DEICIDE „Till Death Do Us Apart“ , Earache CD ´08, USA
DEICIDE, veľká ikona floridského Death Metalu 90tych rokov, kto nezažil obdobie keď vychádzali albumy „Deicide“, „Legion“ alebo „Once Upon The Cross“ ten prišiel o veľa, toto bolo ich najlepšie obdobie, skutočné zlo, Bentonove kontroverzné verdikty na kresťanstvo, odozva mnohých inštitúcií a jednotlivcov na margo týchto satanášov, proste vtedy to bola veľmi silná a rešpektovaná kapela. Aj ich ďalšie práce boli vskutku silné, „Serpents of The Lights“ vytýčil nové obzory pre ich smrtonosnú hudbu, nový sound, nové postupy...akosi prázdne obdobie bolo pre mňa 2001 a 2002, chalani zneli síce brutálne a ťažko, ale sila ich tvorby sa vytratila nikam preč, len rytmicky dobre odohraté. DEICIDE majú vonku novinku a ja sa nestačím diviť, akoby chytili druhý dych.. nie, žiaden „Deicide“ sa už nekoná, tento album už nikdy neprekonajú, no i napriek tomu si zaslúžia úctu. Novinka je znova tak nasraná, nemilosrdná a ťažká ako by to malo u klasickej Death Metalovej kapely byť. Silnou stránkou nového albumu je rytmika, Benton a Asheim šlapú ako hodiny osudu, neodvratne a vpred, striedanie stredných a rýchlych temp je dobre načasované a po prvý krát použili aj pomalé tempá, keď som počul „Till Death Do Us Apart“ prvý krát, hneď pri úvodnej otváračke som si fakt nebol istý, či sa jedná skutočne o DEICIDE, tak pomalé, temné a heavy, uf, týmto ma prekvapili! Jack Owen je v DEICIDE trochu zvláštne pôsobiaci, keďže vravel niečo o únave z Death Metalu, odišiel od CANNIBAL CORPSE a zrazu je členom DEICIDE, ale svoje remeslo si odvádza kvalitne, taktiež Ralph Santolla sekunduje Jackovi veľmi dobre a striedajú klasické sóla jedno za druhým, sóla sú taktiež silnou zbraňou tohto šialeného výtvoru. Veľkým prekvapením je aj gitarová účasť Steva Asheima uf! Bentonove frázovačky sú už od určitého obdobia trochu iné ako na starých albumoch, akoby si našiel svoj štýl a v ňom sa stále drží, no jeho hlasopis je neprehliadnuteľný, jeden z najoriginálnejších hlasov v Death Metale, zrozumiteľný, hromový, burácajúci a plný nenávisti, kde tu sa pohrá aj s dvoj hlasmi, spodný kričiaci a vrchný brutálny. Vyzerá to tak, že týmto albumom si DEICIDE úplne vybudovali znova silnú základňu a naberajú znova na obrátkach ako kedysi. Ak mám porovnať hráčske kvality Owena a Santollu a bratov Hoffmanovcov, tak víťazne vychádza súčasná dvojica, ale ten entuziazmus Hoffmanovcov na začiatku kariéry DEICIDE bol tak silný, že oni vytvorili najsilnejšie hymny aké kedy DEICIDE splodili a dodnes patria medzi najvybrúsenejšie klenoty svetového Death Metalu. Z môjho hľadiska je „Till Death Do Us Apart“ veľkým prísľubom pre dnešnú Deathovú scénu a jeden z najväčších kandidátov na album roka v Death Metale.
10/42:07/8,75 Mortuary
DEICIDE, veľká ikona floridského Death Metalu 90tych rokov, kto nezažil obdobie keď vychádzali albumy „Deicide“, „Legion“ alebo „Once Upon The Cross“ ten prišiel o veľa, toto bolo ich najlepšie obdobie, skutočné zlo, Bentonove kontroverzné verdikty na kresťanstvo, odozva mnohých inštitúcií a jednotlivcov na margo týchto satanášov, proste vtedy to bola veľmi silná a rešpektovaná kapela. Aj ich ďalšie práce boli vskutku silné, „Serpents of The Lights“ vytýčil nové obzory pre ich smrtonosnú hudbu, nový sound, nové postupy...akosi prázdne obdobie bolo pre mňa 2001 a 2002, chalani zneli síce brutálne a ťažko, ale sila ich tvorby sa vytratila nikam preč, len rytmicky dobre odohraté. DEICIDE majú vonku novinku a ja sa nestačím diviť, akoby chytili druhý dych.. nie, žiaden „Deicide“ sa už nekoná, tento album už nikdy neprekonajú, no i napriek tomu si zaslúžia úctu. Novinka je znova tak nasraná, nemilosrdná a ťažká ako by to malo u klasickej Death Metalovej kapely byť. Silnou stránkou nového albumu je rytmika, Benton a Asheim šlapú ako hodiny osudu, neodvratne a vpred, striedanie stredných a rýchlych temp je dobre načasované a po prvý krát použili aj pomalé tempá, keď som počul „Till Death Do Us Apart“ prvý krát, hneď pri úvodnej otváračke som si fakt nebol istý, či sa jedná skutočne o DEICIDE, tak pomalé, temné a heavy, uf, týmto ma prekvapili! Jack Owen je v DEICIDE trochu zvláštne pôsobiaci, keďže vravel niečo o únave z Death Metalu, odišiel od CANNIBAL CORPSE a zrazu je členom DEICIDE, ale svoje remeslo si odvádza kvalitne, taktiež Ralph Santolla sekunduje Jackovi veľmi dobre a striedajú klasické sóla jedno za druhým, sóla sú taktiež silnou zbraňou tohto šialeného výtvoru. Veľkým prekvapením je aj gitarová účasť Steva Asheima uf! Bentonove frázovačky sú už od určitého obdobia trochu iné ako na starých albumoch, akoby si našiel svoj štýl a v ňom sa stále drží, no jeho hlasopis je neprehliadnuteľný, jeden z najoriginálnejších hlasov v Death Metale, zrozumiteľný, hromový, burácajúci a plný nenávisti, kde tu sa pohrá aj s dvoj hlasmi, spodný kričiaci a vrchný brutálny. Vyzerá to tak, že týmto albumom si DEICIDE úplne vybudovali znova silnú základňu a naberajú znova na obrátkach ako kedysi. Ak mám porovnať hráčske kvality Owena a Santollu a bratov Hoffmanovcov, tak víťazne vychádza súčasná dvojica, ale ten entuziazmus Hoffmanovcov na začiatku kariéry DEICIDE bol tak silný, že oni vytvorili najsilnejšie hymny aké kedy DEICIDE splodili a dodnes patria medzi najvybrúsenejšie klenoty svetového Death Metalu. Z môjho hľadiska je „Till Death Do Us Apart“ veľkým prísľubom pre dnešnú Deathovú scénu a jeden z najväčších kandidátov na album roka v Death Metale.
10/42:07/8,75 Mortuary
