NILE "At The Gate Of Sethu", Nuclear Blast CD ´12, USA
Už som začínal mať podráždené reči (myšlienky) starého dôchodcu, aké je toto leto uhorková sezóna, že sa ku mne nič, čo by ma poriadne zaujalo, s výnimkou nových BRUTE, nedostalo. Našťastie, v posledných dvoch týždňoch sa situácia začína meniť, okrem iného sa mi do uší dostal aj známy výkrik neďaleko od brán Sethu, ohlasujúci príchod NILE.
Prieskumníci starých sarkofágov sa po troch rokoch vrátili s novými vykopávkami. Námietky, aké je to znova stereotypné a neposúvajúce sa a že hrajú stále to isté v tomto prípade myslím nie sú tak úplne na mieste - NILE si vytvorili vlastný štýl, svojskú death metalovú škatuľu, pôsobiacu stále majestátne a originálne, do štádia dokonalosti ju doviedli už na prvých albumoch. Očakávať nejaké nový elementy a vplyvy by bolo na výsosť zbytočné, jednoducho povedané - Načo! Keď ich nepotrebujú. Radšej využiť všetko dobré, zavedené a na vysokej úrovni, ako sa pokúsiť o ďalšie „priekopnícke“ ILLUD DIVINUS INSANUS :o).
AT THE GATES OF SETHU samozrejme začína introm a pokračuje sa po pokrútených spráchnivených tmavých chodbách v útrobách pyramíd, narazíme na staré hrobky faraónov, aj keď nie v tak hojnom počte, ako napr. na debute, obsahujúce množstvo úžasných predmetov v podobe sól a geniálnych riffovačiek, neoddeliteľných od čiernych vôd tohto Nílu. Hudobne sú to majstri par excellence, čo nám dokazujú už od svojich začiatkov a na novinke to nie je inak. Ponúkajú všetko, čo má poriadny technical brutal deathový album mať, plus osobitá nadstavba NILE, dodávajúca dielu auru. Veľmi sa mi páči práca s vokálmi, nepohybujú sa iba v tesných sarkofágoch murmuru, vychádzajú aj do sfér pripomínajúcich vzývanie egyptských božstiev, alebo brodenie sa v old schoolových močariskách growlu. Inštrumentálne vsuvky už beriem ako samozrejmú čerešničku na torte dotvárajúcu atmosféru a inštrumentálnu vytriebenosť. NILE v rámci možností čo najpestrejší. Vážim si, že po toľkých rokoch sú schopní vyvarovať sa hluchým miestam a stále to berú s plným nasadením, od začiatku až do konca - to sa dnes len tak nevidí. Ďalšie riadky plné opisovania a vyzdvihovania by boli iba nosením kameňa na cintorín. Nie je možné nespomenúť artwork z dielne Seth Siro Anton art, každý jedinec, ktorý si potrpí na grafické spracovanie, musí byť týmto odrovnaný mierou maximálnou, podobne ako pri poslednom albume SEPTIFLESH -napríklad.
Nový NILE nie je nič viac, ani nič menej, ako ukážka vysokej triedy metalu, vo svojej podstate klišé, ktoré stále nestráca na atraktívnosti, očakávané majstrovské dielo, potvrdenie vydobytých pozícií skupiny. Novému albumu NILE sa nedá vytknúť nič, dokonca ani tá stereotypnosť, keďže sa to drží na famóznej úrovni a dobrého sa človek nikdy nepreje. Žánrová špica- ako vždy.
11/47:45/ 9,5 Poltergeist
------------------------------------------------------------------------------------------
NILE "At The Gate Of Sethu", Nuclear Blast CD ´12, USA
V zostave kapely sa v poslednej dobe nevyskytli žiadne výrazné zmeny okrem príchodu nového basáka Todda Ellisa, no ten prišiel až po nahraní siedmej novinky, ktorú aj napriek tomu postretlo niekoľko hudobných premien. Tento krát šli NILE do štúdia s úmyslom trochu viac vyčistiť produkciu aby bolo dobre počuť každý jeden riff a detail v tej hustej púštnej víchrici, čo sa doteraz u nich nikdy nestalo, takže tým pádom musela do určitej miery ustúpiť nadupanosť a brutalita zvuku, hlavne však zbustrovanosť gitár. To sa určite mnohým fans nebude pozdávať, tiež som pri prvom vypočutí ukážky z "At The Gate Of Sethu" nemohol uveriť čo to spáchali, ale teraz po určitej dobe počúvania albumu som si naň tak zvykol a vidím, že to nie je žiadna katastrofa akoby sa mohlo z tohto opisu zdať, je to u nich len niečo nové, jeden album z mnohých, predpokladám, že nabudúce zase trochu zvukovo pritvrdia. Tá čistota bola žiaduca možno aj kvôli tomu, že teraz je hudba asi najtechnickejšia a dosť komplexná. Napríklad úvodné riffy šestky The Gods Who Light Up the Sky at the Gate of Sethu a mnoho ďalších riffov akoby naznačovali, že Karl bol dosť ovplyvnený aj nejakými prog Thrashovými kapelami. Na rozdiel od iných súčasných kapiel nie je u nich technika na prvom mieste, je dokonale vyvážená atmosférou. Väčšinou sú všetky skladby rýchle, takže pomalých ťahavých úsekov je tu ako šafranu, okrem poslednej a zároveň najdlhšej The Chaining of the Iniquitous a zopár úsekov aj v niektorých ostatných opusoch, čo je možno na škodu, ale časy starých materiálov sú už nenávratne preč, dnes sa NILE viac orientujú na technickú rýchlosť, no hlavné je, že nezabúdajú na atmosféru. Tento posledný opus s orientálnymi flautami a kvíliacim vetrom vás akoby prenesie na brehy Nílu, aj sóla sú veľmi pomalé, harmonicky zamiešané do celkovej atmosféry. Stále sa im darí vytvoriť pred očami poslucháčov ilúziu krutých a barbarských obrazov dávneho Egypta. Vždy boli typickí pestrosťou vokálov a tejto povesti nezostali dlží ani na novinke, ak na predošlom albume prevládal growling, teraz dostal trochu menej priestoru na úkor zariekavacieho revu. Okrem Karla a Dallasa sa vokálov zhostil aj zakladajúci člen NILE, Jon Vesano, ktorého si pozvali na hosťovanie, plus Jason Hagan a Mike Breazeale na čistejšie vokály. Ďalšou novinkou by mohlo byť využitie novej techniky spevu v niektorých pasážach kedy znejú 3 vokály naraz čo má slúžiť na otvorenie tretieho oka. Tieto experimenty sú dôležité, pretože dnes sa väčšina DM kapiel zameriava len na jeden, maximálne 2 druhy vokálov. Podstatnú úlohu hrajú aj orientálne inštrumentálky, teraz dostali priestor dve, nedajú sa brať ako samostatné jednotky, ale slúžia skôr ako predohra k nasledujúcim opusom. Upozorniť treba hlavne na dvojku The Fiends Who Come to Steal the Magick of the Deceased, s melodickým refrénom tak trochu na štýl "Black Seeds of Vengeance", a hlavne štvorku When My Wrath Is Done, kde aj napriek nie nejak extra ťažkému zvuku vystrúhali tak ťažké riffy ako kvádre z pyramídy!
Limitovaná digi pack verzia albumu má iný obal a takisto obsahuje ďalšie 2 skladby ako bonus. Normálny digi pack pre severnú Ameriku a Európu obsahuje takisto tieto 2 skladby, len v inštrumentálnej podobe. „Amongst the Catacombs of Nephren-Ka“ síce už asi nikdy neprekonajú, ale stále si držia vysokú úroveň a po takej dlhej dobe zo seba konečne vyžmýkali niečo nové.
11/47:45/ 9,25 Storm
http://www.myspace.com/nilecatacombs
Už som začínal mať podráždené reči (myšlienky) starého dôchodcu, aké je toto leto uhorková sezóna, že sa ku mne nič, čo by ma poriadne zaujalo, s výnimkou nových BRUTE, nedostalo. Našťastie, v posledných dvoch týždňoch sa situácia začína meniť, okrem iného sa mi do uší dostal aj známy výkrik neďaleko od brán Sethu, ohlasujúci príchod NILE.
Prieskumníci starých sarkofágov sa po troch rokoch vrátili s novými vykopávkami. Námietky, aké je to znova stereotypné a neposúvajúce sa a že hrajú stále to isté v tomto prípade myslím nie sú tak úplne na mieste - NILE si vytvorili vlastný štýl, svojskú death metalovú škatuľu, pôsobiacu stále majestátne a originálne, do štádia dokonalosti ju doviedli už na prvých albumoch. Očakávať nejaké nový elementy a vplyvy by bolo na výsosť zbytočné, jednoducho povedané - Načo! Keď ich nepotrebujú. Radšej využiť všetko dobré, zavedené a na vysokej úrovni, ako sa pokúsiť o ďalšie „priekopnícke“ ILLUD DIVINUS INSANUS :o).
AT THE GATES OF SETHU samozrejme začína introm a pokračuje sa po pokrútených spráchnivených tmavých chodbách v útrobách pyramíd, narazíme na staré hrobky faraónov, aj keď nie v tak hojnom počte, ako napr. na debute, obsahujúce množstvo úžasných predmetov v podobe sól a geniálnych riffovačiek, neoddeliteľných od čiernych vôd tohto Nílu. Hudobne sú to majstri par excellence, čo nám dokazujú už od svojich začiatkov a na novinke to nie je inak. Ponúkajú všetko, čo má poriadny technical brutal deathový album mať, plus osobitá nadstavba NILE, dodávajúca dielu auru. Veľmi sa mi páči práca s vokálmi, nepohybujú sa iba v tesných sarkofágoch murmuru, vychádzajú aj do sfér pripomínajúcich vzývanie egyptských božstiev, alebo brodenie sa v old schoolových močariskách growlu. Inštrumentálne vsuvky už beriem ako samozrejmú čerešničku na torte dotvárajúcu atmosféru a inštrumentálnu vytriebenosť. NILE v rámci možností čo najpestrejší. Vážim si, že po toľkých rokoch sú schopní vyvarovať sa hluchým miestam a stále to berú s plným nasadením, od začiatku až do konca - to sa dnes len tak nevidí. Ďalšie riadky plné opisovania a vyzdvihovania by boli iba nosením kameňa na cintorín. Nie je možné nespomenúť artwork z dielne Seth Siro Anton art, každý jedinec, ktorý si potrpí na grafické spracovanie, musí byť týmto odrovnaný mierou maximálnou, podobne ako pri poslednom albume SEPTIFLESH -napríklad.
Nový NILE nie je nič viac, ani nič menej, ako ukážka vysokej triedy metalu, vo svojej podstate klišé, ktoré stále nestráca na atraktívnosti, očakávané majstrovské dielo, potvrdenie vydobytých pozícií skupiny. Novému albumu NILE sa nedá vytknúť nič, dokonca ani tá stereotypnosť, keďže sa to drží na famóznej úrovni a dobrého sa človek nikdy nepreje. Žánrová špica- ako vždy.
11/47:45/ 9,5 Poltergeist
------------------------------------------------------------------------------------------
NILE "At The Gate Of Sethu", Nuclear Blast CD ´12, USA
V zostave kapely sa v poslednej dobe nevyskytli žiadne výrazné zmeny okrem príchodu nového basáka Todda Ellisa, no ten prišiel až po nahraní siedmej novinky, ktorú aj napriek tomu postretlo niekoľko hudobných premien. Tento krát šli NILE do štúdia s úmyslom trochu viac vyčistiť produkciu aby bolo dobre počuť každý jeden riff a detail v tej hustej púštnej víchrici, čo sa doteraz u nich nikdy nestalo, takže tým pádom musela do určitej miery ustúpiť nadupanosť a brutalita zvuku, hlavne však zbustrovanosť gitár. To sa určite mnohým fans nebude pozdávať, tiež som pri prvom vypočutí ukážky z "At The Gate Of Sethu" nemohol uveriť čo to spáchali, ale teraz po určitej dobe počúvania albumu som si naň tak zvykol a vidím, že to nie je žiadna katastrofa akoby sa mohlo z tohto opisu zdať, je to u nich len niečo nové, jeden album z mnohých, predpokladám, že nabudúce zase trochu zvukovo pritvrdia. Tá čistota bola žiaduca možno aj kvôli tomu, že teraz je hudba asi najtechnickejšia a dosť komplexná. Napríklad úvodné riffy šestky The Gods Who Light Up the Sky at the Gate of Sethu a mnoho ďalších riffov akoby naznačovali, že Karl bol dosť ovplyvnený aj nejakými prog Thrashovými kapelami. Na rozdiel od iných súčasných kapiel nie je u nich technika na prvom mieste, je dokonale vyvážená atmosférou. Väčšinou sú všetky skladby rýchle, takže pomalých ťahavých úsekov je tu ako šafranu, okrem poslednej a zároveň najdlhšej The Chaining of the Iniquitous a zopár úsekov aj v niektorých ostatných opusoch, čo je možno na škodu, ale časy starých materiálov sú už nenávratne preč, dnes sa NILE viac orientujú na technickú rýchlosť, no hlavné je, že nezabúdajú na atmosféru. Tento posledný opus s orientálnymi flautami a kvíliacim vetrom vás akoby prenesie na brehy Nílu, aj sóla sú veľmi pomalé, harmonicky zamiešané do celkovej atmosféry. Stále sa im darí vytvoriť pred očami poslucháčov ilúziu krutých a barbarských obrazov dávneho Egypta. Vždy boli typickí pestrosťou vokálov a tejto povesti nezostali dlží ani na novinke, ak na predošlom albume prevládal growling, teraz dostal trochu menej priestoru na úkor zariekavacieho revu. Okrem Karla a Dallasa sa vokálov zhostil aj zakladajúci člen NILE, Jon Vesano, ktorého si pozvali na hosťovanie, plus Jason Hagan a Mike Breazeale na čistejšie vokály. Ďalšou novinkou by mohlo byť využitie novej techniky spevu v niektorých pasážach kedy znejú 3 vokály naraz čo má slúžiť na otvorenie tretieho oka. Tieto experimenty sú dôležité, pretože dnes sa väčšina DM kapiel zameriava len na jeden, maximálne 2 druhy vokálov. Podstatnú úlohu hrajú aj orientálne inštrumentálky, teraz dostali priestor dve, nedajú sa brať ako samostatné jednotky, ale slúžia skôr ako predohra k nasledujúcim opusom. Upozorniť treba hlavne na dvojku The Fiends Who Come to Steal the Magick of the Deceased, s melodickým refrénom tak trochu na štýl "Black Seeds of Vengeance", a hlavne štvorku When My Wrath Is Done, kde aj napriek nie nejak extra ťažkému zvuku vystrúhali tak ťažké riffy ako kvádre z pyramídy!
Limitovaná digi pack verzia albumu má iný obal a takisto obsahuje ďalšie 2 skladby ako bonus. Normálny digi pack pre severnú Ameriku a Európu obsahuje takisto tieto 2 skladby, len v inštrumentálnej podobe. „Amongst the Catacombs of Nephren-Ka“ síce už asi nikdy neprekonajú, ale stále si držia vysokú úroveň a po takej dlhej dobe zo seba konečne vyžmýkali niečo nové.
11/47:45/ 9,25 Storm
http://www.myspace.com/nilecatacombs
