Tieň osudu
Už skoro celý týždeň som sa prehrabával vo svojej zbierke starých novín, ktorú som našiel na povale nášho rodinného baráku ešte v dobe keď som nevedel poriadne ani čítať. Mal som ju uloženú v ťažkých zaprášených truhliciach, ktoré tam nehybne stoja odvtedy ako ich tam schoval kedysi môj otec. Hľadal som nejaké články o Bergmanovej továrni, ktorá vraj vyhorela pred 20 rokmi za zvláštnych okolností. Bola neskorá noc, všetci už spali a mne sa tiež začalo zívať. Vonku navyše lialo ako z krhle a kvapky dažďa divoko tancovali po streche a parapetách. Ani neviem ako som zaspal keď ma z ničoho nič trhlo. Začul som ako zúrivo zareval telefón, tak som rýchlo dvihol a na dráte bol kámoš Tom. Povedal mi len, že má skvelý nápad a zajtra keď príde, tak mi vysvetlí o čo ide. Chcel som aby mi to prezradil teraz, no flegmaticky len odvrkol, že až zajtra, a položil. Tom bol vždy taký tajnostkár, všetci sme ho volali „Psycho“, Tom Psycho, pretože mal rôzne divné a nečakané nápady. V posledných rokoch sa napríklad prechádzal nočným cintorínom, len aby zistil čo je to skutočný strach a ako s ním bojovať. Veril, že na týchto miestach prebýva mnoho duší a myslel si, že by s nimi mohol nadviazať kontakt. Bol veľmi vychudnutý, nosil ťažké "popolníky" a vlasy mal vyčesané dohora. Väčšina ľudí ho nemala rada, ale my sme sa s ním nikdy nenudili. Na druhý deň dobehol ešte pred obedom a povedal mi nech sa vykašlem na noviny, vraj chodieval posledné dni tajne do Bergmanovej továrne a včera tam začul akési podivné zvuky. Tak sa zľakol, že by tam už nešiel sám. Po dlhom váhaní ma ale presvedčil aby sme tam dnes v noci vyrazili. Na jednej strane som sa tešil, ale zároveň aj bál, pretože sa o nej hovorilo veľa podivných historiek. Vedel som však, že väčšina z nich sú len také táraniny. Bergmanovu továreň vlastnil kedysi Tomov starý otec, ktorý bol najväčším nervákom v širokom okolí! S prichádzajúcim večerom rástla vo mne nervozita. Vonku sme sa stretli asi 15 minút po polnoci takže nikto vlastne nevedel o našom tajnom pláne. Zobrali sme so sebou len dve baterky a poriadny kus odvahy. Od nášho domu je továreň vzdialená juhovýchodne asi 3 míle, ale keďže zase pršalo, museli sme sa brodiť bahnitou cestou za mestom. Šli sme s vypnutými svetlami aby nás náhodou niekto nevidel. Bol som dosť nahnevaný že práve teraz musí pršať, akoby nás aj sama príroda varovala pred týmto nočným výletom. Onedlho sme sa už ocitli pred ostnatým plotom, ktorý ju mal chrániť pred nezvanými hosťami ako sme boli my. Tom ale dobre poznal všetky cesty ako sa dostať dnu, kam možno chodia bezdomovci, feťáci a podobná háveď. Továreň vyzerala desivo a pusto aj cez deň, nie to ešte v noci, a pri pomyslení že tam stretneme nejakého podivína, mi prešiel chrbtom mráz. Spoliehal som sa na Tomovu intuíciu, ktorá ho zatiaľ nikdy nesklamala. Len čo sme vstúpili medzi múry továrne, ovalil nás poriadny zápach neznámeho pôvodu, pochádzajúci zrejme z nejakého chemického sajrajtu. Každý krok sprevádzal vír prachu z podlahy, ktorý sa lepil na naše bahnité oblečenie ako muchy na med. Staré ošarpané steny boli zohyzdené akýmisi šedými kresbami pripomínajúcimi zdeformované ľudské postavy, takže niekedy sme ani nevedeli či sú to len kresby, alebo skutočné tiene. Museli sme byť stále v strehu! Snažili sme sa ísť čo najtichšie, no zrazu sa za nami ozvala strašná rana, rýchlo sme zhasli, čupli si a čakali čo bude nasledovať. Nebolo nám všetko jedno, v tom tichu som počul len dunivý tlkot svojho srdca. Len čo sme nabrali trochu odvahy, zasvietili sme tým smerom, ale videli sme len ako sa k nám valí kúdeľ prachu. Zhodli sme sa na tom, že to mohla spadnúť nejaká omietka, alebo niečo podobné.
Rozmýšľali sme či by nebolo lepšie sa vrátiť domov, ale Tom mi chcel za každú cenu ukázať miestnosť, kde počul tie divné zvuky. Spoločnosť nám robili miestne potkany, ktoré sa nám z času na čas prepletali pod nohami, zrejme boli riadne vyhladované v tejto opustenej továrni. Inšie by nám nechýbalo, len aby niektorý z nich zaútočil. Z neznámej diaľky bolo chvíľami počuť tlmené dunenie a vedeli sme, že tým smerom treba ísť, vtedy ho počul aj Tom. Na každom kroku som zavadil o pavučinu, tak sme museli vyzerať ako z hororu, hehe. Dokonca sme narazili aj na pár ľudských kostí rozhádzaných po zemi a kúsky rozbitých lebiek, všetko dokonale obalené v pavučinách, čo znamenalo, že tu museli ležať snáď aj niekoľko rokov. V mysli sa mi hneď začali premietať rôzne scenáre čo sa tu asi mohlo počas tých rokov diať, a to mi na odvahe moc nepridalo. Prišli sme k nejakému starému oknu s rozbitým sklom a pri pohľade von som zistil, že sme v poriadnej výške, vonku už prestalo pršať a bolo počuť zavíjanie vlkov, do tváre mi vial nočný chladný vzduch. Tom na mňa zakričal, aby som k nemu rýchlo dobehol...našiel na zemi akési zdrapy dokrčených novín a zdal sa mi akýsi vyplašený, ukázal mi v nich svoju fotku pri ktorej bolo písané, že sa stratil a hľadá ho polícia. Obaja sme sa na seba nechápavo pozreli a nemohli sme tomu uveriť, čo má toto znamenať?? Tom si pre istotu vytrhol tú stránku a strčil si ju do vrecka. Nemal som pri sebe žiadne hodinky, tak sme ani nevedeli koľko je hodín. Továreň bola natoľko veľká, že tu človek zablúdi raz dva, šli sme len smerom odkiaľ prichádzalo to tlmené dunenie. Zišli sme po vŕzgajúcich starých schodoch a pred nami boli dvere, ktoré sme nemohli za boha otvoriť. Dohodli sme sa, že sa skúsime obaja rozbehnúť a nohami ich vykopneme. To sa nám na tretí krát podarilo, no ocitli sme sa na zemi plnej prachu. Bola to divná miestnosť o veľkosti 1x3 metre. Zrazu sa začali rozsvecovať dve žiarovky, ktoré krúžili okolo seba vo vzduchu! Stále silnejšie svetlo nás až oslepovalo a keď dosiahla žiara maximum, obe naraz praskli a rozleteli sa na zem. Tak toto keby som niekomu povedal, určite mi neuverí! Rýchlo sme sa radšej pratali hore schodmi a museli sme nájsť nejakú inú cestu. Už som ani neveril, že je toto skutočnosť, snáď sa mi to len sníva!? Pozrel som von oknom a zase pršalo, ani vlci už nespievali, spustila sa hmla, proste ideálny čas na takýto výlet. Pomaly mi začalo aj škŕkať v žalúdku, lenže nemali sme nič pri sebe, jedine uloviť nejakého potkana, hehe. Na stoloch ležali rôzne nádoby s podivne zapáchajúcimi tekutinami v ktorých plávali mŕtve muchy a iná háveď. Aj zo stropu niečo kvapkalo, zrejme dážď si našiel pukliny v streche, ale keď som si to utieral rukou, bolo to akési lepkavé, fuuuj, a ten zápach, sem už asi nikdy nepôjdem. Tom začal postupne rozpoznávať kde sa nachádzame a hovoril, že sme už celkom blízko tej miestnosti. Ocitli sme sa na dlhej chodbe s dverami uprostred a spoza nich vychádzal ten zvuk. Dvere boli nanešťastie zamknuté visiacim zámkom, tak sme sa rozlúčili s nádejou, že by sme ich nejako otvorili. Skúšali sme do nich búchať, ale nič sa nedialo. Tom dostal skvelý nápad, nejako sa dostať nad tú miestnosť a posvietiť si do nej zvrchu. Vyzerala byť poriadne vysoká, aj 26 stôp. Ako tak sa nám podarilo dostať sa nad ňu a drevená podlaha so štrbinami dávala určitú šancu. Snažili sme sa nejakými železnými tyčami vypáčiť niektorú dosku podlahy, ale nešlo to, až zrazu sa pod Tomom prepadla zem a pri páde som ho stihol ešte zachytiť za ruku. Kričal ako o život, no zrazu ho niečo chytilo a vytrhlo mi ho z ruky obrovskou silou. Baterkou som zasvietil dole a to čo som zbadal ma totálne ochromilo! Obrovská masívna postava s dlhými, tenkými, šiestimi, pavúčími rukami! Dlhý krk a na ňom maličká hlava s troma vytreštenými, zvieracími očami, ktoré zbadali moje svetlo. Rukami sa začala načahovať po mne, ale rýchlo som odskočil a utekal čo mi nohy stačili. Potkýňal som sa o všemožné haraburdie a ani neviem ako som sa dostal von z továrne. Lialo ako besné, no v tejto chvíli mi to bolo jedno. Domov som prišiel celý zničený a špinavý. Všetko oblečenie som radšej vyhodil do odpadu. Nikomu som o tomto nešťastí nepovedal, všetci si mysleli že Tom jednoducho utiekol z domu a ani polícii sa ho nemohlo podariť nájsť. Na túto udalosť, ktorá sa stala pred 30 rokmi som si spomenul, keď som v novinách objavil krátky článok o Bergmanovej továrni...
Storm
Rozmýšľali sme či by nebolo lepšie sa vrátiť domov, ale Tom mi chcel za každú cenu ukázať miestnosť, kde počul tie divné zvuky. Spoločnosť nám robili miestne potkany, ktoré sa nám z času na čas prepletali pod nohami, zrejme boli riadne vyhladované v tejto opustenej továrni. Inšie by nám nechýbalo, len aby niektorý z nich zaútočil. Z neznámej diaľky bolo chvíľami počuť tlmené dunenie a vedeli sme, že tým smerom treba ísť, vtedy ho počul aj Tom. Na každom kroku som zavadil o pavučinu, tak sme museli vyzerať ako z hororu, hehe. Dokonca sme narazili aj na pár ľudských kostí rozhádzaných po zemi a kúsky rozbitých lebiek, všetko dokonale obalené v pavučinách, čo znamenalo, že tu museli ležať snáď aj niekoľko rokov. V mysli sa mi hneď začali premietať rôzne scenáre čo sa tu asi mohlo počas tých rokov diať, a to mi na odvahe moc nepridalo. Prišli sme k nejakému starému oknu s rozbitým sklom a pri pohľade von som zistil, že sme v poriadnej výške, vonku už prestalo pršať a bolo počuť zavíjanie vlkov, do tváre mi vial nočný chladný vzduch. Tom na mňa zakričal, aby som k nemu rýchlo dobehol...našiel na zemi akési zdrapy dokrčených novín a zdal sa mi akýsi vyplašený, ukázal mi v nich svoju fotku pri ktorej bolo písané, že sa stratil a hľadá ho polícia. Obaja sme sa na seba nechápavo pozreli a nemohli sme tomu uveriť, čo má toto znamenať?? Tom si pre istotu vytrhol tú stránku a strčil si ju do vrecka. Nemal som pri sebe žiadne hodinky, tak sme ani nevedeli koľko je hodín. Továreň bola natoľko veľká, že tu človek zablúdi raz dva, šli sme len smerom odkiaľ prichádzalo to tlmené dunenie. Zišli sme po vŕzgajúcich starých schodoch a pred nami boli dvere, ktoré sme nemohli za boha otvoriť. Dohodli sme sa, že sa skúsime obaja rozbehnúť a nohami ich vykopneme. To sa nám na tretí krát podarilo, no ocitli sme sa na zemi plnej prachu. Bola to divná miestnosť o veľkosti 1x3 metre. Zrazu sa začali rozsvecovať dve žiarovky, ktoré krúžili okolo seba vo vzduchu! Stále silnejšie svetlo nás až oslepovalo a keď dosiahla žiara maximum, obe naraz praskli a rozleteli sa na zem. Tak toto keby som niekomu povedal, určite mi neuverí! Rýchlo sme sa radšej pratali hore schodmi a museli sme nájsť nejakú inú cestu. Už som ani neveril, že je toto skutočnosť, snáď sa mi to len sníva!? Pozrel som von oknom a zase pršalo, ani vlci už nespievali, spustila sa hmla, proste ideálny čas na takýto výlet. Pomaly mi začalo aj škŕkať v žalúdku, lenže nemali sme nič pri sebe, jedine uloviť nejakého potkana, hehe. Na stoloch ležali rôzne nádoby s podivne zapáchajúcimi tekutinami v ktorých plávali mŕtve muchy a iná háveď. Aj zo stropu niečo kvapkalo, zrejme dážď si našiel pukliny v streche, ale keď som si to utieral rukou, bolo to akési lepkavé, fuuuj, a ten zápach, sem už asi nikdy nepôjdem. Tom začal postupne rozpoznávať kde sa nachádzame a hovoril, že sme už celkom blízko tej miestnosti. Ocitli sme sa na dlhej chodbe s dverami uprostred a spoza nich vychádzal ten zvuk. Dvere boli nanešťastie zamknuté visiacim zámkom, tak sme sa rozlúčili s nádejou, že by sme ich nejako otvorili. Skúšali sme do nich búchať, ale nič sa nedialo. Tom dostal skvelý nápad, nejako sa dostať nad tú miestnosť a posvietiť si do nej zvrchu. Vyzerala byť poriadne vysoká, aj 26 stôp. Ako tak sa nám podarilo dostať sa nad ňu a drevená podlaha so štrbinami dávala určitú šancu. Snažili sme sa nejakými železnými tyčami vypáčiť niektorú dosku podlahy, ale nešlo to, až zrazu sa pod Tomom prepadla zem a pri páde som ho stihol ešte zachytiť za ruku. Kričal ako o život, no zrazu ho niečo chytilo a vytrhlo mi ho z ruky obrovskou silou. Baterkou som zasvietil dole a to čo som zbadal ma totálne ochromilo! Obrovská masívna postava s dlhými, tenkými, šiestimi, pavúčími rukami! Dlhý krk a na ňom maličká hlava s troma vytreštenými, zvieracími očami, ktoré zbadali moje svetlo. Rukami sa začala načahovať po mne, ale rýchlo som odskočil a utekal čo mi nohy stačili. Potkýňal som sa o všemožné haraburdie a ani neviem ako som sa dostal von z továrne. Lialo ako besné, no v tejto chvíli mi to bolo jedno. Domov som prišiel celý zničený a špinavý. Všetko oblečenie som radšej vyhodil do odpadu. Nikomu som o tomto nešťastí nepovedal, všetci si mysleli že Tom jednoducho utiekol z domu a ani polícii sa ho nemohlo podariť nájsť. Na túto udalosť, ktorá sa stala pred 30 rokmi som si spomenul, keď som v novinách objavil krátky článok o Bergmanovej továrni...
Storm