BLOODY PANDA „Summon“, Profound Lore CD ´09, USA
Doom metalová kapela z New Yorku, to je dosť divoká kombinácia, ale ešte divokejšia je hudba ktorú produkujú. BLOODY PANDA sú známi hlavne tým, že na vokáloch im spieva Japonka Yoshiko Ohara a do povedomia sa dostali svojim debutom „Pheromone“, ale aj tak sú stále neznámi, málokto pozná túto bandu. Minulý rok vydali druhý album „Summon“, ktorý bez nejakých väčších zmien pokračuje v nastolenom smere debutu, teda znova máme dočinenia s hysterickým Doomom plným agonických výkrikov. BLOODY PANDA nie je typický Doom Metal, je tam veľa tradičných elementov, ale väčšinou sú experimentálni a netypickí. Veľa ambientných, predlžených, inštrumentálnych pasáží, atmosféra a typické zbustrované doomové riffy. Skladby sú niekedy ťažké a blatisté, inokedy tajomné a strašidelné. Yoshiko a spol. sa asi snažili ešte zvýrazniť melanchóliu a makabróznosť svojej hudby, čo dosahujú hlavne spevom. Ten hrá v kapele hlavnú úlohu, čo je na metal, alebo na extrémny metal, veľmi netypické. Samotná hudba je úplne minimalistická a tvorí len podklad pre spev, čo je typické hlavne pre sludge Doom, no v tomto štýle je takýto spev neobvyklý a nie len v ňom, niečo podobné sa len veľmi ťažko hľadá. Jej hlas znie akoby z diaľky, má mierne echo akoby spievala v nejakom temnom, napoly rozpadnutom kostole. Občas je tu počuť dokonca aj kostolný organ, čo im len dodáva na atmosfére. Prvá skladba Gold začína v typickej hrozivej nálade, ale veľa gitár si v nej neužijete, kapela sa sústreďuje skôr na mystické, ambientné prevedenie s častým využitím organov. Najdesivejšia je asi druhá Pusher, čo je akoby stelesnenie agónie, tu sa Yoshiko poriadne vybláznila, melódia je úplne psychadelická. Nasleduje mini suita Cascades I a Cascades II, predstavujúca surrealistickú avantgardu. Kapitolou samou o sebe je piata Miserere trvajúca vyše 21 minút, celá je trochu monotónna, a až v závere prichádza grandiózne vyvrcholenie. Šiesta Grey je návratom k ambientnej Gold a posledná Hashira je už len epickým zakončením s agonickým úvodom. Toto nie je hudba určená poslucháčom zameraným na inštrumentálne výkony hudobníkov, ide tu čisto len o atmosféru a vytvorenie hudobnej kulisy, no pri užití drogy by mohli vzniknúť zaujímavé stavy.
7/01:07:39/ 7,75 Storm
http://www.myspace.com/bpanda
Doom metalová kapela z New Yorku, to je dosť divoká kombinácia, ale ešte divokejšia je hudba ktorú produkujú. BLOODY PANDA sú známi hlavne tým, že na vokáloch im spieva Japonka Yoshiko Ohara a do povedomia sa dostali svojim debutom „Pheromone“, ale aj tak sú stále neznámi, málokto pozná túto bandu. Minulý rok vydali druhý album „Summon“, ktorý bez nejakých väčších zmien pokračuje v nastolenom smere debutu, teda znova máme dočinenia s hysterickým Doomom plným agonických výkrikov. BLOODY PANDA nie je typický Doom Metal, je tam veľa tradičných elementov, ale väčšinou sú experimentálni a netypickí. Veľa ambientných, predlžených, inštrumentálnych pasáží, atmosféra a typické zbustrované doomové riffy. Skladby sú niekedy ťažké a blatisté, inokedy tajomné a strašidelné. Yoshiko a spol. sa asi snažili ešte zvýrazniť melanchóliu a makabróznosť svojej hudby, čo dosahujú hlavne spevom. Ten hrá v kapele hlavnú úlohu, čo je na metal, alebo na extrémny metal, veľmi netypické. Samotná hudba je úplne minimalistická a tvorí len podklad pre spev, čo je typické hlavne pre sludge Doom, no v tomto štýle je takýto spev neobvyklý a nie len v ňom, niečo podobné sa len veľmi ťažko hľadá. Jej hlas znie akoby z diaľky, má mierne echo akoby spievala v nejakom temnom, napoly rozpadnutom kostole. Občas je tu počuť dokonca aj kostolný organ, čo im len dodáva na atmosfére. Prvá skladba Gold začína v typickej hrozivej nálade, ale veľa gitár si v nej neužijete, kapela sa sústreďuje skôr na mystické, ambientné prevedenie s častým využitím organov. Najdesivejšia je asi druhá Pusher, čo je akoby stelesnenie agónie, tu sa Yoshiko poriadne vybláznila, melódia je úplne psychadelická. Nasleduje mini suita Cascades I a Cascades II, predstavujúca surrealistickú avantgardu. Kapitolou samou o sebe je piata Miserere trvajúca vyše 21 minút, celá je trochu monotónna, a až v závere prichádza grandiózne vyvrcholenie. Šiesta Grey je návratom k ambientnej Gold a posledná Hashira je už len epickým zakončením s agonickým úvodom. Toto nie je hudba určená poslucháčom zameraným na inštrumentálne výkony hudobníkov, ide tu čisto len o atmosféru a vytvorenie hudobnej kulisy, no pri užití drogy by mohli vzniknúť zaujímavé stavy.
7/01:07:39/ 7,75 Storm
http://www.myspace.com/bpanda
