K napísaniu tohto príbehu ma inšpirovali moje vlastné sny...
Bola neskorá jeseň, čoho najväčším nedostatkom boli krátke dni. Nebývam často so svojou rodinou a keď už prídem raz za čas domov, vždy sa snažím seba aj ich vytrhnúť zo stereotypu, aby sme si naše spoločné dni čo najviac vryli do spomienok. Vypadli sme do prírody na miesto, ktoré som dôkladne poznala z detstva, no čas ma ukrácal o tieto výlety čoraz viac. Život zabiehal do jednotvárnosti a to ma vždy vedelo poriadne nasrať! Tieto miesta ma unášali mysľou do bezstarostnej minulosti, x - krát som tadiaľto lietala s bratom, nadchýnali sme sa objavovaním nových krás, ktorých toto miesto malo neúrekom. Nikdy nezabudnem na záhadné zrúcaniny, ktoré sa týčili nalepené pri sebe, majestátne a hrdo, boli to nebezpečné monumenty, ktoré nás odjakživa priťahovali ako magnet. Žrali sme temné tunely, ktorými boli pospájané, so vzrušením sme stúpali po práchnivých schodoch drevenej zvonice, ktorej strop sa nám prebáral pod nohami, naháňali sme sa po hradbách, ktorých kamene sa pod našou ťarchou zosúvali do ničoty... Zvláštnosťou tejto krajiny bolo, že mala viditeľne bohatú minulosť, no momentálne tu žije len pár ľudí, ktorí ani príliš nechodia von, nekomunikujú medzi sebou, vlastne tu takmer nikoho nepoznám. Krajina mala aj ďalšie klenoty, ktorými boli jaskyne, príliš veľa jaskýň na tak malé územie. Kedysi sme narazili na vchod, ktorým nás čierna skala pohltila na niekoľko hodín... Žil v nej človek, ďaleko od civilizácie, tak opustený, že ho nesmierne potešila naša prítomnosť a previedol nás zradnými chodbami jaskyne, no keď chcel s nami komunikovať, uvedomil si, že za tie roky čo neprehovoril ani slovo takmer zabudol rozprávať... Ďalšie jaskyne boli v nádherných skalách, ostrých ako britva s kovovo sivým leskom, nepravidelných tvarov, úzkych a pôsobiacich veľmi nedôveryhodne, hoci neodolateľne krásne. Všade som pociťovala tú magnetickú silu, veľakrát sme stáli pred tmavým otvorom, ktorý ústil do hlbokej, naoko bezodnej priepasti a váhali... No už pri prvej návšteve tohto miesta nás nejaký divný chlap vystríhal, že sa tam strácajú ľudia, že doteraz sa odtiaľ nikto živý nevrátil. Po mnoho rokov sme sa kolo tých skál motali, no vždy nás niečo "varovalo", cítili sme nadpozemský strach, neraz sa z priepasti ozýval spev alebo plač, inokedy odtiaľ chŕlila žiara oslepujúca a hrôzostrašná, vždy sme odtiaľ zbabelo zdupkali... No nikdy sme to nevzdali definitívne, šli sme tam zas a zas... Neďaleko odtiaľ sme po šumivom speve vĺn objavili očarujúci vodopád, ktorého prúd bol prudký a nemilosrdný, drsný ako príroda kolo nás, všetko tu bolo tak úchvatné a nebezpečné, lákalo nás do svojich osídiel, no zároveň nás varovalo pred všadeprítomným pachom akoby smrti samotnej... Vždy tu bolo čo objavovať, bola to naša vášeň, ťažko sa dajú opísať pocity, ktoré sme vtedy prežívali, v podstate sme si ani neuvedomovali neprítomnosť ľudí. Vôbec nám nechýbali, bol to náš svet. Vždy sme sa vracali až keď už slnko usínalo na ostrých vrcholcoch smrekov. Blúdili sme začarovaným lesom v posledných milosrdných lúčoch a pociťovali sme rešpekt voči noci. Spomínam si na jeden podvečer - krajina nás opäť zradila - zablúdili sme! Začuli sme slabé vzlykanie - akoby malé dievčatko, no nikoho sme nevideli. A vôbec, čo by robilo teraz v lese? Zbadali sme svetielka, desiatky svetielok sa pohojdávalo vo vánku, hoci bol veľký problém predrať sa k nim, to miesto príliš vábilo našu zvedavosť. Les bol hustý, zvláštne pocity strachu a vzrušenia nami lomcovali a keď sme sa konečne dostali k žiare, bola to opäť žiara smrti. V lese hustom a tmavom pomedzi hrubé stromy, ktoré tu rástli večnosť, s kmeňmi hrubočiznými a komicky pokrútenými, malé mĺkve sviece ožarovali náhrobné kamene, starý cintorín, veľmi starý... Vystrašení bizarným poznaním upaľovali sme odtiaľ ako o život, nebol ani čas premýšľať nad tým, kto v prastarom lese mohol zapáliť tie sviece... Za hodinku sme už boli doma a mama ani tentoraz nemala otázky kde sme boli, vedela kde sa túlame, hnevala sa a mnoho ráz nám to zakázala, že je to veľmi nebezpečné miesto, no nikdy nám nič viac neprezradila, aj keď hrôza v jej očiach vrela. Mám mnoho vzrušujúcich spomienok z detstva, o ktoré som sa pripravila odchodom do reality, prišla dospelosť, práca a... nuda. Niežeby som sa až tak nudila, ale nedá sa to ani zrovnať, život nabral obrátky a magnetizmus ma raz za čas prilákal naspäť, kde akoby už na mňa čakali brat s mamou, ktorí medzitým takmer nechodili von, s nikým sa nerozprávali... Bola to povinnosť voči im aj voči mne, aby som ich zobrala "tam"... Všimla som si ich čoraz väčšiu uzavretosť, ale to som aj ja, vždy som bola iná, utiahnutá, žila som pre nebezpečenstvo a vďaka nemu. Naozaj dlho som sa tu neukázala, cítila som silnú mágiu kraja, ktorý však vypadá akosi inak, neviem prečo...
Mama mi chaoticky rozpráva o akejsi tragédii, cítim nebezpečenstvo vo vzduchu, napätie a vzrušenie... Musím tam ísť, pozrieť sa, čo sa vlastne stalo. Stihneme to do súmraku? Je to vraj blízko, miesto, kde som nikdy nebola, o ktorom som dosiaľ nepočula... Hrad v skale. Vyrážame popri potoku, počujem šepot vĺn padajúcich strmhlav zo skál, už ho vidím, môj vodopád, stále je taký nádherný, neskrotený, nepokorený a divý, cítim, ba takmer počujem biť svoje srdce. Sliedim na bočnú skalu na jednu z nedostupných jaskynných hladných úst, kde som zatiaľ nebola, no pamätám si povesť, že všetky jaskyne sú tu pospájané... No mama ma ťahá ďalej, kde moje nohy ešte nevkročili. Krajina mi je čoraz viac cudzia, hoci je tak blízko... Stratil sa nám brat, no po chvíli sa opäť zjavuje, strach mu šialene tleje v očiach, no mlčí. Podľa opisu spoznávam hrad - no hrad, moc sa to na hrad nepodobá, drevené oblúkovité hradby lemujú lesný chodník ďalej do neznáma... Drevená stavba dýcha rokmi, no je zjavne udržiavaná, čomu napovedá nielen chodník, skrátka zovšadiaľ tu dýcha život... Zo skalných priečinkov sa ozývajú hlasy, veľmi impulzívne, kričia, spievajú, vadia sa no vôbec im nie je rozumieť... Pohľad dovnútra skalného útvaru ma uvádza do rozpakov, v chladnej kamennej izbe je krčma so všetkým čo k tomu patrí, roky som si myslela že tu nie je ani živáčika, no tu je ľudí viac než dosť! Moje prekvapenie nepozná hraníc. Chlapi upriamili pozornosť na nás a mňa ovládla silná vlna odporu - boli všetci nejakí divní - neviem prečo, akoby znetvorení, odpudzujúci... Nebol čas na otázky, mama nečakala a valila si to ďalej, čoraz hlbšie do lesa... Vnárali sme sa do čoraz väčšej temnoty, stromy nás olizovali a opäť vypľúvali, až sme sa ponorili do tmy - zvláštnej tmy, kde tma nebola čierna, bola viditeľná! Tunely s nejakou podivnou galériou obrazov, z každého motívu 2 podoby - "predtým" a "potom". Spoznala som moje obľúbené zrúcaniny - v období "potom", prekvapila ma ich predošlá podoba, vznešené majestátne stavby dýchali dokonalosťou, uprostred s nejakou vysokou vežou zrejme slúžiacou na pozorovanie, ktorá tam už dnes nestojí, celá stavba mala bizarné nepravidelné tvary, akoby sa vlnili, akoby ani nepochádzali z tohto sveta, mali naozaj zvláštne čaro... Ďalej tam boli portréty ľudí, niektorých som narýchlo spoznala z krčmy, samozrejme z obrazov "potom". Predtým to boli sympatickí a krásni ľudia... V očiach sa mi zračili obrovské otázniky, na ktoré som dostala jedinú odpoveď, nečakanú, prekvapujúcu, ba priam šokujúcu, ale nakoniec nie tak úplne nezmyselnú... "Magnetizmus". Ten magnet, čo ma vždy priťahoval na tieto miesta, bol skutočný! Portréty nemali konca, dlhočizný tunel zohyzdených tvárí sa rinul, točil, zužoval a zas rozširoval... Začuli sme hlasy, zbadali tiene, ktoré sa približovali spredu aj zozadu, pocity strachu znehybnievali naše telá. Upútal ma jeden z obrazov - znázorňoval nejaký chodník v lese, ktorý stúpal a splýval s čudesnými schodmi, schody do lesa, strácajúce sa niekde na temene hory, no rozširovali sa tým viac, čím vyššie stúpali. Ďalší obraz sa dá ťažko opísať, schody vytrhané, zdevastované, les vylámaný na padrť, ovládli ma pocity, akoby to so mnou nejako súviselo, aj keď si nič podobné zo svojho života nepamätám... V mojom vnútri sa niečo dialo, tie pocity, akoby to so mnou nejako súviselo... Zo zamyslenia ma vytrhli zvuky a tiene, ktoré sa spájali, no nik, kto by tieň vrhal sa nevynáral z tmy a nik, kto by zvuky mohol vydávať sa neprezradil, len hrôza trmácala mojimi žilami a prítomnosť "niekoho" alebo "niečoho" bola nevyvrátiteľná. Uvedomila som si, že moji blízki už nie sú pri mne, asi som sa príliš dlho zdržala pri tom obraze, neviem a teraz je to aj tak jedno, pud sebazáchovy ma vyhnal z katakomb, no nič sa nevyrovná pocitom, na ktoré som natrafila "von". Už pred východom som zazrela nejaké žiarenie, žiara biela až modravá, prerušovaná hrmením, to nebo sa hnevá, pred mojimi očami sa odohráva divadlo, na ktoré sa nezabúda. Vietor sa preháňa lesnou hrivou a poriadne ju prerieďuje, láme a spaľuje, blesky sršiace nekontrolovateľnou energiou ožarujú smršť, ktorá sa prehnala krajinou. Tunel, ktorý ma ochránil pred istou smrťou je zároveň aj príčinou tejto katastrofy, roky a generácie títo podivní ľudia ťažia v týchto baniach železnú rudu, ktorá tentoraz, no zďaleka nie prvý ani posledný, zlákala búrkové mraky k svojej deštrukcii. Zrejme opäť pribudnú nové obrazy do bizarnej galérie, aj ja... cítim, že moja prítomnosť v tuneli nebola v správnom čase, cítim, že sa na mne vybláznilo magnetické pole, moja pleť sa zjazvuje, som "im" tak podobná... Už niet čo stratiť, neviem kde sú naši, musia byť "von"... Schody - ešte sa z nich parí, ale nepália, uhasil ich ľadový dážď, krúpy sa topia ako kocky cukru v horúcom čaji. Hýbu sa... pohyblivé schody, unášajú ma ktovie kam... Ešte vidím v diaľke blesky, nielen to - cítim ich, zasahujú ma, pália a ožarujú. Som hore a žiarim modravým svetlom, ktoré hasí ľadový dážď, ostré krupobitie mnou prechádza akoby som ani nebola. Cítim, že už nie som. Svitá. Lúče režú les. Prechádzajú hmlou a vytvárajú priamky, obraz nebeskej kvetiny a krajinu pokrývajú tiene. Vidím jeden celkom blízko. Nie, to nie je obyčajný tieň, nie je tu nik, kto by ho vrhal. Je tu, priamo predo mnou, môj vlastný tieň, ten tieň - to som ja...???
Moony
Bola neskorá jeseň, čoho najväčším nedostatkom boli krátke dni. Nebývam často so svojou rodinou a keď už prídem raz za čas domov, vždy sa snažím seba aj ich vytrhnúť zo stereotypu, aby sme si naše spoločné dni čo najviac vryli do spomienok. Vypadli sme do prírody na miesto, ktoré som dôkladne poznala z detstva, no čas ma ukrácal o tieto výlety čoraz viac. Život zabiehal do jednotvárnosti a to ma vždy vedelo poriadne nasrať! Tieto miesta ma unášali mysľou do bezstarostnej minulosti, x - krát som tadiaľto lietala s bratom, nadchýnali sme sa objavovaním nových krás, ktorých toto miesto malo neúrekom. Nikdy nezabudnem na záhadné zrúcaniny, ktoré sa týčili nalepené pri sebe, majestátne a hrdo, boli to nebezpečné monumenty, ktoré nás odjakživa priťahovali ako magnet. Žrali sme temné tunely, ktorými boli pospájané, so vzrušením sme stúpali po práchnivých schodoch drevenej zvonice, ktorej strop sa nám prebáral pod nohami, naháňali sme sa po hradbách, ktorých kamene sa pod našou ťarchou zosúvali do ničoty... Zvláštnosťou tejto krajiny bolo, že mala viditeľne bohatú minulosť, no momentálne tu žije len pár ľudí, ktorí ani príliš nechodia von, nekomunikujú medzi sebou, vlastne tu takmer nikoho nepoznám. Krajina mala aj ďalšie klenoty, ktorými boli jaskyne, príliš veľa jaskýň na tak malé územie. Kedysi sme narazili na vchod, ktorým nás čierna skala pohltila na niekoľko hodín... Žil v nej človek, ďaleko od civilizácie, tak opustený, že ho nesmierne potešila naša prítomnosť a previedol nás zradnými chodbami jaskyne, no keď chcel s nami komunikovať, uvedomil si, že za tie roky čo neprehovoril ani slovo takmer zabudol rozprávať... Ďalšie jaskyne boli v nádherných skalách, ostrých ako britva s kovovo sivým leskom, nepravidelných tvarov, úzkych a pôsobiacich veľmi nedôveryhodne, hoci neodolateľne krásne. Všade som pociťovala tú magnetickú silu, veľakrát sme stáli pred tmavým otvorom, ktorý ústil do hlbokej, naoko bezodnej priepasti a váhali... No už pri prvej návšteve tohto miesta nás nejaký divný chlap vystríhal, že sa tam strácajú ľudia, že doteraz sa odtiaľ nikto živý nevrátil. Po mnoho rokov sme sa kolo tých skál motali, no vždy nás niečo "varovalo", cítili sme nadpozemský strach, neraz sa z priepasti ozýval spev alebo plač, inokedy odtiaľ chŕlila žiara oslepujúca a hrôzostrašná, vždy sme odtiaľ zbabelo zdupkali... No nikdy sme to nevzdali definitívne, šli sme tam zas a zas... Neďaleko odtiaľ sme po šumivom speve vĺn objavili očarujúci vodopád, ktorého prúd bol prudký a nemilosrdný, drsný ako príroda kolo nás, všetko tu bolo tak úchvatné a nebezpečné, lákalo nás do svojich osídiel, no zároveň nás varovalo pred všadeprítomným pachom akoby smrti samotnej... Vždy tu bolo čo objavovať, bola to naša vášeň, ťažko sa dajú opísať pocity, ktoré sme vtedy prežívali, v podstate sme si ani neuvedomovali neprítomnosť ľudí. Vôbec nám nechýbali, bol to náš svet. Vždy sme sa vracali až keď už slnko usínalo na ostrých vrcholcoch smrekov. Blúdili sme začarovaným lesom v posledných milosrdných lúčoch a pociťovali sme rešpekt voči noci. Spomínam si na jeden podvečer - krajina nás opäť zradila - zablúdili sme! Začuli sme slabé vzlykanie - akoby malé dievčatko, no nikoho sme nevideli. A vôbec, čo by robilo teraz v lese? Zbadali sme svetielka, desiatky svetielok sa pohojdávalo vo vánku, hoci bol veľký problém predrať sa k nim, to miesto príliš vábilo našu zvedavosť. Les bol hustý, zvláštne pocity strachu a vzrušenia nami lomcovali a keď sme sa konečne dostali k žiare, bola to opäť žiara smrti. V lese hustom a tmavom pomedzi hrubé stromy, ktoré tu rástli večnosť, s kmeňmi hrubočiznými a komicky pokrútenými, malé mĺkve sviece ožarovali náhrobné kamene, starý cintorín, veľmi starý... Vystrašení bizarným poznaním upaľovali sme odtiaľ ako o život, nebol ani čas premýšľať nad tým, kto v prastarom lese mohol zapáliť tie sviece... Za hodinku sme už boli doma a mama ani tentoraz nemala otázky kde sme boli, vedela kde sa túlame, hnevala sa a mnoho ráz nám to zakázala, že je to veľmi nebezpečné miesto, no nikdy nám nič viac neprezradila, aj keď hrôza v jej očiach vrela. Mám mnoho vzrušujúcich spomienok z detstva, o ktoré som sa pripravila odchodom do reality, prišla dospelosť, práca a... nuda. Niežeby som sa až tak nudila, ale nedá sa to ani zrovnať, život nabral obrátky a magnetizmus ma raz za čas prilákal naspäť, kde akoby už na mňa čakali brat s mamou, ktorí medzitým takmer nechodili von, s nikým sa nerozprávali... Bola to povinnosť voči im aj voči mne, aby som ich zobrala "tam"... Všimla som si ich čoraz väčšiu uzavretosť, ale to som aj ja, vždy som bola iná, utiahnutá, žila som pre nebezpečenstvo a vďaka nemu. Naozaj dlho som sa tu neukázala, cítila som silnú mágiu kraja, ktorý však vypadá akosi inak, neviem prečo...
Mama mi chaoticky rozpráva o akejsi tragédii, cítim nebezpečenstvo vo vzduchu, napätie a vzrušenie... Musím tam ísť, pozrieť sa, čo sa vlastne stalo. Stihneme to do súmraku? Je to vraj blízko, miesto, kde som nikdy nebola, o ktorom som dosiaľ nepočula... Hrad v skale. Vyrážame popri potoku, počujem šepot vĺn padajúcich strmhlav zo skál, už ho vidím, môj vodopád, stále je taký nádherný, neskrotený, nepokorený a divý, cítim, ba takmer počujem biť svoje srdce. Sliedim na bočnú skalu na jednu z nedostupných jaskynných hladných úst, kde som zatiaľ nebola, no pamätám si povesť, že všetky jaskyne sú tu pospájané... No mama ma ťahá ďalej, kde moje nohy ešte nevkročili. Krajina mi je čoraz viac cudzia, hoci je tak blízko... Stratil sa nám brat, no po chvíli sa opäť zjavuje, strach mu šialene tleje v očiach, no mlčí. Podľa opisu spoznávam hrad - no hrad, moc sa to na hrad nepodobá, drevené oblúkovité hradby lemujú lesný chodník ďalej do neznáma... Drevená stavba dýcha rokmi, no je zjavne udržiavaná, čomu napovedá nielen chodník, skrátka zovšadiaľ tu dýcha život... Zo skalných priečinkov sa ozývajú hlasy, veľmi impulzívne, kričia, spievajú, vadia sa no vôbec im nie je rozumieť... Pohľad dovnútra skalného útvaru ma uvádza do rozpakov, v chladnej kamennej izbe je krčma so všetkým čo k tomu patrí, roky som si myslela že tu nie je ani živáčika, no tu je ľudí viac než dosť! Moje prekvapenie nepozná hraníc. Chlapi upriamili pozornosť na nás a mňa ovládla silná vlna odporu - boli všetci nejakí divní - neviem prečo, akoby znetvorení, odpudzujúci... Nebol čas na otázky, mama nečakala a valila si to ďalej, čoraz hlbšie do lesa... Vnárali sme sa do čoraz väčšej temnoty, stromy nás olizovali a opäť vypľúvali, až sme sa ponorili do tmy - zvláštnej tmy, kde tma nebola čierna, bola viditeľná! Tunely s nejakou podivnou galériou obrazov, z každého motívu 2 podoby - "predtým" a "potom". Spoznala som moje obľúbené zrúcaniny - v období "potom", prekvapila ma ich predošlá podoba, vznešené majestátne stavby dýchali dokonalosťou, uprostred s nejakou vysokou vežou zrejme slúžiacou na pozorovanie, ktorá tam už dnes nestojí, celá stavba mala bizarné nepravidelné tvary, akoby sa vlnili, akoby ani nepochádzali z tohto sveta, mali naozaj zvláštne čaro... Ďalej tam boli portréty ľudí, niektorých som narýchlo spoznala z krčmy, samozrejme z obrazov "potom". Predtým to boli sympatickí a krásni ľudia... V očiach sa mi zračili obrovské otázniky, na ktoré som dostala jedinú odpoveď, nečakanú, prekvapujúcu, ba priam šokujúcu, ale nakoniec nie tak úplne nezmyselnú... "Magnetizmus". Ten magnet, čo ma vždy priťahoval na tieto miesta, bol skutočný! Portréty nemali konca, dlhočizný tunel zohyzdených tvárí sa rinul, točil, zužoval a zas rozširoval... Začuli sme hlasy, zbadali tiene, ktoré sa približovali spredu aj zozadu, pocity strachu znehybnievali naše telá. Upútal ma jeden z obrazov - znázorňoval nejaký chodník v lese, ktorý stúpal a splýval s čudesnými schodmi, schody do lesa, strácajúce sa niekde na temene hory, no rozširovali sa tým viac, čím vyššie stúpali. Ďalší obraz sa dá ťažko opísať, schody vytrhané, zdevastované, les vylámaný na padrť, ovládli ma pocity, akoby to so mnou nejako súviselo, aj keď si nič podobné zo svojho života nepamätám... V mojom vnútri sa niečo dialo, tie pocity, akoby to so mnou nejako súviselo... Zo zamyslenia ma vytrhli zvuky a tiene, ktoré sa spájali, no nik, kto by tieň vrhal sa nevynáral z tmy a nik, kto by zvuky mohol vydávať sa neprezradil, len hrôza trmácala mojimi žilami a prítomnosť "niekoho" alebo "niečoho" bola nevyvrátiteľná. Uvedomila som si, že moji blízki už nie sú pri mne, asi som sa príliš dlho zdržala pri tom obraze, neviem a teraz je to aj tak jedno, pud sebazáchovy ma vyhnal z katakomb, no nič sa nevyrovná pocitom, na ktoré som natrafila "von". Už pred východom som zazrela nejaké žiarenie, žiara biela až modravá, prerušovaná hrmením, to nebo sa hnevá, pred mojimi očami sa odohráva divadlo, na ktoré sa nezabúda. Vietor sa preháňa lesnou hrivou a poriadne ju prerieďuje, láme a spaľuje, blesky sršiace nekontrolovateľnou energiou ožarujú smršť, ktorá sa prehnala krajinou. Tunel, ktorý ma ochránil pred istou smrťou je zároveň aj príčinou tejto katastrofy, roky a generácie títo podivní ľudia ťažia v týchto baniach železnú rudu, ktorá tentoraz, no zďaleka nie prvý ani posledný, zlákala búrkové mraky k svojej deštrukcii. Zrejme opäť pribudnú nové obrazy do bizarnej galérie, aj ja... cítim, že moja prítomnosť v tuneli nebola v správnom čase, cítim, že sa na mne vybláznilo magnetické pole, moja pleť sa zjazvuje, som "im" tak podobná... Už niet čo stratiť, neviem kde sú naši, musia byť "von"... Schody - ešte sa z nich parí, ale nepália, uhasil ich ľadový dážď, krúpy sa topia ako kocky cukru v horúcom čaji. Hýbu sa... pohyblivé schody, unášajú ma ktovie kam... Ešte vidím v diaľke blesky, nielen to - cítim ich, zasahujú ma, pália a ožarujú. Som hore a žiarim modravým svetlom, ktoré hasí ľadový dážď, ostré krupobitie mnou prechádza akoby som ani nebola. Cítim, že už nie som. Svitá. Lúče režú les. Prechádzajú hmlou a vytvárajú priamky, obraz nebeskej kvetiny a krajinu pokrývajú tiene. Vidím jeden celkom blízko. Nie, to nie je obyčajný tieň, nie je tu nik, kto by ho vrhal. Je tu, priamo predo mnou, môj vlastný tieň, ten tieň - to som ja...???
Moony
TIEŇE