na prvý pohľad lokálne svetové udalosti, získavajú v tejto perspektíve nový kozmický význam).
Zvláštny basreliéf, ktorý vytvorí akoby vo sne alebo v tranze mladý umelec, podivné sny a blúznenia duševne chorých pacientov, bizarné krvavé rituály a obrady neznámeho kultu ako aj osobné svedectvo námorného dôstojníka, privedú rozprávača na stopu kultu Cthulhu. Zem sa pred mnohými eónmi stala miestom neznámej rasy prichádzajúcej zo vzdialeného vesmíru - tzv. Prastarých alebo Veľkých Starcov: nemajú žiadny z nám známych tvarov vytvorených hmotou. Prastarí zomreli pred mnohými tisíckami rokov, ale pri správnej konštelácii hviezd sa opäť prebudia k životu. Ležia vo svojich kamenných hroboch v kyklopskom meste R´lyeh uprostred Pacifiku a s citlivými bytosťami ľudskej rasy (duševne chorí, umelci...) komunikujú prostredníctvom snov. Táto komunikácia v minulosti prebiehala veľmi často a dala vzniknúť kultu Cthulhu, ktorého centom sú kmene v arabských púšťach. Avšak z neznámych príčin mesto zmizlo v hlbinách oceánu a spojenie sa prerušilo. O tomto kulte nie je nič známe až na pár nejasných narážok v slávnom dvojverší z Alhazredovho Necronomiconu: "Není mrtvé, co navždy múže žít/a sama smrt po aeonech mřít" (s. 28).
Spomínané udalosti však naznačujú, že to, čo by malo naveky zostať neodhalené, sa opäť prebúdza k životu: sen o čomsi neopísateľnom a bezrozmernom, spolu so zvláštnymi hlasom, akoby vychádzajúcim z nekonečnej hĺbky, ktorý sa stane obsedantnou inšpiráciou pre vytvorenie zvláštnej figurálnej plastiky (rovnaký motív neodbytnej myšlienky, ktorá ovláda životy kontaktovaných, nájdeme aj vo filme Blízke stretnutie tretieho druhu) alebo objavenie sa dovtedy neznámej pevniny kdesi v Tichom oceáne: "...na 47° 9´ jižní šířky a 126° 43´ severní délky narazili na pobřeží, kde nalezli směsici bahna, slizu a zarostlého kyklopského zdiva, jež nemohlo být nic jiného než hmatatelná podstata největší hrůzy světa - R´lyeh, přízračné město-mrtvola...geometrie onoho snového místa, jež viděl, je abnormální, ne-eukleidovská a ohavně vzdálená všem sféram a dimenzím, jaké máme my" (s. 31).
Prípad Lovecraft III.
Tretia časť Lovecraftových spisov nesie názov Hrůza v Dunwichi a jiné horrory a tvorí ho šesť poviedok: Hrobka, Ultharské kočky, Obrázek v domě, Pickmanův model, Hrůza v Dunwichi a Ve zdech Eryxu.
Lovecraft sa okrem písania prózy istý čas venoval aj poézii a na jeho tvorbu mali vplyv predovšetkým Thomas Gray, James Thoomson, Pope atď. V próze to boli potom taký autori, ako E. A. Poe (číta ho už vo veku 7. r a Poeove poviedky sa stávajú jeho prvou literárnou inšpiráciou), Lord Dunsany, Arthur Machen, Algernon Blackwood, Robert W. Chambers, Amrose Bierce...
Rozsiahla poviedka Hrůza v Dunwichi patrí k poviedkovému súboru mýtu Cthulhu. Príbeh sa tentoraz odohráva mimo civilizačného a kultúrneho sveta: v divokých a hlbokých temných lesoch, skrývajúcich nepredstaviteľné hrôzy (ich epicentrum leží v okolí dediny Dunwich, kde sa nachádzajú tajomné kamenné stĺpy zoradené do kruhu, ktoré sú prienikom do iných, neznámych svetov; tieto miesta sú obývané starými rodmi, ktoré sú známe svojou čarodejníckou minulosťou, pestovaním čiernej mágie a incestnými rodinnými zväzkami). Aj teraz ide o pokus o návrat Prastarých (starobylej rasy, žijúcej mimo známych priestorov vesmíru; sú bezrozmerní a ich podoba je nepoznateľná, prejavujú sa len prostredníctvom zvláštneho zápachu a strašným dunením), tentoraz prostredníctvom spojenia s ľudskou rasou: Yog-Sothoth, ktorý "je branou. Yog-Sothoth je klíč a strážce brány. Minulost, přítomnost, budoucnost, to vše obsahuje Yog-Sothoth. On ví, kudy Velestaří prošli, kudy stále vedou jejich cesty a proč Je nikdo nemůže spatřit... Yog-Sothoth je klíčm k bráně, ve které se střetávají světy" (s. 21), sa stáva otcom podivných ľudských dvojičiek, ktoré nakoniec zastaví trojica univerzitných intelektuálov za pomoci starých necronomických zaklínadiel.
Žáner sci-fi horroru predstavuje ďalšia rozsiahla poviedka Ve zdech Eryxu. Príbeh sa odohráva v ďalekej budúcnosti na planéte Venuša a je osobnou drámou muža, ktorý sa ocitne v bizarnom a zložitom sklenenom labyrinte-pasci (návnadou je zvláštny kryštál, ktorý sa na zemi používa ako energetická surovina), v ktorej napokon telesným a psychickým vyčerpaním umiera. Poviedka má podobu denníkových záznamov o pocitoch a myšlienkových pochodoch muža, ktoré rekapitulujú jeho neúspešnú snahu a nekonečné pokusy o nájdenie východu, pričom pointa je už vopred predvídateľná: "Stanfield by dosáhl východu, kdyby ušel dvacet dvě nebo dvacet tři stopy, pokud by našel průchod, který ležel přímo za ním - průchod, který v zoufalství a vyčerpání prohlédl" (s. 38). Rovnako ako mŕtvola iného muža, ktorá ležala blízko východu labyrintu (a zvierala v rukách veľký kryštál), keď do jeho útrob Stanfield vstupoval: "Když jsem se dotkl jeho zářivého povrchu, proti své vůli jsem se otřásl - jako bych s nádherným předmětem vzal na sebe také záhubu, které podlehl dřívjejší nositel" (s. 32).
Ostatné krátke poviedky rozvíjajú ďalšie z obľúbených Lovecraftových tém:
záhrobný život a podivné mystérium spojenia života a smrti (v
poviedke Hrobka je hlavný hrdina nepochopiteľným spôsobom osudovo priťahovaný k hrobu jedného z príslušníkov starobylého šľachtického rodu, ktorý nesie hrdinove iniciálky; ona osudovosť pramení z jeho zatajeného skutočného rodinného pôvodu),
pramene umeleckej inšpirácie, ktoré ležia za racionálnymi
hranicami nášho sveta (Pickmanův model sú fotografie, zachytávajúce démonické bytosti, ktoré obývajú temné a neznáme zákutia Bostonu; v poviedke Obrázek v domě sa podivná atmosféra zdanlivo opusteného archaického domu - "Čeho jsem se vlastně bál nebo co jsem si hnusil, to jsem žádným spůsobem nedovedl určit; zdálo se mi však, že celková atmosféra domu čpí hříšným věkem, nepříjemnou obhroublostí a tajemstvím, která by měla být zapomenuta" (s. 10) - vytvorená bizarnou zvukovou kulisou, hrôzostrašnou ilustráciou rituálu kanibalov v knihe Regnum Congo od Pigaffeta, ktorá akoby mimochodom otvorená, leží na stole opustenej izby a nakoniec ešte podivnejším a desivejším rozprávaním majiteľa domu, mení na šialenú skutočnosť) a rozprávkovo - legendické a mytologické príbehy (poviedka Ultharské kočky)
Prípad Lovecraft IV.
Štvrtá časť Lovecraftových zobratých spisov Stín nad Innsmouthem a jiné horrory obsahuje päticu poviedok: Měsíční močál, Bezejmenné město, Pes, On a Stín nad Innsmouthem.
V knižnej podobe vyšlo Lovecraftovo dielo až po jeho smrti v roku 1939. Okrem prác, ktorých autorstvo je nepochybné, Lovecraftova literárna pozostalosť obsahuje jednak nedokončené poviedky, ako aj poviedky dokončené iným autorom a tiež práce, ktoré Lovecraft napísal v spoluautorstve. Navyše, množstvo poviedok autor literárne upravoval pre iných autorov, vydaných pod ich menom.
Ďalší zväzok Lovecraftových poviedok tvoria štyri krátke tituly - Měsíční močál, Bezejmenné město, Pes, On - a jeden rozsiahlejší text - Stín nad Innsmouthem. K najmenej originálnym patrí prvá z menovaných poviedok Měsíční močál: strašidelná atmosféra sa v nej modeluje prostredníctvom zaužívaných horrorových "rekvizít" žánru anglického gotického románu - v tomto prípade panoramatického exteriéru, ktorý tvorí staré šľachtické sídlo zasadené do írskej divokej krajiny s tajomnými močiarmi a rašeliniskami - ako miesto prastarých temných síl - v ktorých nájde smrť posledný z členov starého vznešeného rodu. Rovnako remeselne pôsobí aj poviedka Pes. V nej tvoria zaužívaný horrorový postup záhrobné sily terorizujúce tých, ktorí ich prebudili k životu. "Spúšťačom" nervy drásajúcich nočných udalostí sa stane krádež nefritového amuletu - symbolu kultu požieračov mŕtvol z Lengu v Strednej Ázii ("podivně stylizovaná postava nahrbeného okřídleného psa nebo sfingy s polopsím obličejem a byla skvěle vyřezána starobylým orientálním spůsobem", s. 13), o ktorom údajne píše Alhazred vo svojom Necronomicone. Väčšou mierou originality pri spracúvaní umeleckých postupov, ktoré dnes už tvoria akýsi žánrový invariant (v netvorivej podobe potom máme do činenia so žánrovým klišé) horroru, sa vyznačuje poviedka On: atmosféra nedefinovateľnej hrôzy a strachu sa tu buduje ako kontrast medzi modernou podobou amerického veľkomesta a jeho zdanlivo zabudnutých starobylých základov, na ktorých stojí; akoby pod jeho skutočnou podobou ticho pulzovala jeho skrytá, odvrátená strana.
K najlepším poviedkam tohto výberu patria zostávajúce dva texty. Oba dotvárajú Lovecraftovu literárnu fikciu mýtu Cthulhu. Bezejmenné město ležiace hlboko v arabskej púšti, skrýva pod svojimi tajomnými zrúcaninami priestory oveľa hlbšie a hrôzostrašnejšie: bezodnú hrôzostrašnú priepasť s temným tajomstvom, o ktorej rozprávali príbehy fresiek, ktoré zdobili dávno mŕtve mesto pod zemou, postavené neznámou rasou. Mýtus Cthulhu naplno rezonuje v poviedke Stín nad Innsmouthem. Ide o rozprávanie o niekoľkých hodinách pobytu a šialeného úteku z prístavného mesta Innsmouth v Massachusetts. Nevinná prechádzka mladíka po pamätihodnostiach Nového Anglicka, ktorého zvedavosť je znásobená podivnými rečami o tomto meste, jeho zvláštne vyzerajúcich obyvateľoch a príbehom, o skutočných príčinách tejto telesnej premeny ako aj o hrôzostrašnej histórii mesta z úst miestneho opilca, sa mení na útek o holý život, pred prívržencami sekty Dagona a podivnými morskými bytosťami, ktoré nepochádzajú z tohto sveta. Šokujúca záverečná pointa však z tohto príbehu robí mysterióznu udalosť: mladík postupne prichádza k zisteniu, že jeho náhodné stretnutie s obyvateľmi Innsmouthu, spolu s nevysvetliteľnými snami, ktoré ho začnú po tejto udalosti prenasledovať, bolo zvláštnym riadením osudu a že aj v jeho žilách koluje krv tejto podivnej vesmírnej rasy: "Ph´nglui mglw´nafh Cthulhu R´lyeh wgah´nagl fhtagn ... Ve svém domě v R´lyehu ve snech čeká mrtvý Cthulhu".
V roku 1998 vyšiel v pražskom vydavateľstve Aurora poviedkový súbor Howarda Phillipsa Lovecrafta s názvom Bezejmenné město a jiné povídky (253 s. ISBN 80-85974-46-0). Výber predstavuje zásadný prierez poviedkovou tvorbou autora, ktorý stál pri zrode moderného hororu.
Pre upresnenie treba dodať, že spomínaný výber tiež obsahuje dva texty z pozostalosti, doteraz nepublikované a rozsiahlu štúdiu o poetike tzv. literatúry kozmického strachu (pokiaľ sa nemýlim, v slovenčine vyšla štúdia Nadprirodzená hrôza v literatúre ako samostatná knižná publikácia v roku 1997; písal som o nej v jednom z prvých koxáckych príspevkov).
Vlna záujmu o Lovecraftovo dielo má v našich zemepisných šírkach interval takmer jednej dekády. Na spoločnom československom knižnom trhu sa objavili "rodokapsové" Spisy H. P. Lovecrafta už v roku 1990, pri príležitosti 100. výročia narodenia autora - niekoľkodielnu sériu poviedkových súborov vydávalo nakladateľstvo Zlatý kůň (obálku a titulný list ilustroval Kája Saudek). Poviedkový súbor Bezejmenné město a jiné povídky je tak nostalgickou spomienkou na čitateľské okúzlenie z fiktívneho Lovecraftovho sveta.
Dagon a jiné horrory...
...je názov prvej časti spisov a obsahuje 7 poviedok: Dagon, Strom, Hudba Ericha Zanna, Vyděděnec, V kryptě, Šepot v temnotách a Proměna Juana Romera. Zakladajúca výrazová poloha Lovecraftovej hororovej poetiky - takmer fyzicky prítomná, ťažko vysvetliteľná a záhadná atmosféra, vyvierajúca z temných, neznámych a nekonečne vzdialených sfér vesmíru, ktoré odporujú prírodným zákonom - sa v jednotlivých poviedkach realizuje osobitými prostriedkami a kompozičným postupom. Z tohto hľadiska ich môžeme (aspoň pracovne) zaradiť do niekoľkých skupín.
Prvú skupinu tvoria poviedky Dagon, Hudba Ericha Zanna a Proměna Juana Romera. Spomínaná atmosféra sa v nich realizuje ako nečakané, bizarné a maximálne šokujúce stretnutie s nevysvetliteľným javom alebo fenoménom nadprirodzeného alebo mimozemského pôvodu, ktoré je príčinou doživotnej duševnej traumy a utrpenia, hraničiace s duševnou poruchou.
V poviedke Dagon (ide o autorovu prvú, oficiálne publikovanú poviedku v dnes svetoznámom magazíne Weird Tales) sa stroskotanec ocitne na brehu neznámej a bizarnej pevniny uprostred Tichého oceánu ("Obklopovaly mne rozkádající se zdechliny a další věci, které ani nelze popsat, jež vystupovaly z nechutně páchnoucího bahna té nokončící pláně. Snad by se ani neměl snažit vystihnout pouhými slovy nepopsatelnou ohyzdnost, jež může být obsažena v absolutním tichu a holé nezměrnosti. Nebylo tu nic slyšet a kromě širé plochy černého bahna, nic vidět; avšak naprostá nehybnost a stejnorodost krajiny ve mně vzbudzovaly svíravou hrůzu", s. 5), kde sa stretáva so starobylým náboženským kultom, jeho sakrálnymi artefaktami a samotným bohom ("Nápisy byly psány hieroglyfy, které jsem neznal a nikdy neviděl v žádné knize a jež se většinou skládaly ze stylizovaných symbolů - ryb, úhořů, chobotnic, korýšů, měkkýšů, velryb a jiných vodních živočichů. Několik symbolu zřejmě zobrazovalo cosi mořského, modernímu světu zcela neznámého, ale vzpomínám si, že jsem podobné tvory viděl na oné pláni vyvržené z oceánu", s. 6). Autor tu odkazuje do biblického boha Dagona, ktorému obetovali filištínci (v Starom Zákone sa meno tohto boha spomína v Knihe Sudcov, Knihe Samuelovej I a Paralipomenon I). Poviedka stojí na začiatku Lovecraftovho fantastického mýtu Cthulhu, ktorý autor vytvoril v poviedke Volání Cthulhu (budem o ňom hovoriť nabidúce).
V ďalšej poviedke hrôzostrašnú atmosféru vytvára sugestívna hudba ("Zvuky nebyly odpuzující, ale obsahovaly vibrace, které neměly nic společného s touto planetou", s. 9) nemeckého violončelistu, bývajúceho v manzarde starého domu v stratenej (neexistujúcej?) uličke Rue d´ Auseil. Pointou poviedky je zistenie hlavného hrdinu, že hudobníkovou umeleckou inšpiráciou je výhľad z okna jeho podkrovnej izby, ktorý je prienikom do inej dimenzie ("...neuviděl jsem pod sebou žádné město a žádná přátelská světla zářící ze známých ulic, ale jen černotu vesmíru bez hranic, nepředstavitelného vesmíru, žijíciho pohybem a hudbou a nepřipomínajícího nic pozemského", s. 10).
V poviedke Proměna Juana Romera sa pod bizarnú a neopísateľnú telesnú transformáciu podpíšu nevysvetliteľné sily bezodnej dimenzie v hĺbke zemských útrob, ktorú náhodou "otvoria" baníci v Kaktusových horách amerického západu.
Druhú skupinu by tvorili tematicky rôznorodé poviedky: Strom (inšpirovanú antickou mytológiou), V kryptě (jediná poviedka žánru čierneho humoru) a Vyděděnec, v ktorých rozhodujúcu úlohu pri vzniku hrôzostrašnej atmosféry zohrávajú sily a bytosti zo záhrobia. Posledne menovaná je originálna svojou rozprávačskou perspektívou: z hlavnej postavy (ktorá je súčasne rozprávačom príbehu), bez mena a pôvodu, ktorá žije v dokonalej samote bizarnej krajiny, sa v závere poviedky "stáva" diabolský prízrak, ktorý spoznáva svoju identitu v zrkadlovom odraze.
Osobitné miesto zaujíma rozsiahla poviedka Šepot v temnotách, ktorá patrí takpovediac k Lovecraftovej "klasike". Žánrovo by sme ju mohli označiť ako sci-fi horor. Inšpiráciu mu poskytli predovšetkým Necronomicon (Lovecraft ho vo svojich poviedkach často cituje alebo spomína; ide o grécky preklad arabského textu Al Azif; známy pod označením Kniha mŕtvych mien) arabského básnika Abdula Alhazreda (inšpirovať sa ním nechal aj autor kultového Votrelca - H. R. Giger) a tiež významná astronomická udalosť - objavenie planéty Pluto (v poviedke predstavuje planétu Yuggoth, ktorá je osídlená Cudzincami z vesmíru; treba podotknúť, že Lovecraft bol samoukom v astronómii, dokonca v tejto oblasti publikoval niekoľko štúdií). Príbeh rozpráva o kontakte človeka (akomsi "stretnutí tretieho druhu") s neznámou mimozemskou rasou a z kompozičného hľadiska je v prevažnej miere vybudovaná ako súkromná korešpondencia dvoch amatérskych vedcov-nadšencov. Lovecraft tu rozvíja spomínaný mýtus Cthulhu: ide o kult nasledovníkov neznámej a prastarej rasy Cudzincov, ktorí sa snažia o opätovné získanie vlády nad Zemou. Text obsahuje legendárnu Lovecraftovu fikciu: fonografický záznam rituálu neznámej rasy, ktorej hlas "v mé fantazii se měnil v morbidní ozvěnu přilétající sem přes nezbadatelné propasti z nepředstavitelných, neznámých pekel", s. 22-23).
Pripad Lovecraft II.
Volání Cthulhu a jiné horrory je názov druhého zväzku Lovecraftových spisov vydávaných v nakladateľstve Zlatý kůň. Ďalšiu sedmičku poviedok tvoria nasledovné tituly: Polaris, Slavnost, Krysy ve zdech, Děs redhookské čtvrti, Volání Cthulhu, Chladný vzduch a Alchymista.
Mnoho zo životných osudov a situácii H. P. Lovecrafta sa stalo inšpiráciou pre jeho literárne fikcie. Väčšina jeho poviedok je zasadená do zvláštnych a bizarných miest a zákutí Rhode Islandu, Nového Anglicka a New Yorku - miest, kde Lovecraft strávil prakticky celý svoj život. Rovnakou inšpiráciou sa pre Lovecrafta stali jeho osobné duševné a psychické problémy (predovšetkým nervozita, depresia a nervové vyčerpanie), ako aj obavy z ich dedičného pôvodu (predkovia z otcovej strany boli podozriví z incestu, otec umiera na alkoholizmus a syfilis). Okrem osobných skúseností tvorí druhý inšpiračný zdroj sama literatúra (jeho starý otec bol majiteľom rozsiahlej knižnice), s ktorou sa Lovecraft zoznamuje už vo veku štyroch rokov a ktorá mu neskôr supluje univerzitné vzdelanie (spomínané nervové poruchy mu totiž znemožnili ďalšie štúdium).
Skôr ako prejdem k poviedkam, ktoré sa stali "klasikou" tohto žánru, pár slov k ostatným textom. Pre Lovecraftove poviedky je častá a typická zvláštna naračná perspektíva: rozprávanie sa odohráva ako rekonštrukcia prežitých udalostí, pričom ich hodnovernosť je v úvode spochybnená rozprávačovým duševným stavom (ako následkom z prežitého).
Krátke poviedky ako Chladný vzduch a Alchymista sú vybudované na rovnakom princípe: príčina hrôzostrašnej atmosféry príbehu sa čitateľovi postupne odhaľuje počas jeho rozprávania, aby sa v napokon v poslednej vete iba naplno vyslovilo to, čo už čitateľ prostredníctvom zámerných narážok a náznakoch odhalil (v prvom prípade ide o šialený experiment vedca, manipulujúceho s myšlienkou posmrtného života, v druhom prípade ide o rovnaký motív, avšak v intenciách stredovekých alchymistických praktík a čiernej mágie, ktoré majú poslúžiť ako prostriedok na vykonanie dedičnej pomsty). Inokedy má záver príbehu podobu nečakanej a prekvapivej pointy.
V poviedke Slavnost sa takýto prekvapivý dejový zvrat buduje na kontraste medzi očakávaním a realitou: počas vianočných sviatkov sa do rodného mesta vracia jeden z jeho "stratených synov", aby sa stal nedobrovoľným účastníkom hriešneho a diabolského obradu, kedy sa z podzemných hĺbok vynárajú strašné necronomické bytosti, pričom pointou príbehu je skutočnosť, že opísané udalosti sa akoby odohrali vo sne, akoby mesto a jeho obyvatelia boli iba prízrakom, ktorý náhle zmizne.
Za najlepšiu z krátkych poviedok považujem Polaris: svet sna a reality sa plynulo preľnú a vymenia si svoje miesto; ich spojivkom sa stáva "Polárka, ďábelská a zrůdná, shlíží dolů z černé klenby oblahy a pomrkává děsivě jako šílené bdělé oko, které se zoufale snaží předat jakousi podivnou zprávu a nemůže myslet na nic jiného kromě jejího okamžitého předání" (s. 6).
K spomínanej "klasike" patria poviedky Krysy ve zdech, Děs redhookské čtvrti, Volání Cthulhu. Prvá z nich nám odhalí desivé tajomstvo prastarého šľachtického rodu, poznačeného dedičnou kliatbou, ktorej príčina leží v temných a nekonečne hlbokých pivničných útrobách rozpadnutého a znovu rekonštruovaného šľachtického sídla. Predpoveďou čohosi nečistého a diabolského je nočná prítomnosť neviditeľných vraždiacich krýs v základoch stavby a hrôzostrašný sen prenasledujúci posledného z dedičov sídla, ktoré ho dovedú na "černá mrchoviště plná roztříštěných kostí a rozpolcených lebek!...Na dno některých záře našich svítilen nedosáhla a čišela z nich nepopsatelná hrůza. Třeba tam jsou, pomyslel jsem si, krysy, které spadly do těchto pastí uprostřed temnot při cestě za kořistí v tomto hrůzném Tartaru" (s. 15).
Rovnako podzemie jedného z domov v brooklynskej štvrti Red Hook je bránou do bezrozmerných priestorov Zla, na tróne s kráľovnou Lilith, ktorú vyvolali nesväté rituály, tajné znamenia, nevinné krvavé obete detí a slová: "Ó příteli a noční spoleníku, ty, jenž nacházíš potěchu ve vytí psúůa v rozlité krvi, ty, jenž bloudíš mezi stíny hrobek, ty, jenž lačníš po krvi a děsíš smrtelníky, Gorgo, Mormo, měsíci s tisícem tváří, shlédni se zalíbením na naše oběti" (s. 19).
Ďalší z kľúčových Lovecraftových motívov je predstava Zeme ako miesta, ktoré je obývané bytosťami alebo fenoménmi (bez tvaru alebo v podobe, ktorú nedokáže ľudský rozum pochopiť; z tohto dôvodu Lovecraft často ich neopísateľný tvar pripodobňuje amorfným, slizkým a rôsolovitým telám morských živočíchov) z iných, človeku neznámych dimenzií, vzbudzujúcich hrôzu a des, zlo ukryté v hlbinách zeme alebo morských temnotách. V poviedke Volání Cthulhu Lovecraft vytvára už spomínaný fantastický mýtus Cthulu. Kompozične je poviedka vybudovaná ako tri samostatné rozprávania, ktoré spája zvláštny a tajuplný motív. K jeho náhodnému odhaleniu sa hlavný hrdina dopracuje prostredníctvom pátrania po tajuplných súvislostiach medzi písomnou pozostalosťou jeho prastrýca, prípadom inšpektora Legressa a dokumentom námorníka Johansena (pričom aj ostatné, na prvý pohľad lokálne svetové udalosti, získavajú v tejto perspektíve nový kozmický význam).
Zvláštny basreliéf, ktorý vytvorí akoby vo sne alebo v tranze mladý umelec, podivné sny a blúznenia duševne chorých pacientov, bizarné krvavé rituály a obrady neznámeho kultu ako aj osobné svedectvo námorného dôstojníka, privedú rozprávača na stopu kultu Cthulhu. Zem sa pred mnohými eónmi stala miestom neznámej rasy prichádzajúcej zo vzdialeného vesmíru - tzv. Prastarých alebo Veľkých Starcov: nemajú žiadny z nám známych tvarov vytvorených hmotou. Prastarí zomreli pred mnohými tisíckami rokov, ale pri správnej konštelácii hviezd sa opäť prebudia k životu. Ležia vo svojich kamenných hroboch v kyklopskom meste R´lyeh uprostred Pacifiku a s citlivými bytosťami ľudskej rasy (duševne chorí, umelci...) komunikujú prostredníctvom snov. Táto komunikácia v minulosti prebiehala veľmi často a dala vzniknúť kultu Cthulhu, ktorého centom sú kmene v arabských púšťach. Avšak z neznámych príčin mesto zmizlo v hlbinách oceánu a spojenie sa prerušilo. O tomto kulte nie je nič známe až na pár nejasných narážok v slávnom dvojverší z Alhazredovho Necronomiconu: "Není mrtvé, co navždy múže žít/a sama smrt po aeonech mřít" (s. 28).
Spomínané udalosti však naznačujú, že to, čo by malo naveky zostať neodhalené, sa opäť prebúdza k životu: sen o čomsi neopísateľnom a bezrozmernom, spolu so zvláštnymi hlasom, akoby vychádzajúcim z nekonečnej hĺbky, ktorý sa stane obsedantnou inšpiráciou pre vytvorenie zvláštnej figurálnej plastiky (rovnaký motív neodbytnej myšlienky, ktorá ovláda životy kontaktovaných, nájdeme aj vo filme Blízke stretnutie tretieho druhu) alebo objavenie sa dovtedy neznámej pevniny kdesi v Tichom oceáne: "...na 47° 9´ jižní šířky a 126° 43´ severní délky narazili na pobřeží, kde nalezli směsici bahna, slizu a zarostlého kyklopského zdiva, jež nemohlo být nic jiného než hmatatelná podstata největší hrůzy světa - R´lyeh, přízračné město-mrtvola...geometrie onoho snového místa, jež viděl, je abnormální, ne-eukleidovská a ohavně vzdálená všem sféram a dimenzím, jaké máme my" (s. 31).
Prípad Lovecraft III.
Tretia časť Lovecraftových spisov nesie názov Hrůza v Dunwichi a jiné horrory a tvorí ho šesť poviedok: Hrobka, Ultharské kočky, Obrázek v domě, Pickmanův model, Hrůza v Dunwichi a Ve zdech Eryxu.
Lovecraft sa okrem písania prózy istý čas venoval aj poézii a na jeho tvorbu mali vplyv predovšetkým Thomas Gray, James Thoomson, Pope atď. V próze to boli potom taký autori, ako E. A. Poe (číta ho už vo veku 7. r a Poeove poviedky sa stávajú jeho prvou literárnou inšpiráciou), Lord Dunsany, Arthur Machen, Algernon Blackwood, Robert W. Chambers, Amrose Bierce...
Rozsiahla poviedka Hrůza v Dunwichi patrí k poviedkovému súboru mýtu Cthulhu. Príbeh sa tentoraz odohráva mimo civilizačného a kultúrneho sveta: v divokých a hlbokých temných lesoch, skrývajúcich nepredstaviteľné hrôzy (ich epicentrum leží v okolí dediny Dunwich, kde sa nachádzajú tajomné kamenné stĺpy zoradené do kruhu, ktoré sú prienikom do iných, neznámych svetov; tieto miesta sú obývané starými rodmi, ktoré sú známe svojou čarodejníckou minulosťou, pestovaním čiernej mágie a incestnými rodinnými zväzkami). Aj teraz ide o pokus o návrat Prastarých (starobylej rasy, žijúcej mimo známych priestorov vesmíru; sú bezrozmerní a ich podoba je nepoznateľná, prejavujú sa len prostredníctvom zvláštneho zápachu a strašným dunením), tentoraz prostredníctvom spojenia s ľudskou rasou: Yog-Sothoth, ktorý "je branou. Yog-Sothoth je klíč a strážce brány. Minulost, přítomnost, budoucnost, to vše obsahuje Yog-Sothoth. On ví, kudy Velestaří prošli, kudy stále vedou jejich cesty a proč Je nikdo nemůže spatřit... Yog-Sothoth je klíčm k bráně, ve které se střetávají světy" (s. 21), sa stáva otcom podivných ľudských dvojičiek, ktoré nakoniec zastaví trojica univerzitných intelektuálov za pomoci starých necronomických zaklínadiel.
Žáner sci-fi horroru predstavuje ďalšia rozsiahla poviedka Ve zdech Eryxu. Príbeh sa odohráva v ďalekej budúcnosti na planéte Venuša a je osobnou drámou muža, ktorý sa ocitne v bizarnom a zložitom sklenenom labyrinte-pasci (návnadou je zvláštny kryštál, ktorý sa na zemi používa ako energetická surovina), v ktorej napokon telesným a psychickým vyčerpaním umiera. Poviedka má podobu denníkových záznamov o pocitoch a myšlienkových pochodoch muža, ktoré rekapitulujú jeho neúspešnú snahu a nekonečné pokusy o nájdenie východu, pričom pointa je už vopred predvídateľná: "Stanfield by dosáhl východu, kdyby ušel dvacet dvě nebo dvacet tři stopy, pokud by našel průchod, který ležel přímo za ním - průchod, který v zoufalství a vyčerpání prohlédl" (s. 38). Rovnako ako mŕtvola iného muža, ktorá ležala blízko východu labyrintu (a zvierala v rukách veľký kryštál), keď do jeho útrob Stanfield vstupoval: "Když jsem se dotkl jeho zářivého povrchu, proti své vůli jsem se otřásl - jako bych s nádherným předmětem vzal na sebe také záhubu, které podlehl dřívjejší nositel" (s. 32).
Ostatné krátke poviedky rozvíjajú ďalšie z obľúbených Lovecraftových tém:
záhrobný život a podivné mystérium spojenia života a smrti (v
poviedke Hrobka je hlavný hrdina nepochopiteľným spôsobom osudovo priťahovaný k hrobu jedného z príslušníkov starobylého šľachtického rodu, ktorý nesie hrdinove iniciálky; ona osudovosť pramení z jeho zatajeného skutočného rodinného pôvodu),
pramene umeleckej inšpirácie, ktoré ležia za racionálnymi
hranicami nášho sveta (Pickmanův model sú fotografie, zachytávajúce démonické bytosti, ktoré obývajú temné a neznáme zákutia Bostonu; v poviedke Obrázek v domě sa podivná atmosféra zdanlivo opusteného archaického domu - "Čeho jsem se vlastně bál nebo co jsem si hnusil, to jsem žádným spůsobem nedovedl určit; zdálo se mi však, že celková atmosféra domu čpí hříšným věkem, nepříjemnou obhroublostí a tajemstvím, která by měla být zapomenuta" (s. 10) - vytvorená bizarnou zvukovou kulisou, hrôzostrašnou ilustráciou rituálu kanibalov v knihe Regnum Congo od Pigaffeta, ktorá akoby mimochodom otvorená, leží na stole opustenej izby a nakoniec ešte podivnejším a desivejším rozprávaním majiteľa domu, mení na šialenú skutočnosť) a rozprávkovo - legendické a mytologické príbehy (poviedka Ultharské kočky)
Prípad Lovecraft IV.
Štvrtá časť Lovecraftových zobratých spisov Stín nad Innsmouthem a jiné horrory obsahuje päticu poviedok: Měsíční močál, Bezejmenné město, Pes, On a Stín nad Innsmouthem.
V knižnej podobe vyšlo Lovecraftovo dielo až po jeho smrti v roku 1939. Okrem prác, ktorých autorstvo je nepochybné, Lovecraftova literárna pozostalosť obsahuje jednak nedokončené poviedky, ako aj poviedky dokončené iným autorom a tiež práce, ktoré Lovecraft napísal v spoluautorstve. Navyše, množstvo poviedok autor literárne upravoval pre iných autorov, vydaných pod ich menom.
Ďalší zväzok Lovecraftových poviedok tvoria štyri krátke tituly - Měsíční močál, Bezejmenné město, Pes, On - a jeden rozsiahlejší text - Stín nad Innsmouthem. K najmenej originálnym patrí prvá z menovaných poviedok Měsíční močál: strašidelná atmosféra sa v nej modeluje prostredníctvom zaužívaných horrorových "rekvizít" žánru anglického gotického románu - v tomto prípade panoramatického exteriéru, ktorý tvorí staré šľachtické sídlo zasadené do írskej divokej krajiny s tajomnými močiarmi a rašeliniskami - ako miesto prastarých temných síl - v ktorých nájde smrť posledný z členov starého vznešeného rodu. Rovnako remeselne pôsobí aj poviedka Pes. V nej tvoria zaužívaný horrorový postup záhrobné sily terorizujúce tých, ktorí ich prebudili k životu. "Spúšťačom" nervy drásajúcich nočných udalostí sa stane krádež nefritového amuletu - symbolu kultu požieračov mŕtvol z Lengu v Strednej Ázii ("podivně stylizovaná postava nahrbeného okřídleného psa nebo sfingy s polopsím obličejem a byla skvěle vyřezána starobylým orientálním spůsobem", s. 13), o ktorom údajne píše Alhazred vo svojom Necronomicone. Väčšou mierou originality pri spracúvaní umeleckých postupov, ktoré dnes už tvoria akýsi žánrový invariant (v netvorivej podobe potom máme do činenia so žánrovým klišé) horroru, sa vyznačuje poviedka On: atmosféra nedefinovateľnej hrôzy a strachu sa tu buduje ako kontrast medzi modernou podobou amerického veľkomesta a jeho zdanlivo zabudnutých starobylých základov, na ktorých stojí; akoby pod jeho skutočnou podobou ticho pulzovala jeho skrytá, odvrátená strana.
K najlepším poviedkam tohto výberu patria zostávajúce dva texty. Oba dotvárajú Lovecraftovu literárnu fikciu mýtu Cthulhu. Bezejmenné město ležiace hlboko v arabskej púšti, skrýva pod svojimi tajomnými zrúcaninami priestory oveľa hlbšie a hrôzostrašnejšie: bezodnú hrôzostrašnú priepasť s temným tajomstvom, o ktorej rozprávali príbehy fresiek, ktoré zdobili dávno mŕtve mesto pod zemou, postavené neznámou rasou. Mýtus Cthulhu naplno rezonuje v poviedke Stín nad Innsmouthem. Ide o rozprávanie o niekoľkých hodinách pobytu a šialeného úteku z prístavného mesta Innsmouth v Massachusetts. Nevinná prechádzka mladíka po pamätihodnostiach Nového Anglicka, ktorého zvedavosť je znásobená podivnými rečami o tomto meste, jeho zvláštne vyzerajúcich obyvateľoch a príbehom, o skutočných príčinách tejto telesnej premeny ako aj o hrôzostrašnej histórii mesta z úst miestneho opilca, sa mení na útek o holý život, pred prívržencami sekty Dagona a podivnými morskými bytosťami, ktoré nepochádzajú z tohto sveta. Šokujúca záverečná pointa však z tohto príbehu robí mysterióznu udalosť: mladík postupne prichádza k zisteniu, že jeho náhodné stretnutie s obyvateľmi Innsmouthu, spolu s nevysvetliteľnými snami, ktoré ho začnú po tejto udalosti prenasledovať, bolo zvláštnym riadením osudu a že aj v jeho žilách koluje krv tejto podivnej vesmírnej rasy: "Ph´nglui mglw´nafh Cthulhu R´lyeh wgah´nagl fhtagn ... Ve svém domě v R´lyehu ve snech čeká mrtvý Cthulhu".
Spisy H.P. Lovecrafta