ASPHYX „The Rack“, Century Media, CD´91, HOL
Tajomné intro The Quest of Absurdity vás zavedie priam do útrob mučiarenského pekla medzi zhrdzavené torturačné inštrumenty ktoré určite pripravili o život nejedného odsúdeného. Tento album holandských dusičov ASPHYX môžeme s kľudným svedomím zaradiť medzi neprekonateľnú klasiku EU DM so všetkým čo k poriadnemu smrtiacemu dielu 90tych rokov patrilo. Veľmi extrémny je zvuk gitár, silne torturačný, akoby vás niekto pekelnou silou preťahoval reťazou z motorovej píly. Sekané riffy sú ešte mučivejšie, agresívnejšie a brutálnejšie, púšťané riffy - nie je ich tu málo, vytvárajú hororovú až desivú atmosféru a tieto sú využívané hlavne v pomalých, mŕtvolných momentoch. Celá atmosféra „The Rack“ je nenapodobiteľne pochmúrna a morbídna. Paráda je počúvať aj bicie nekrotempá, žiadne klepačky a pod, ale jednoduchšie, zato dostatočne brutálne témy, každý úder na rytmičák vám vytrhne kus mäsa z tela a kopáky zas účinne držia psychickú rovinu. Priam diabolsky sem zapadá vznešený bitúnkový rikot Martina, ten sa výborne vcítil do feelingu tohto diela a tvorí neoddeliteľnú súčasť strašenia, zvuk sa tiež podaril vyfarbiť do správnych „tónov“, je megasurový a hyperbasový. Pri poslednom údere The Rack chytajú vaše vlasy šedé odtiene, zreničky sa rozširujú, dlane vlhnú potom - nastáva smrť zo strachu! Sakramentsky namazaný škripec. Mortuary
Tajomné intro The Quest of Absurdity vás zavedie priam do útrob mučiarenského pekla medzi zhrdzavené torturačné inštrumenty ktoré určite pripravili o život nejedného odsúdeného. Tento album holandských dusičov ASPHYX môžeme s kľudným svedomím zaradiť medzi neprekonateľnú klasiku EU DM so všetkým čo k poriadnemu smrtiacemu dielu 90tych rokov patrilo. Veľmi extrémny je zvuk gitár, silne torturačný, akoby vás niekto pekelnou silou preťahoval reťazou z motorovej píly. Sekané riffy sú ešte mučivejšie, agresívnejšie a brutálnejšie, púšťané riffy - nie je ich tu málo, vytvárajú hororovú až desivú atmosféru a tieto sú využívané hlavne v pomalých, mŕtvolných momentoch. Celá atmosféra „The Rack“ je nenapodobiteľne pochmúrna a morbídna. Paráda je počúvať aj bicie nekrotempá, žiadne klepačky a pod, ale jednoduchšie, zato dostatočne brutálne témy, každý úder na rytmičák vám vytrhne kus mäsa z tela a kopáky zas účinne držia psychickú rovinu. Priam diabolsky sem zapadá vznešený bitúnkový rikot Martina, ten sa výborne vcítil do feelingu tohto diela a tvorí neoddeliteľnú súčasť strašenia, zvuk sa tiež podaril vyfarbiť do správnych „tónov“, je megasurový a hyperbasový. Pri poslednom údere The Rack chytajú vaše vlasy šedé odtiene, zreničky sa rozširujú, dlane vlhnú potom - nastáva smrť zo strachu! Sakramentsky namazaný škripec. Mortuary
