Ani neviem, kde som sa pohyboval. Či to bolo v tejto vždy hmatateľnej realite, alebo v tekutých neuchopiteľných sférach snov. A nie je to jedno, keď aj tak je nakoniec realita absolútne ovplyvnená snom, alebo naopak sen pokorený realitou? Cestu na to miesto nepoznám (poznal som ju vôbec niekedy?), zato udalosti budú moju donedávna zdravú myseľ prenasledovať donekonečna. Utápajú ma. Stále sa mi tie výjavy preháňajú mysľou bez toho, aby som premýšľal. Donekonečna sa opakujúce obrazy v hlave, vyháňajúce z nej všetko ostatné. Nerozumiem im, no oni možno rozumejú mne. A preto ten rozklad.
Bol som vonku s Ňou, v prírode, len tak vonku. Všetko budilo dojem príjemnej sterilnosti a pokoja, slnko týčiace sa na oblohe bolo občas zahltené mrakmi, bledšími alebo tmavšími, ale znepokojujúco beztvarými. Ako to kopa ľudí rada robí, hľadá v mrakoch rôzne metafory bytostí alebo vecí, no v týchto sa nedalo nájsť nič, nič skryté, oni akurát všetko neskromne pohltili.
A jeden z nich najskôr dosadol aj na mňa, na moje vnútro, Moju auru (šliape na ňu). Odrazu som mal pred zatvorenými (otvorenými?) očami konáre, všelijaké prírodné úkazy a cesty prelínané v bezcieľnych špirálach, voda z blízkej rieky sublimovaná do nejakého oparu, obsahujúceho tváre odniekiaľ spoza hraníc tiel pripútaných k zemi, mal som možnosť ich skôr počuť, ako vidieť...z bežných vecí sa stali zrazu nevysvetliteľné, ťažko opísateľné, bol tu pocit vytvárajúci dojem vidiny -zdanie, alebo v tom horšom, pohľad na skutočný výzor tohto miesta? Však každá krásna veľká bublina letiaca vzduchom raz praskne. To, čo sa doteraz zdalo mne krásne a vznešené sa teraz preukázalo ako zvrátené a nízke, avšak vo svojej nízkosti tiež nachádzajúce vznešenosť, silu choroby. Týmito skrz-naskrz pokrútenými obrazcami blúdilo monotónne vrčanie vetra, dychčanie z úst tých pocitových, evokujúcich dojmy prítomnosti, fyzickosti...ich ústa ako brány do sfér nekonečných sfér diaľky večnosti, tmy, ale zároveň oslobodenia aury od zväzovania mäsa a prchavosti telesných pôžitkov. Oni EXISTUJÚ!!
Odrazu obklopený všade a vždy toľkou absurdnosťou som si sadol na lavičku (kde sa vzala?), jediný objekt, pripomínajúci známosť z tej známej tváre sveta. Jej výzor bol žalostný a odzrkadľoval, čo všetko si musí pamätať - ak by bola bytosťou, najskôr by niečo v toľkom množstve neuniesla („v takom množstve“? - tak asi nie som jediný, ani prvý, a už vôbec nie posledný, kto sa sem na(ne)šťastie dostal!).
Otvor na jednej z tvárí, čierna diera zakomponovaná do rysov evokujúcich tvár, vychrlil plameň/prameň bielej žiary, približujúcej sa a postupne stvárňujúcej postavu. Krásnu postavu, dievčenskú. Bielu, priam albínsku, v bielych jednoduchých šatách, s úplne bielymi perami a bledými vlasmi. Avšak v prvom rade s neskutočne plytkými očami, kontrastnými s okolím, produkujúcim pocit a z toho vyplývajúcu prítomnosť(!) nekonečnej hĺbky a stratenia. Plytké, v tejto situácii však svojou plytkosťou skoro upokojujúce oči, vyvolávajúce pocit tesnosti, ktorý osobe topenej v toľkej nekonečnosti navodí útechu. Spomienku na pevný svet uvažovania.
Sadla si a začala podvedome hovoriť príbehy, svoje príbehy, ktoré zneli ako príbehy z miesta, ktoré tak dobre poznám, ktoré som teraz nechcene opustil. Plné plytkosti, s neprepočuteľnou prítomnosťou dialektu telesnej hmoty, prekypujúce merateľnosťou a prekročeným prahom bolesti. Všetky rozprávania sa zlievali do jednej veľkej zmesi a tá ma znova privádzala späť na to miesto, oddialené zovretosťou reality jej príbehov. Ona pripomínala tú lavičku obsahom svojej pamäte.
Vyvolala vo mne desivý, ale príjemný pocit, emóciu z nášho sveta obmedzeného vnímania. Bol to strach, no strach ktorý poznám - fyzický. A známy strach dokáže takmer ukľudniť v konfrontácii so strachom raziacim z okolitých ničôt- desom neznámeho. Omámený vôňou známosti som sa jej dotkol. Pri opatrnom spontánnom dotyku sa na tom mieste na jej bielej postave zjavovali farebné škvrny, akoby zapúšťané akvarelovými farbami na mokrý papier, vytvárali iracionálne obrazce, ďalšie a ďalšie dotyky a škvrny, pridal som jej farbu, farbu bytia (prúdenia), života... a ja som sa začínal cítiť, cítiť stlačený a krčiaci sa pri zemi. Nemožno už viac vzlietnuť...tá farba sa prepletá v každom z nás...sme plní jej formy. Teraz aj v nej...tečie.
....Zrazu som sa našiel, nahmatal som sa ležiaci v tráve, vyšinutý a pridusený (rozkašľaný) tvárou som bol otočený do zeme a nemal som odvahu rozhliadnuť sa okolo seba. NEROZUMEL som vôbec ničomu. Skúšal som sa dlhší čas neúspešne kompletne nájsť v tom víre mysle a poskladať sa do kopy, počas čoho som sa neuvedomelo bez častí seba rozhliadol
...Prečo tá krv na rukách?!
...A kde je Ona??
Poltergeist
Bol som vonku s Ňou, v prírode, len tak vonku. Všetko budilo dojem príjemnej sterilnosti a pokoja, slnko týčiace sa na oblohe bolo občas zahltené mrakmi, bledšími alebo tmavšími, ale znepokojujúco beztvarými. Ako to kopa ľudí rada robí, hľadá v mrakoch rôzne metafory bytostí alebo vecí, no v týchto sa nedalo nájsť nič, nič skryté, oni akurát všetko neskromne pohltili.
A jeden z nich najskôr dosadol aj na mňa, na moje vnútro, Moju auru (šliape na ňu). Odrazu som mal pred zatvorenými (otvorenými?) očami konáre, všelijaké prírodné úkazy a cesty prelínané v bezcieľnych špirálach, voda z blízkej rieky sublimovaná do nejakého oparu, obsahujúceho tváre odniekiaľ spoza hraníc tiel pripútaných k zemi, mal som možnosť ich skôr počuť, ako vidieť...z bežných vecí sa stali zrazu nevysvetliteľné, ťažko opísateľné, bol tu pocit vytvárajúci dojem vidiny -zdanie, alebo v tom horšom, pohľad na skutočný výzor tohto miesta? Však každá krásna veľká bublina letiaca vzduchom raz praskne. To, čo sa doteraz zdalo mne krásne a vznešené sa teraz preukázalo ako zvrátené a nízke, avšak vo svojej nízkosti tiež nachádzajúce vznešenosť, silu choroby. Týmito skrz-naskrz pokrútenými obrazcami blúdilo monotónne vrčanie vetra, dychčanie z úst tých pocitových, evokujúcich dojmy prítomnosti, fyzickosti...ich ústa ako brány do sfér nekonečných sfér diaľky večnosti, tmy, ale zároveň oslobodenia aury od zväzovania mäsa a prchavosti telesných pôžitkov. Oni EXISTUJÚ!!
Odrazu obklopený všade a vždy toľkou absurdnosťou som si sadol na lavičku (kde sa vzala?), jediný objekt, pripomínajúci známosť z tej známej tváre sveta. Jej výzor bol žalostný a odzrkadľoval, čo všetko si musí pamätať - ak by bola bytosťou, najskôr by niečo v toľkom množstve neuniesla („v takom množstve“? - tak asi nie som jediný, ani prvý, a už vôbec nie posledný, kto sa sem na(ne)šťastie dostal!).
Otvor na jednej z tvárí, čierna diera zakomponovaná do rysov evokujúcich tvár, vychrlil plameň/prameň bielej žiary, približujúcej sa a postupne stvárňujúcej postavu. Krásnu postavu, dievčenskú. Bielu, priam albínsku, v bielych jednoduchých šatách, s úplne bielymi perami a bledými vlasmi. Avšak v prvom rade s neskutočne plytkými očami, kontrastnými s okolím, produkujúcim pocit a z toho vyplývajúcu prítomnosť(!) nekonečnej hĺbky a stratenia. Plytké, v tejto situácii však svojou plytkosťou skoro upokojujúce oči, vyvolávajúce pocit tesnosti, ktorý osobe topenej v toľkej nekonečnosti navodí útechu. Spomienku na pevný svet uvažovania.
Sadla si a začala podvedome hovoriť príbehy, svoje príbehy, ktoré zneli ako príbehy z miesta, ktoré tak dobre poznám, ktoré som teraz nechcene opustil. Plné plytkosti, s neprepočuteľnou prítomnosťou dialektu telesnej hmoty, prekypujúce merateľnosťou a prekročeným prahom bolesti. Všetky rozprávania sa zlievali do jednej veľkej zmesi a tá ma znova privádzala späť na to miesto, oddialené zovretosťou reality jej príbehov. Ona pripomínala tú lavičku obsahom svojej pamäte.
Vyvolala vo mne desivý, ale príjemný pocit, emóciu z nášho sveta obmedzeného vnímania. Bol to strach, no strach ktorý poznám - fyzický. A známy strach dokáže takmer ukľudniť v konfrontácii so strachom raziacim z okolitých ničôt- desom neznámeho. Omámený vôňou známosti som sa jej dotkol. Pri opatrnom spontánnom dotyku sa na tom mieste na jej bielej postave zjavovali farebné škvrny, akoby zapúšťané akvarelovými farbami na mokrý papier, vytvárali iracionálne obrazce, ďalšie a ďalšie dotyky a škvrny, pridal som jej farbu, farbu bytia (prúdenia), života... a ja som sa začínal cítiť, cítiť stlačený a krčiaci sa pri zemi. Nemožno už viac vzlietnuť...tá farba sa prepletá v každom z nás...sme plní jej formy. Teraz aj v nej...tečie.
....Zrazu som sa našiel, nahmatal som sa ležiaci v tráve, vyšinutý a pridusený (rozkašľaný) tvárou som bol otočený do zeme a nemal som odvahu rozhliadnuť sa okolo seba. NEROZUMEL som vôbec ničomu. Skúšal som sa dlhší čas neúspešne kompletne nájsť v tom víre mysle a poskladať sa do kopy, počas čoho som sa neuvedomelo bez častí seba rozhliadol
...Prečo tá krv na rukách?!
...A kde je Ona??
Poltergeist
Odinakiaľ
