CULTES DES GHOULES "Henbane", Hells Headbangers Records, CD´13, POL
Poľská smečka CULTES DES GHOULES existuje už od roku 2004 kedy dali o sebe vedieť, prvou nahrávkou bolo až demo "Angel of Poison And Death" o 2 roky na to, a pomenovali sa podľa temnej zakázanej knihe, ktorú vo svojich dielach spomínal osobitý autor H. P. Lovecraft, podobne ako Necronomicon. Najzásadnejšou nahrávkou pre týchto černokňažníkov bol zrejme debut "Häxan" z roku 2008, kto počul, vie o čo ide, špinavý, krvavý a šialený Black Metal skôr v stredných a pomalších tempách. Novinka je už ale tu, dostala jednoduché pomenovanie "Henbane", ide o smrtiacu, jedovatú rastlinu, ktorú používali ako pohania, tak aj čarodejnice pri svojich rituáloch, takto pekne nadväzujú názvom po debute. Exituje mnoho tvárí Black Metalu, no najčastejšia je to tvár rýchlych tremolo riffov, klepačiek a typických krákorajúcich vokálov, často vyhnaných do extatických polôh a podôb. CULTES DES GHOULES sa ale vybrali iným smerom v čiernom žánri, kto má rád severský Black Metal, alebo americký, môže si byť istý, že títo Poliaci sú niekde úplne inde. Dokonca nie sú typickí svojou produkciou ani českému, či poľskému klasickému BM! Chlapi sa zahrávajú so zvláštnymi, špinavosťou nasiaknutými riffmi a tie sú prehnané cez iné skreslovače, než tie, ktoré sa používajú bežne v tomto žánri, povedal by som až, že ich spôsob gitarového vyznenia má bližšie k nejakým Stoner Sludge Doomovým záležitostiam. Ale môže to byť len môj osobný pohľad na vec. Rozhodne keď sa do týchto riffov započúvate, máte z nich úplne iné pocity ako keď počujete MARDUK, EMPEROR, alebo BURZUM, dokonca sa nesnažia ani o najrýchlejšie tremolá. Výrazná je aj basgitara, tiež znie podobne špinavo ako gitara a rovnako dominantne, oba nástroje neustále terorizujú, rozvracajú vaše uši, srší z nich sila hrôzy, strašidelna, okultna, depresie a skazy, žiadne miesto pre akékoľvek pozitívnejšie pocity. Kapela sa často utápa zámerne v pomalých a pomalších momentoch čo im dodáva ešte viac na originalite, osobitosti a atmosfére. Podobné bosorácke fígle používali už na debute, povedal by som, že "Henbane" je prirodzeným nasledovníkom "Häxan" či už v kompozičnom, alebo atmosférickom chápaní, no taktiež v produkčnom. Oba albumy dosahujú skoro hodinovú dĺžku, oba albumy sú naplnené piatimi skladbami o dosť dlhých časomierach, oba albumy sú si podobné aj zvukovo, aj keď myslím, že "Häxan" bol ešte nečistejší a neznesiteľnejší v počúvaní. Novinka je profesionálnejšie vyvážená, čistejšia a zrozumiteľnejšia, no stále je príkladom pre klasickú analógovú prácu v štúdiu, myslím, že sa im podaril spraviť jeden z najlepších zvukov, aké som v poslednej dobe počul. Zvuk bicích je jedna veľká žranica pre vyznávačov kvalitného zvuku batérie, krásne drevno kartónové vyznenie dodáva celému albumu na hĺbke a komplexnosti. Gitara a basa znejú tiež veľmi mohutne a dráždivo, akoby vám niekto do čerstvej rany rýpal hocijakým predmetom, analóg je jednoducho neprepočuteľný. Skladby sú veľmi variabilné na jednej strane, no na druhej strane sa často opakujú riffy a tepmá po sebe pre zvýraznenie atmosféry, teda priaznivci avantgardnejších vecí ako DEATHSPELL OMEGA, nič pre vás. Často sa skladby prelínajú do mystickejších, pokojnejších, no zlovestných polôh, kedy pulzuje len elektrická akustika s bicími a podobne, v tomto je album veľmi rôznorodý. Skladby sú veľmi silné z kompozičného hľadiska, jedna skladba sa snaží predbehnúť ostatné v silnej a poctivej melodike, ktorá vám nebude píliť uši a otravovať vás po 20tych vypočutiach, "Henbane" môžete počúvať do zblbnutia a ešte dlhšie. Tak ako je zvláštnou produkcia, či hudba a atmosféra, tak je zvláštny aj vokál Mark of The Devila, myslím, že perverznejšie a zlovestnejšie podoby hlasové, ešte ani nahraté neboli, posledné stony pred zomieraním, dávenie z jedovatých rastlín, pokusy o spev počas škrtenia ostnatým drôtom či charizmatické šepoty z tmy, alebo zlovestné, cynické smiechy, ktoré sú geniálnym až hereckým výkonom! Najpôsobivejšou skladbou z môjho pohľadu je dvojka The Passion of A Sorceress, ani neviem presne vysvetliť prečo, jednoducho tie morbídne a šialené pocity, ktoré pri tejto skladbe mám, krásne odrážajú zlosť a rúhanie CULTES DES GHOULES. Celý album ponúka kolekciu hrôzy a hrozby smrti, účinky mučenia, pomalej smrti, utrpenia a šialenstva v jednom, skúste sa napiť z kalicha tejto zmesi jedu a síry, prvotné príznaky otravy a stavy duše sú tým, čím tento album je.
5/58:24/ 10 Mortuary
www.facebook.com/pages/Cultes-des-Ghoules/203748202974942
Poľská smečka CULTES DES GHOULES existuje už od roku 2004 kedy dali o sebe vedieť, prvou nahrávkou bolo až demo "Angel of Poison And Death" o 2 roky na to, a pomenovali sa podľa temnej zakázanej knihe, ktorú vo svojich dielach spomínal osobitý autor H. P. Lovecraft, podobne ako Necronomicon. Najzásadnejšou nahrávkou pre týchto černokňažníkov bol zrejme debut "Häxan" z roku 2008, kto počul, vie o čo ide, špinavý, krvavý a šialený Black Metal skôr v stredných a pomalších tempách. Novinka je už ale tu, dostala jednoduché pomenovanie "Henbane", ide o smrtiacu, jedovatú rastlinu, ktorú používali ako pohania, tak aj čarodejnice pri svojich rituáloch, takto pekne nadväzujú názvom po debute. Exituje mnoho tvárí Black Metalu, no najčastejšia je to tvár rýchlych tremolo riffov, klepačiek a typických krákorajúcich vokálov, často vyhnaných do extatických polôh a podôb. CULTES DES GHOULES sa ale vybrali iným smerom v čiernom žánri, kto má rád severský Black Metal, alebo americký, môže si byť istý, že títo Poliaci sú niekde úplne inde. Dokonca nie sú typickí svojou produkciou ani českému, či poľskému klasickému BM! Chlapi sa zahrávajú so zvláštnymi, špinavosťou nasiaknutými riffmi a tie sú prehnané cez iné skreslovače, než tie, ktoré sa používajú bežne v tomto žánri, povedal by som až, že ich spôsob gitarového vyznenia má bližšie k nejakým Stoner Sludge Doomovým záležitostiam. Ale môže to byť len môj osobný pohľad na vec. Rozhodne keď sa do týchto riffov započúvate, máte z nich úplne iné pocity ako keď počujete MARDUK, EMPEROR, alebo BURZUM, dokonca sa nesnažia ani o najrýchlejšie tremolá. Výrazná je aj basgitara, tiež znie podobne špinavo ako gitara a rovnako dominantne, oba nástroje neustále terorizujú, rozvracajú vaše uši, srší z nich sila hrôzy, strašidelna, okultna, depresie a skazy, žiadne miesto pre akékoľvek pozitívnejšie pocity. Kapela sa často utápa zámerne v pomalých a pomalších momentoch čo im dodáva ešte viac na originalite, osobitosti a atmosfére. Podobné bosorácke fígle používali už na debute, povedal by som, že "Henbane" je prirodzeným nasledovníkom "Häxan" či už v kompozičnom, alebo atmosférickom chápaní, no taktiež v produkčnom. Oba albumy dosahujú skoro hodinovú dĺžku, oba albumy sú naplnené piatimi skladbami o dosť dlhých časomierach, oba albumy sú si podobné aj zvukovo, aj keď myslím, že "Häxan" bol ešte nečistejší a neznesiteľnejší v počúvaní. Novinka je profesionálnejšie vyvážená, čistejšia a zrozumiteľnejšia, no stále je príkladom pre klasickú analógovú prácu v štúdiu, myslím, že sa im podaril spraviť jeden z najlepších zvukov, aké som v poslednej dobe počul. Zvuk bicích je jedna veľká žranica pre vyznávačov kvalitného zvuku batérie, krásne drevno kartónové vyznenie dodáva celému albumu na hĺbke a komplexnosti. Gitara a basa znejú tiež veľmi mohutne a dráždivo, akoby vám niekto do čerstvej rany rýpal hocijakým predmetom, analóg je jednoducho neprepočuteľný. Skladby sú veľmi variabilné na jednej strane, no na druhej strane sa často opakujú riffy a tepmá po sebe pre zvýraznenie atmosféry, teda priaznivci avantgardnejších vecí ako DEATHSPELL OMEGA, nič pre vás. Často sa skladby prelínajú do mystickejších, pokojnejších, no zlovestných polôh, kedy pulzuje len elektrická akustika s bicími a podobne, v tomto je album veľmi rôznorodý. Skladby sú veľmi silné z kompozičného hľadiska, jedna skladba sa snaží predbehnúť ostatné v silnej a poctivej melodike, ktorá vám nebude píliť uši a otravovať vás po 20tych vypočutiach, "Henbane" môžete počúvať do zblbnutia a ešte dlhšie. Tak ako je zvláštnou produkcia, či hudba a atmosféra, tak je zvláštny aj vokál Mark of The Devila, myslím, že perverznejšie a zlovestnejšie podoby hlasové, ešte ani nahraté neboli, posledné stony pred zomieraním, dávenie z jedovatých rastlín, pokusy o spev počas škrtenia ostnatým drôtom či charizmatické šepoty z tmy, alebo zlovestné, cynické smiechy, ktoré sú geniálnym až hereckým výkonom! Najpôsobivejšou skladbou z môjho pohľadu je dvojka The Passion of A Sorceress, ani neviem presne vysvetliť prečo, jednoducho tie morbídne a šialené pocity, ktoré pri tejto skladbe mám, krásne odrážajú zlosť a rúhanie CULTES DES GHOULES. Celý album ponúka kolekciu hrôzy a hrozby smrti, účinky mučenia, pomalej smrti, utrpenia a šialenstva v jednom, skúste sa napiť z kalicha tejto zmesi jedu a síry, prvotné príznaky otravy a stavy duše sú tým, čím tento album je.
5/58:24/ 10 Mortuary
www.facebook.com/pages/Cultes-des-Ghoules/203748202974942
