Krv. Všade. Už som v nej až po členky... Kolená... Preboha, ja sa v nej utopím! To mi prišlo strašne smiešne. Hahaha... Smial som sa, aj keď som už ledva lapal po dychu. Hahah,...
Prebudil som sa celý spotený so zvláštnym úškrnom v tvári. Posadil som sa a pozeral chvíľu von oknom. Bol spln. Nemal som z toho dobrý pocit, ale nedokázal som odtrhnúť oči od mesiaca. Postavil som sa, podišiel k oknu a odhrnul starý, z cigaretového dymu zažltnutý záves. Okno sa následne otvorilo samo. Mesiac sa na mňa úchylne škeril. Mal žlté zuby a stále si niečo dokola mrmlal popod nos. Zrazu po mne načiahol niečo podobné rukám. Strhol som sa, rýchlo zabuchol okno, až sklá v nich zarinčali. Ach bože, spamätával som sa z toho chvíľu, určite som večer neužil svoje lieky. Áno, to bude ono, vynechal som lieky. Utekal som do kúpeľne, prehltol za hrsť tabletiek a šiel si ľahnúť .
Ráno ma ako vždy budil budík a ako vždy som ho vypol a spal ďalej. Zobudil som sa asi pol hodinu po tom. Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomil, že som zase zaspal. Rýchlo som si obliekol svoj ošúchaný, starý oblek a utekal do práce. Asi v polke ceste som si spomenul, že v práci ma kvôli môjmu stavu donútili zobrať si neplatené voľno. Vraj som úplne nespoľahlivý a psychicky labilný. Pche, hovadina. Bol som z toho smutný a so sklonenou hlavou som sa otočil a vybral späť domov. Moju pozornosť už chvíľu pútali ľudia zazerajúci na mňa, ale uvedomil som si to až vo chvíli, keď nejaká starena začala po mne vybľakovať, že krvácam. Čože? Ja? Zastavil som sa a po chvíli sa už podo mnou tvorila mláčka krvi. Asi to bude fakt pravda. Ale odkiaľ? Veď ma nič nebolí.. Preboha! Moja ruka! Moja ruka! Vtrhol som do najbližšieho baru a utekal na toaletu. Nik tam nebol, tak som si mohol aspoň v kľude preskúmať svoju ruku. Na predlaktí som mal veľkú ranu, ako keby mi odtiaľ niekto vytrhol kus mäsa zubami. Ale kto? Alebo čo? Čo sa mi to stalo? Prečo sa na nič nepamätám? Podišiel som k umývadlu, aby som si ranu vypláchol. Pozrel som sa do zrkadla... Nie! Ústa celé od krvi.. Nie! To som nemohol byť ja! Vtrhol som do kabínky, sadol si na toaletnú misu a rozplakal sa. Hlasno som vzlykal a moje slzy sa mi miešali na tvári s krvou. Zrazu ku mne spopod dvere doskackal zajac. Bol to odporný, chlpatý, modrý zajac. „Nenávidím modrú“ ! povedal som nahlas. Začal sa mi obtierať o nohy. Bolo to nechutné a veľmi ma to rozčúlilo. Stratil som nervy a začal som po ňom revať. „Nenávidím ťa! Počuješ ty smrad? Nenávidím!“ Otočil ku mne tú svoju odpornú hlavu a vyceril zuby. To bol vrchol. Chytil som ho za uši a začal tĺcť hlava nehlava. Nakoniec som mu ešte pár krát udrel hlavu o stenu. „Tu máš ty malý smrad“ povedal som s úsmevom na perách „máš to, čo si si zaslúžil“. V tom okamihu vtrhol do mojej kabínky tučný chlap v špinavej košeli, predpokladám že to mohol byť barman. Udrel ma päsťou do tváre a ťahal von z podniku - vraj mu to tam nebudem všetko rozbíjať. Márne som sa mu snažil vysvetliť, že za všetko môže ten zajac. Mal ma za úplného blázna, že vraj tam žiadny zajac nebol. Dopadol som na kamennú dlažbu pred podnikom. Cítil som sa veľmi trápne. Každý na mňa pozeral a šepkal moje meno. Rozhodol som sa, že im utečiem. Utekal som dlho. Hodinu, dve, alebo možno aj celý deň.
Nakoniec som dobehol na nejakú lúku a tam som sa celý vysilený zvalil do trávy. Bola mäkučká a bolo to veľmi príjemné. Pred sebou som videl známy kopec a na ňom ešte známejší kostolík. Pripomenulo mi to detstvo. S úsmevom na perách som sa vybral ku kostolíku. Pomodlím sa a určite sa mi uľaví. Otvoril som veľké dvere a tam zbadal dve postavy. Trvalo chvíľu, kým si moje oči zvykli na šero a dokázali rozpoznať tých ľudí. Jeden z nich bol farár a ten druhí, menší som bol ja, asi ako 8 ročný. Jasné, že je tu farár, veď je to kostol... Čože??? JA?? Začal som kričať, ale oni ma vôbec nepočuli. Po chvíli som to vzdal, posadil sa do prvej rady a s odporom čakal, čo sa bude diať. Veľmi dobre som vedel, čo sa tam teraz odohrá, ale napriek tomu som sa nedokázal postaviť a odísť odtiaľ. „Vieš, nemusel by si tu kľačať a 50 krát odriekať otčenáš. Poznám aj lepší spôsob, ako by si si to mohol vyžehliť u Pána Boha“ povedal farár môjmu mladšiemu Ja. „Hej? Ako? „ spýtalo sa moje mladšie ja ešte s úsmevom na perách. Farár si vhrnul rúcho, rozopol nohavice a odhalil svoje prirodzenie. „Stačí keď si ho na chvíľu zoberieš do pusy“. Mladšie ja poslúchlo. Prišlo mi z toho zle a začal som zvracať. Dávil som dlho a veľa. Keď som už viac nemohol, začal som skúmať to, čo zo mňa vyšlo. V tej hmote bola krv, tráva a.. čo to je? Slimáky! Jasné, slimáky, to dáva zmysel. Určite budú z rybníka, v ktorom sedím. Bol som šťastný, že tam môžem sedieť, pretože slnko strašne pálilo a voda ma príjemne osviežovala. Nahlas som sa smial a špliechal na seba vodu. V tom okamihu som uvidel, že na hladine sa niečo hýbe a že tá „vec“ sa ku mne približuje. Ale čo to len môže byť? Ryba? Lev? ... Áno, je to niečo ako ryba s hrivou. Vyzerala smiešne a cítil som, že by sme mohli byť kamaráti. Len škoda, že tu nemám loptu. Nevadí, zahráme si teda aspoň schovávačku. Ponoril som sa pod hladinu a začal rátať. 1...2...3.. “Drahý?!“..4...5... „ Drahý?!“..6...7... „Zlatko!“ Vynoril som sa spod vody. Ležal som vo vani vo vlastnej kúpeľni a nado mnou stála krásna mladá žena. Bola to MOJA žena. „Miláčik prestaň blbnúť“ usmiala sa na mňa „zmeškáš do práce“ . Vyliezol som z vane a bol som šťastný, že mám tak krásnu ženu, s ktorou môžem súložiť. Utekal som do práce. Dnes som to stihol len tak tak.. Fuuu... Pocítil som zrazu únavu. Položím si na chvíľku hlavu na stôl. Fakt len na chvíľku.. Keď som sa zobudil, bola už tma. Ako som len mohol prespať celý deň? Nechápal som, prečo ma nikto nezobudil a zadumaný som sa pobral domov za svojou krásnou ženou. „Zlatko, neuveríš čo mi dnes stalo“ kričal som už z dverí. Nedočkal som sa odpovede, iba nejakého divného chrčania. Vychádzalo to z kúpeľne. Vybral som sa teda tým smerom. Tam ma ale nečakala moja krásna žena, ale ten divný tvor z rybníka. „Čo tu chceš?“ spýtal som sa „a čo si spravil s mojou ženou“ ? „Ja som tvoja žena“ odpovedal „ a ty chceš so mnou súložiť“ . NIE!!! Vykríkol som z plného hrdla. „V tom prípade ale musíš umrieť“. Prikývol som. Cítil som, že má pravdu a zmieril som sa s tým. Chvíľu sa nič nedialo. Ale potom to začalo po mne tak divne zazerať. Áno, pozeralo to na mňa. Hm, zvláštne, doteraz som si ani nevšimol, že má oči. Usmial som sa. No vzápätí, sa mi tvár strhla do bolestivej grimasy. Robil mi to on. Auu! To bolí! Z uší sa mi začala valiť krv. Po chvíli aj z nosa, úst, očí,... Krv. Všade. Už som v nej až po členky... Kolená... Preboha, ja sa v nej utopím! To mi prišlo strašne smiešne. Hahaha... Smial som sa, aj keď som už ledva lapal po dychu. Hahah,...
Lamashtu
Prebudil som sa celý spotený so zvláštnym úškrnom v tvári. Posadil som sa a pozeral chvíľu von oknom. Bol spln. Nemal som z toho dobrý pocit, ale nedokázal som odtrhnúť oči od mesiaca. Postavil som sa, podišiel k oknu a odhrnul starý, z cigaretového dymu zažltnutý záves. Okno sa následne otvorilo samo. Mesiac sa na mňa úchylne škeril. Mal žlté zuby a stále si niečo dokola mrmlal popod nos. Zrazu po mne načiahol niečo podobné rukám. Strhol som sa, rýchlo zabuchol okno, až sklá v nich zarinčali. Ach bože, spamätával som sa z toho chvíľu, určite som večer neužil svoje lieky. Áno, to bude ono, vynechal som lieky. Utekal som do kúpeľne, prehltol za hrsť tabletiek a šiel si ľahnúť .
Ráno ma ako vždy budil budík a ako vždy som ho vypol a spal ďalej. Zobudil som sa asi pol hodinu po tom. Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomil, že som zase zaspal. Rýchlo som si obliekol svoj ošúchaný, starý oblek a utekal do práce. Asi v polke ceste som si spomenul, že v práci ma kvôli môjmu stavu donútili zobrať si neplatené voľno. Vraj som úplne nespoľahlivý a psychicky labilný. Pche, hovadina. Bol som z toho smutný a so sklonenou hlavou som sa otočil a vybral späť domov. Moju pozornosť už chvíľu pútali ľudia zazerajúci na mňa, ale uvedomil som si to až vo chvíli, keď nejaká starena začala po mne vybľakovať, že krvácam. Čože? Ja? Zastavil som sa a po chvíli sa už podo mnou tvorila mláčka krvi. Asi to bude fakt pravda. Ale odkiaľ? Veď ma nič nebolí.. Preboha! Moja ruka! Moja ruka! Vtrhol som do najbližšieho baru a utekal na toaletu. Nik tam nebol, tak som si mohol aspoň v kľude preskúmať svoju ruku. Na predlaktí som mal veľkú ranu, ako keby mi odtiaľ niekto vytrhol kus mäsa zubami. Ale kto? Alebo čo? Čo sa mi to stalo? Prečo sa na nič nepamätám? Podišiel som k umývadlu, aby som si ranu vypláchol. Pozrel som sa do zrkadla... Nie! Ústa celé od krvi.. Nie! To som nemohol byť ja! Vtrhol som do kabínky, sadol si na toaletnú misu a rozplakal sa. Hlasno som vzlykal a moje slzy sa mi miešali na tvári s krvou. Zrazu ku mne spopod dvere doskackal zajac. Bol to odporný, chlpatý, modrý zajac. „Nenávidím modrú“ ! povedal som nahlas. Začal sa mi obtierať o nohy. Bolo to nechutné a veľmi ma to rozčúlilo. Stratil som nervy a začal som po ňom revať. „Nenávidím ťa! Počuješ ty smrad? Nenávidím!“ Otočil ku mne tú svoju odpornú hlavu a vyceril zuby. To bol vrchol. Chytil som ho za uši a začal tĺcť hlava nehlava. Nakoniec som mu ešte pár krát udrel hlavu o stenu. „Tu máš ty malý smrad“ povedal som s úsmevom na perách „máš to, čo si si zaslúžil“. V tom okamihu vtrhol do mojej kabínky tučný chlap v špinavej košeli, predpokladám že to mohol byť barman. Udrel ma päsťou do tváre a ťahal von z podniku - vraj mu to tam nebudem všetko rozbíjať. Márne som sa mu snažil vysvetliť, že za všetko môže ten zajac. Mal ma za úplného blázna, že vraj tam žiadny zajac nebol. Dopadol som na kamennú dlažbu pred podnikom. Cítil som sa veľmi trápne. Každý na mňa pozeral a šepkal moje meno. Rozhodol som sa, že im utečiem. Utekal som dlho. Hodinu, dve, alebo možno aj celý deň.
Nakoniec som dobehol na nejakú lúku a tam som sa celý vysilený zvalil do trávy. Bola mäkučká a bolo to veľmi príjemné. Pred sebou som videl známy kopec a na ňom ešte známejší kostolík. Pripomenulo mi to detstvo. S úsmevom na perách som sa vybral ku kostolíku. Pomodlím sa a určite sa mi uľaví. Otvoril som veľké dvere a tam zbadal dve postavy. Trvalo chvíľu, kým si moje oči zvykli na šero a dokázali rozpoznať tých ľudí. Jeden z nich bol farár a ten druhí, menší som bol ja, asi ako 8 ročný. Jasné, že je tu farár, veď je to kostol... Čože??? JA?? Začal som kričať, ale oni ma vôbec nepočuli. Po chvíli som to vzdal, posadil sa do prvej rady a s odporom čakal, čo sa bude diať. Veľmi dobre som vedel, čo sa tam teraz odohrá, ale napriek tomu som sa nedokázal postaviť a odísť odtiaľ. „Vieš, nemusel by si tu kľačať a 50 krát odriekať otčenáš. Poznám aj lepší spôsob, ako by si si to mohol vyžehliť u Pána Boha“ povedal farár môjmu mladšiemu Ja. „Hej? Ako? „ spýtalo sa moje mladšie ja ešte s úsmevom na perách. Farár si vhrnul rúcho, rozopol nohavice a odhalil svoje prirodzenie. „Stačí keď si ho na chvíľu zoberieš do pusy“. Mladšie ja poslúchlo. Prišlo mi z toho zle a začal som zvracať. Dávil som dlho a veľa. Keď som už viac nemohol, začal som skúmať to, čo zo mňa vyšlo. V tej hmote bola krv, tráva a.. čo to je? Slimáky! Jasné, slimáky, to dáva zmysel. Určite budú z rybníka, v ktorom sedím. Bol som šťastný, že tam môžem sedieť, pretože slnko strašne pálilo a voda ma príjemne osviežovala. Nahlas som sa smial a špliechal na seba vodu. V tom okamihu som uvidel, že na hladine sa niečo hýbe a že tá „vec“ sa ku mne približuje. Ale čo to len môže byť? Ryba? Lev? ... Áno, je to niečo ako ryba s hrivou. Vyzerala smiešne a cítil som, že by sme mohli byť kamaráti. Len škoda, že tu nemám loptu. Nevadí, zahráme si teda aspoň schovávačku. Ponoril som sa pod hladinu a začal rátať. 1...2...3.. “Drahý?!“..4...5... „ Drahý?!“..6...7... „Zlatko!“ Vynoril som sa spod vody. Ležal som vo vani vo vlastnej kúpeľni a nado mnou stála krásna mladá žena. Bola to MOJA žena. „Miláčik prestaň blbnúť“ usmiala sa na mňa „zmeškáš do práce“ . Vyliezol som z vane a bol som šťastný, že mám tak krásnu ženu, s ktorou môžem súložiť. Utekal som do práce. Dnes som to stihol len tak tak.. Fuuu... Pocítil som zrazu únavu. Položím si na chvíľku hlavu na stôl. Fakt len na chvíľku.. Keď som sa zobudil, bola už tma. Ako som len mohol prespať celý deň? Nechápal som, prečo ma nikto nezobudil a zadumaný som sa pobral domov za svojou krásnou ženou. „Zlatko, neuveríš čo mi dnes stalo“ kričal som už z dverí. Nedočkal som sa odpovede, iba nejakého divného chrčania. Vychádzalo to z kúpeľne. Vybral som sa teda tým smerom. Tam ma ale nečakala moja krásna žena, ale ten divný tvor z rybníka. „Čo tu chceš?“ spýtal som sa „a čo si spravil s mojou ženou“ ? „Ja som tvoja žena“ odpovedal „ a ty chceš so mnou súložiť“ . NIE!!! Vykríkol som z plného hrdla. „V tom prípade ale musíš umrieť“. Prikývol som. Cítil som, že má pravdu a zmieril som sa s tým. Chvíľu sa nič nedialo. Ale potom to začalo po mne tak divne zazerať. Áno, pozeralo to na mňa. Hm, zvláštne, doteraz som si ani nevšimol, že má oči. Usmial som sa. No vzápätí, sa mi tvár strhla do bolestivej grimasy. Robil mi to on. Auu! To bolí! Z uší sa mi začala valiť krv. Po chvíli aj z nosa, úst, očí,... Krv. Všade. Už som v nej až po členky... Kolená... Preboha, ja sa v nej utopím! To mi prišlo strašne smiešne. Hahaha... Smial som sa, aj keď som už ledva lapal po dychu. Hahah,...
Lamashtu
Taký obyčajný deň