HYPOCRISY „End of Disclosure“, Nuclear Blast Rec. CD ´13, SWE
Peter Tägtgren je také malé synonymum Herzogovho Fitzcarralda - ten doniesol do džungle operu a Tägtgren zasa death metal do Švédska, ako rád hovorí. A čo teda priniesol s dvanástym albumom svojej skupiny, po zhruba dvadsiatich rokoch na scéne?
Poradové číslo nového albumu sa nesie v pokročilom duchu, poslucháča pri tom hneď napadne, čo sa môže skupine ,akou je HYPOCRISY, podariť priniesť po dvanásty krát. Jediná správna odpoveď je samozrejme: „Prinesú typický HYPOCRISY, nič viac a nič menej, však viacej nepotrebujú“. Novinka ostáva verná zaužívaným vzorcom Tägtgrenovej hudby, plynulé gitarové melodické linky a energetické bicie, nezameniteľný death/blackový vokál a kus signifikantnej temnej sci-fi atmosféry. Toto všetko tu je, ale bez výraznejšej skladateľskej potencie, zaujímavosti a kompozičnej prepracovanosti. END OF DISCLOSURE je ako povrchovo pekná masa v štádiu chuťového nedopracovania. HYPOCRISY servírujú polotovar.
Už na prvý posluch preniká do uší priehľadnosť kompozícií, kde sa skupina spoľahla skôr na svoje formálne vyznenie než na komplexnosť obsahu. Tým pádom sa do albumu nemožno hlbšie započúvať, nieto priestoru, keďže je na niečo také plytký. Môže dobre poslúžiť ako jedno/dvoj-rázovka, alebo nerušivá kulisa, väčších ambícií nedosahuje. Skladby sa striedajú a nič po sebe nezanechávajú, zapamätateľné sugestívne motívy sa skoro úplne stratili a ak príde rad na silnejšiu pasáž, prichádza s ňou zarazenie: „Toto, alebo niečo tristne podobné som už počul.“, čo úspešne naruší jej pôvodne (krátkodobo) sľubne sa vyvíjajúci možný odkaz. END OF DISCLOSURE znie ako formalita s opodstatnením, ktoré neprevyšuje „vydanie niečoho kvôli zmluve s nahrávacou spoločnosťou“. Deficiencia hudobného entuziazmu.
V kontexte s renomovaným menom skupiny skladateľsky slabé, v kontexte s poradovým číslom albumu -sterilné, nie nepochopiteľne. Znie to viac ako dožívanie na akej-takej úrovni, komerčné držanie sa, než ako intenzívne obhájenie pozície na výslní. 40 minút v deviatich skladbách prejde pomaly a skoro bez povšimnutia, starosti o nejaký výraznejší pochod si tu nikto nerobí, v takomto štýle chôdze sa dá pochváliť azda iba to, že sa tu nikto neutkíňa. Chladná profesionalita, technicky perfektne obalená, hráčsky znejúca mechanicky, ochudobnená o muzikálne precítenie.
Slabé stránky z TASTE OF EXTTEME DIVINITY vytvorili väčšinovú stopáž na END OF DISCLOSURE. Na predchádzajúcom albume sa v prvej časti dali nájsť pevné záchytné body (napr. SOLAR EMPIRE) zatiaľ čo tu sa hrá už iba obligátne a vyšumene. Vlažný KONIEC ODHAĽOVANIA, Tägtgren a spol. už najskôr nemajú čo odhaľovať.
9/43:45/ 4 Poltergeist
http://www.hypocrisy.cc/
Peter Tägtgren je také malé synonymum Herzogovho Fitzcarralda - ten doniesol do džungle operu a Tägtgren zasa death metal do Švédska, ako rád hovorí. A čo teda priniesol s dvanástym albumom svojej skupiny, po zhruba dvadsiatich rokoch na scéne?
Poradové číslo nového albumu sa nesie v pokročilom duchu, poslucháča pri tom hneď napadne, čo sa môže skupine ,akou je HYPOCRISY, podariť priniesť po dvanásty krát. Jediná správna odpoveď je samozrejme: „Prinesú typický HYPOCRISY, nič viac a nič menej, však viacej nepotrebujú“. Novinka ostáva verná zaužívaným vzorcom Tägtgrenovej hudby, plynulé gitarové melodické linky a energetické bicie, nezameniteľný death/blackový vokál a kus signifikantnej temnej sci-fi atmosféry. Toto všetko tu je, ale bez výraznejšej skladateľskej potencie, zaujímavosti a kompozičnej prepracovanosti. END OF DISCLOSURE je ako povrchovo pekná masa v štádiu chuťového nedopracovania. HYPOCRISY servírujú polotovar.
Už na prvý posluch preniká do uší priehľadnosť kompozícií, kde sa skupina spoľahla skôr na svoje formálne vyznenie než na komplexnosť obsahu. Tým pádom sa do albumu nemožno hlbšie započúvať, nieto priestoru, keďže je na niečo také plytký. Môže dobre poslúžiť ako jedno/dvoj-rázovka, alebo nerušivá kulisa, väčších ambícií nedosahuje. Skladby sa striedajú a nič po sebe nezanechávajú, zapamätateľné sugestívne motívy sa skoro úplne stratili a ak príde rad na silnejšiu pasáž, prichádza s ňou zarazenie: „Toto, alebo niečo tristne podobné som už počul.“, čo úspešne naruší jej pôvodne (krátkodobo) sľubne sa vyvíjajúci možný odkaz. END OF DISCLOSURE znie ako formalita s opodstatnením, ktoré neprevyšuje „vydanie niečoho kvôli zmluve s nahrávacou spoločnosťou“. Deficiencia hudobného entuziazmu.
V kontexte s renomovaným menom skupiny skladateľsky slabé, v kontexte s poradovým číslom albumu -sterilné, nie nepochopiteľne. Znie to viac ako dožívanie na akej-takej úrovni, komerčné držanie sa, než ako intenzívne obhájenie pozície na výslní. 40 minút v deviatich skladbách prejde pomaly a skoro bez povšimnutia, starosti o nejaký výraznejší pochod si tu nikto nerobí, v takomto štýle chôdze sa dá pochváliť azda iba to, že sa tu nikto neutkíňa. Chladná profesionalita, technicky perfektne obalená, hráčsky znejúca mechanicky, ochudobnená o muzikálne precítenie.
Slabé stránky z TASTE OF EXTTEME DIVINITY vytvorili väčšinovú stopáž na END OF DISCLOSURE. Na predchádzajúcom albume sa v prvej časti dali nájsť pevné záchytné body (napr. SOLAR EMPIRE) zatiaľ čo tu sa hrá už iba obligátne a vyšumene. Vlažný KONIEC ODHAĽOVANIA, Tägtgren a spol. už najskôr nemajú čo odhaľovať.
9/43:45/ 4 Poltergeist
http://www.hypocrisy.cc/
