SADIST “Above The Light”, Nosferatu rec CD´93, ITA
Určite sa aj vám občas dostane do rúk album, ktorý vás natoľko opantá, že začnete pátrať po jeho predchodcoch. Tak tentoraz mi to trvalo roky, kým som debut týchto talianskych sadistov získala. Samozrejme neľutujem! Títo maníci sa vyhrabali niekde na thrashovom cintoríne, kde začali podhnitú pôdu obrábať deathmetalové červy. Aby toho nebolo málo, chlapiská sa pustili do experimentovania, niekde tam v prvopočiatkoch technického deathu vypiekli klávesy ako rovnocenný nástroj a začali hustiť muziku poriadne rezavú a atmosférickú, tresli tam prvky klasickej hudby, trilkujúce gitary, vokál ešte z hnijúcej truhly vibruje zemou... Hlavný mozog Tommy má snáď nejaké závity navyše, keď popri gitare hrá aj na klávesy a má na svedomí všetky tie efekty a iné šialenosti, škreklúň Andy trápi tiež basovku a Peso rozbíja biciu mašinériu. Tento kotúčik vás poriadne rozoberie, nejde v ňom však o rýchlosť, ani brutálnu zručnosť, predovšetkým je to chytľavé nadčasové veľdielo plné skvelých melódií, z ktorých na kilometre srší melanchólia a temnota. V tomto štýle pokračovali Italianos ešte v ďalších dvoch vydarených albumoch “Tribe” a “Crust”, potom sa ich tvorba zaborila do pre mňa menej zaujímavých moderných vôd pod názvom “Lego”. Rada pre zanietencov: Dbajte na to, aby ste pri počúvaní nemali poruke nejaké ostré predmety alebo zbrane a všetci vaši blízki boli preč z domu, lebo ono sa to nezdá, ale keď vás pochytí záchvat sadizmu...
PS: Človek je ovplyvniteľný tvor, ale nikdy si neodpustím, že som podľahla odhováraniam svojich najbližších a napriek neschválenej dovolenke nevypadla na ich vraj posledný koncert 28. 9. 2002 do Košíc... Úprimne závidím všetkým, čo tam boli!!! Moony
Určite sa aj vám občas dostane do rúk album, ktorý vás natoľko opantá, že začnete pátrať po jeho predchodcoch. Tak tentoraz mi to trvalo roky, kým som debut týchto talianskych sadistov získala. Samozrejme neľutujem! Títo maníci sa vyhrabali niekde na thrashovom cintoríne, kde začali podhnitú pôdu obrábať deathmetalové červy. Aby toho nebolo málo, chlapiská sa pustili do experimentovania, niekde tam v prvopočiatkoch technického deathu vypiekli klávesy ako rovnocenný nástroj a začali hustiť muziku poriadne rezavú a atmosférickú, tresli tam prvky klasickej hudby, trilkujúce gitary, vokál ešte z hnijúcej truhly vibruje zemou... Hlavný mozog Tommy má snáď nejaké závity navyše, keď popri gitare hrá aj na klávesy a má na svedomí všetky tie efekty a iné šialenosti, škreklúň Andy trápi tiež basovku a Peso rozbíja biciu mašinériu. Tento kotúčik vás poriadne rozoberie, nejde v ňom však o rýchlosť, ani brutálnu zručnosť, predovšetkým je to chytľavé nadčasové veľdielo plné skvelých melódií, z ktorých na kilometre srší melanchólia a temnota. V tomto štýle pokračovali Italianos ešte v ďalších dvoch vydarených albumoch “Tribe” a “Crust”, potom sa ich tvorba zaborila do pre mňa menej zaujímavých moderných vôd pod názvom “Lego”. Rada pre zanietencov: Dbajte na to, aby ste pri počúvaní nemali poruke nejaké ostré predmety alebo zbrane a všetci vaši blízki boli preč z domu, lebo ono sa to nezdá, ale keď vás pochytí záchvat sadizmu...
PS: Človek je ovplyvniteľný tvor, ale nikdy si neodpustím, že som podľahla odhováraniam svojich najbližších a napriek neschválenej dovolenke nevypadla na ich vraj posledný koncert 28. 9. 2002 do Košíc... Úprimne závidím všetkým, čo tam boli!!! Moony
