SEPTICFLESH „Communion“, Season of Mist CD´08, GRE
Jedna z najväčších Death Metalových legiend európskeho razenia povstala z popola ako bájny Fénix, tento krát pod novým názvom SEPTICFLESH, to bola správa, ktorá mi vyrazila dych, veď prečo sa vždy rozpadnú tie najkvalitnejšie spolky a priemerné často šlapú ako hodinky? Prvou ochutnávkou bola kolosálna vec Lovecraft´s Death, ktorá sľúbila to, čo chalani povedali - silne orchestrálne pasáže, veľkolepý nástup ako sa patrí, skladba prináša niečo znepokojivé, strašidelné do našich príbytkov, presne ako odkaz skladby, čakal som, že aj ostatné veci budú takto orchestrálne prepracované, nádherná atmosféra, sláčikové linky s klepačkami a výpady gitár, zborové vokály, trúby oznamujúce Lovecraftovu smrť, waw, táto skladba je teda poriadny otvarák tejto mystickej kolekcie! Ďalšia vec je Anubis, orchestrálne pasáže už miznú, dominujú klasické Septicácke gitary so silnými melódiami, aj keď orchester v pozadí nemlčí, predsa je skôr skrytí, tvrdé metalové riffy nedajú vydýchnuť a refrén prináša krásu tak, ako sme u SF zvyknutý. Trojka Communion začína metalovým návalom a zborovými spevmi, znova silná kompozícia s perfektným orchestrom vzadu, páči sa mi, že pre orchester napísali také veci, ktoré neznejú ako úplná klasika, je to omnoho temnejšie, len sa započúvajte do predelu v tejto skladbe...Babel´s Gate je ukážkou komplexnej stavby orchestrálnych liniek hlavne s Fotisovými bicími, ale aj ostatné pasáže znejú veľkolepo. Pokračujeme s We The Gods, dosť brutálna smršť a rýchla, aj orchester má čo povedať, aj keď musím povedať, že tu orchester zvalcovali na plnej čiare, potom nastupujú famózne metalovo symfonické prelínačky so zborovými spevmi. Sunlight Moonlight je plná temnej krásy, akoby som sa preniesol do bájnej minulosti keď všetko bolo ešte inak. Refrén s čistým spevom evokuje doby „Revolution DNA“ a má takú silu, že z tejto skladby robí klenot, jedna z najlepších skladieb albumu s absenciou orchestra. Za to v Persepolis si orchestra užijeme v plnej miere, niekedy to znie ako soundtrack k Babylonskej ríši, temnota, melanchólia, pompéznosť...Spiros šepká snáď zaklínadlá a záver je vygradovaný tak ako sa patrí, cítite, že sa blíži koniec. Predposledná skladba Sangreal začína tak tajomne, že nabiehajú zimomriavky po celom tele, tu dominujú dokonalé Spirosove vokály striedajúce čisté spevy s growlingom a postupne sa opakujúce vyhmkávané pasáže, nádherné gitarové vyhrávky, dobrá rytmika a znova gradujúce ukončenie. Posledná rozlúčka je Narcissus, typická skladba tak ako sme od týchto bohov zvyknutí, perfektné kompozičné variácie síce bez orchestra, ale Seth dobre zhutňuje svojou basou, silná podmanivá atmosféra a nečakane urezaný záver. Nahrávka celkove pôsobí veľmi majestátne, komplexne, atmosféricky a dramaticky s hororovými vibráciami, pri počúvaní sa dostávam ďaleko do našej minulosti, do ríše piesku, pálivého slnečného svetla ale aj tajomných a chladných nocí. Ďalšia nahrávka, ktorá sa silne zapíše zlatým písmom do metalových análov, tak ako sme u SF už zvyknutí, nenadarmo chlapi spievajú We The Gods... Mortuary
9/38:11/9,75
www.abstrata.net/sfsite/index2.html